Denník N

Jiří Černý: Mal som šťastie, k najlepším slovenským kapelám som sa dostal dosť rýchlo

Na antidiskotékach som v čase normalizácie návštevníkom púšťal hudbu, o ktorej som písal do časopisov a kníh, ale ktorú inak nemali šancu počuť, hovorí Jiří Černý.

„Keby som mal dosť peňazí, posielal by som súčasnému šéfovi českých komunistov Vojtěchovi Filipovi fľaše šampanského,“ s veselým zveličením hovorí doyen československej hudobnej publicistiky JIŘÍ ČERNÝ. „Vďaka komunistom som v minulosti trikrát prišiel o prácu, donútili ma byť na voľnej nohe, a tak som si vymyslel svoje antidiskotéky, ,poslechovky‘, na ktorých som púšťal kvalitnú, často zakázanú alebo aspoň nedostupnú hudbu. Tieto programy považujem za požehnanie, už dávno by som ich robiť nemusel, ale baví ma to dodnes.“

Na antidiskotékach ste púšťali aj zakázaného, vtedy už emigrovaného Karla Kryla, ktorému ste krátko po okupácii ešte pripravili legendárny album Bratříčku, zavírej vrátka. Ako sa to mohlo podariť?

To boli zázraky, ako platňa, tak aj tie antidiskotéky. Mne sa Krylove veci ohromne páčili a získal som z ostravského divadelného štúdia toľko nahrávok, že sa z toho dala zostaviť platňa. Urobil som ju a išiel do Supraphonu, no tam sa nenašiel jediný človek, ktorý by to schválil. Tak som zašiel do druhého vtedajšieho vydavateľstva Panton (viac ich už nebolo), kde bol vtedy riaditeľom Jan Hanuš, a tento odvážny človek, veriaci katolík a tiež skladateľ vážnej hudby, okamžite súhlasil.

Antidiskotéky vlastne vznikli po zlikvidovaní vášho nesmierne populárneho týždňového programu Dvanásť na hojdačke, fakticky prvej československej hitparády.

Tú mi zrušili na prelome marca a apríla 1969. Keď som do nej zaradil známu protiokupačnú pieseň »Běž domů, Ivane«, tak na mňa tlačili, aby som ju vyradil. Súhlasil som, kým totiž vidím nejakú cestu, tak sa snažím presadiť čo najviac svojich ďalších predstáv. Ale oni pokračovali, že by som mal zo súťaže vyradiť aj Krylovho »Bratříčka«, ktorý hojdačku predtým vyhral, a v tom čase sa ešte stále držal v tej dvanástke. Tak to už nie, povedal som sebe aj im, a bol koniec. Stále som však pravidelne písal do mesačníka Melodie, avšak o platniach, ktoré ľudia nemali šancu počuť – to sa nedovážalo do obchodov a nehralo v rádiách ani v televízii. Tak mi napadlo robiť živé programy, púšťať ľuďom hudbu, akú chcem, a s mojím komentárom.

Ako mohli vydržať počas celej normalizácie?

To je, samozrejme, najväčšia zásluha usporiadateľov. Mňa už nebolo odkiaľ vyhodiť, najskôr som musel odísť z týždenníka Mladý svět, potom zo spomínaného rozhlasu a nakoniec z Konzervatória Jaroslava Ježka, kde som učil. Ale dramaturgovia v kluboch, kde som antidiskotéky uvádzal, mohli prísť o prácu. Boli to väčšinou dievčatá, správali sa výborne, vždy ma podržali. Takže keď za nimi prišli eštebáci a hovorili im, že s tým Černým je to také všelijaké a radšej ho nepozývajte, povedali, aby im to dali písomne. A to sa nestalo, žiadne písomné zákazy neexistovali, všetko sa zakazovalo len telefonicky.

Výrazne ste sa podieľali na kultivovaní hudobného vkusu niekoľkých generácií. Čo formovalo ten váš? A čo vlastne priviedlo vaše písanie od športu k hudbe?

Počas stredoškolských rokov som chodil niekoľkokrát do týždňa na operu, čím som sa čiastočne odreagovával od stavebnej priemyslovky, ktorú som nemal rád a ktorá bola náhradou za gymnázium, kam ma neprijali z kádrových dôvodov. Počas vysokej školy som pracoval v denníku Československý sport, no časom mi to tam už pripadalo nejaké strnulé, tak som zatelefonoval do Mladého světa, kam som občas niečo písal o športe, či by ma nezobrali. Ale na kultúru. Náhoda všetkých náhod: šéfom kultúry tam bol Arnošt Lustig, ktorý práve odchádzal na voľnú nohu, lebo už bol vtedy slávnym spisovateľom. Tak ma zobrali, napísal som prvú recenziu o koncerte vážnej hudby. To je pekné, povedali, ale my sme časopis pre mládež, a poslali ma ďalší text napísať z divadla Semafor. A tým sa to všetko začalo.

Semafor so Šlitrom, Suchým, Matuškom, Pilarovou a ďalšími – to bolo zjavenie na začiatku 60. rokov. Takmer paralelne však aj na našu hudobnú scénu prenikala zo zahraničia prevratne nová hudba na čele s Beatles. A už predtým aj u nás pár priekopníkov hralo rock’n’roll, ktorý bol vo svete ďalším zabehaným fenoménom.

Bol to práve rock’n’roll, teda bigbít, ako sa vtedy u nás hovorilo, ktorý ma definitívne nasmeroval. A povedal by som, že ani nie tak hudba, ako to spoločenské prostredie. Keď som videl, ako komunisti

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie