Politici verzus frázy

Čo vlastne od politikov očakávame? Chceme, aby zlepšovali životný štandard svojich spoluobčanov? Alebo majú ísť príkladom, ako by sa mal každý z nás správať? Máme chcieť veľa alebo naopak málo? Keby sme mali každý hodinu na to, aby sme sa osamote porozprávali s tými, ktorým chceme dať hlas, na čo by sme sa pýtali predovšetkým?

Zaujímalo by nás viac, ako sa správajú k svojim partnerkám či partnerom, čo študujú ich deti, či poznajú svojich susedov, či triedia odpad, aké je ich najobľúbenejšie miesto, čo čítajú za knihy atď.? Alebo by sme chceli počuť, ako znížia nezamestnanosť, zlepšia vzdelanosť či ako vidia postavenie krajiny v Európskej únii?

Pochopiteľne si uvedomujem, že sú to čo do vážnosti neporovnateľné okruhy tém. Pre nás ako spoločnosť sú dôležitejšie otázky všeobecnejšie, pretože sa týkajú nás všetkých. Avšak o podstate politikov ukáže veľa aj to, ako a čím žijú. Na Slovensku a v Česku totiž podľa mňa nevládnu politici, ale floskuly, frázy či klišé. Rozhodne nechcem tvrdiť, že tu kedysi bol krásny svet plný konkrétnych ideí. Tliachalo sa vždy, len dnes je to dominantná disciplína.

Politici tak úspešne vyprázdňujú podstatu slov, že ich prestávame vnímať. Napríklad televízne debaty sú prehliadkami fráz, ktoré verejnosť ani trochu neposúvajú k pochopeniu toho, čo sa v jej krajine deje.

A tak sa vraciam k tomu, že život politikov nám často povie o tom, ako sa budú rozhodovať, viac, než ich prejavy. Skúsim spomenúť jeden detail za všetky – často sa rieši (na Slovensku i v Česku), kde ten či onen politik vzal peniaze na také luxusné bývanie.

Nerieši sa však už téma, prečo toľko politikov mieri do luxusných bytov, ktoré sú očividne nad ich možnosti. Nevolám ani náhodou po presadzovaní chudoby v politike, ak si niekto zarobil na drahý dom, treba mu to priať. A rovnako tak platí, že chudobný človek môže byť pokojne zosobnením zla na zemi. Ide mi skôr o to, že pre časť politikov je hanbou, ak v lepšom nebývajú.

Nie je zaujímavý rozpor, že majú zastupovať svojich spoluobčanov, ale nechcú žiť ako oni? Vlastne pred nimi utekajú? Podľa čoho sa potom v ich optike posudzuje úspech v spoločnosti? Nedozvieme sa to z ich úst, pretože nás zasypú prázdnymi slovami, ale na ich konaní to vidíme jasne.

Lenže ani frázy politikov neochránia donekonečna. V Prahe pred štyrmi rokmi hnutie ANO nemalo program a o všetkom hovorilo: jednoducho to zariadime. Voličom to nepochybne znelo sviežo, konečne sa niekto nevytáča, neukrýva sa za program a jasne sľubuje. Pre ÁNO to tiež vyzeralo sľubne, predsa sa k ničomu konkrétnemu nezaväzuje, nič nesľubuje, pretože nemá program.

Lenže toto funguje len v dobrých časoch. Na Prahu sa začali sypať problémy (padajúce mosty, neopravené komunikácie atď.), a zrazu sa slovo „jednoducho“ stalo ťažkým závažím. Takým ťažkým, že už cez palubu hodili primátorku Adrianu Krnáčovú. Väz jej nezlomila nejaká korupčná aféra, ona si neprišla do politiky zaobstarať lepšie bývanie, stala sa obeťou svojich fráz.

To len potvrdzuje skúsenosť, že pri posudzovaní politikov musíme kombinovať znalosť ich ľudskej stránky so znalosťou ich kompetencie. Mali by byť vystavení tvrdým otázkam, aby sme poznali, ako téme rozumejú. Keď sa začnú schovávať za floskuly, zapnime varovný alarm.