Hlavne vyvažujme: O čo vlastne ide v RTVS a prečo reportéri v televízii začínajú hovoriť o autocenzúre

Treba to napísať hneď na úvod: od zvolenia nového riaditeľa RTVS Jaroslava Rezníka parlamentom vlani v auguste nedošlo v redakcii spravodajstva k žiadnemu priamemu politicky motivovanému zásahu do vysielania, ktorého výsledkom by bol stopnutý príspevok či jednoznačná cenzúra.

Denník N hovoril s množstvom bývalých aj súčasných redaktorov telerozhlasu a všetci potvrdili, že nič také sa nestalo. No drobných epizód o tom, ako sa nový riaditeľ o večerné správy zaujímal, by sa našlo viacero.

Jedna za všetky. Bolo to vlani pred Vianocami. Predseda parlamentu a predseda SNS Andrej Danko v starom parlamente na Župnom námestí a na Bratislavskom hrade zorganizoval prvý ročník vianočného šachového turnaja, kam si pozval aj bývalého majstra sveta Anatolija Karpova. Danko sa s Karpovom krátko pred turnajom stretol v Moskve.

Riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník sa v ten deň redakcie spravodajstva pýtal, či budú reportáž z Dankovho šachového turnaja vysielať v hlavných správach o siedmej večer. Dozvedel sa, že nie. V redakcii mu povedali, že toto podujatie obsahom ani formou do večerných správ nepatrí.

Rezník to zobral na vedomie. No príspevok o Dankovom šachovom turnaji sa do vysielania dostal vo večerných Góloch – bodoch – sekundách. Rečnil v ňom Danko aj ministerka školstva Martina Lubyová (nominantka SNS), ktorú špeciálne dokrúcali večer po výrobe na turnaji.

V redakcii spravodajstva RTVS vládne už niekoľko týždňov napätie, čo znepokojuje aj časť verejnosti. Vo štvrtok sa konala prvá demonštrácia proti Rezníkovi pod budovou rozhlasu, v piatok sa téma RTVS dostala na pódiá veľkých zhromaždení iniciatívy Za slušné Slovensko.

Dôležitá otázka pre bežného diváka je, o čo vlastne ide v konflikte v RTVS: či je to len personálny spor medzi manažmentom a zamestnancami bez dosahu na to, čo sa vysiela v spravodajstve, alebo či táto vzťahová kríza môže obsah spravodajstva reálne ovplyvniť. Odpoveď je, že môže; ale zároveň treba povedať, že Rezník nie je riaditeľom, ktorý stojí o to, aby RTVS slúžila len jednej konkrétnej strane, napríklad SNS.

Video: Protestná živá reťaz pred budovou rozhlasu (3. 5. 2018)

Riaditelia už do strižne nechodia

Príhoda s Dankovým šachovým turnajom by pre niekoho mohla byť banálnou výrobnou epizódou, v ktorej ľudia v televízii spolu debatujú, čo sa bude večer vysielať. V Mlynskej doline sa však pomerne rýchlo rozšírila. Podľa štatútu RTVS totiž nemá generálny riaditeľ priamy vplyv na spravodajstvo a aj podobné debaty o večernom vysielaní sú vnímané citlivo.

O to viac, že si Rezník so sebou z TASR, ktorej šéfoval desať rokov pred zvolením do RTVS, priniesol podozrenia, že agentúra pred voľbami v roku 2016 aj pri banálnych príležitostiach pretláčala práve Andreja Danka a jeho – vtedy mimoparlamentnú – SNS. Ako v roku 2015 zistilo Transparency International, TASR písala aj o tom, koľko si na Veľkú noc vyšibali Dankovi synovia, alebo ako Danko spomína na Dušičky na svojich blízkych.

Podľa dát Transparency robila TASR za Rezníka v prospech SNS jednoznačnú nadprácu. Správy o SNS a výrokoch jej predsedu tvorili v sledovanom období zhruba sedem percent straníckych správ, teda zhruba toľko, ako mali vtedy parlamentné strany ako Most-Híd či OĽaNO. Bolo to šesťkrát viac priestoru, ako mala v TASR mimoparlamentná SMK. Tá mala rok pred voľbami v marci 2016 podobné preferencie ako SNS.

Napriek týmto drobným promo správam v prospech SNS neurobil Rezník z verejnoprávnej tlačovej agentúry jednostranné médium. Ako už pripomenul vo svojej analýze Postoj, na portáli Tablet.tv agentúry TASR dostal za Rezníka svoju reláciu s názvom Svet tu a teraz bývalý minister Pavol Demeš, ktorého dezinformačné weby často napádajú ako „proamerického predstaviteľa tretieho sektora“.

Za Rezníka prišiel do Tablet.tv aj publicista Juraj Hrabko, ktorý skončil v Slovenskom rozhlase v roku 2013, teda za éry Václava Miku, a vysvetľoval to tým, že vtedajšie „vedenie neodolalo politickým tlakom“ (RTVS to vtedy odmietala). Ani Hrabko nemôže byť považovaný za novinára blízkeho niekomu z SNS či Smeru; nakoniec, v roku 1998 kandidoval do parlamentu za Stranu maďarskej koalície, vtedy vedenú Bélom Bugárom (ktorý bol v roku 2013 v opozícii), a roky pracoval v denníku SME.

Rezník si prístup širokého rozkročenia medzi rôzne názorové prúdy priniesol aj do RTVS. Preto bráni vysielanie diskusie Večera s Havranom, aj keď novinár Michal Havran rozčuľuje mnohých poslancov Smeru a SNS, ktorí Rezníka do funkcie zvolili. Riaditeľ RTVS ju nemieni zrušiť, ale pridať k nej inú, „vyvažujúcu“ debatu. Podobne sa verejne zastáva moderátora Braňa Dobšinského, na ktorého pred rokom a pol útočil aj premiér Robert Fico.

Prečo teda dnes niektorí redaktori spravodajstva RTVS hovoria o obavách zo silných tlakov z vonkajšieho prostredia alebo o snahe pretláčať do vysielania hlúposti? Reportér Kristián Čekovský, ktorý musel v televízii skončiť minulý piatok, hovoril, že dnes už nemožno čakať výjavy z minulosti, keď riaditeľ Slovenskej televízie vbehol do strižne a stopol nejaký príspevok.

No neznamená to, že sa nič nedeje. Čekovský za neprijateľné označil, keď generálny riaditeľ RTVS Rezník stopol zahraničnú cestu Zuzany Kovačič Hanzelovej na české prezidentské voľby do Prahy.

Na Hanzelovú sa v tom čase sťažovalo vydavateľstvo Mafra prepojené na českého premiéra Andreja Babiša (a sťažnosť neskôr napriek názoru svojich právnikov vyhodnotila za opodstatnenú rada pre vysielanie). Rezník však odmietol, že by za zrušením cesty bol tlak z Mafry. V rozhovore pre Trend tvrdil, že sa snažil presadiť dodržiavanie pravidla, aby na zahraničné cesty nechodili reportéri domácej, ale zahraničnej redakcie.

Lenže v redakcii spravodajstva RTVS o takomto pravidle vôbec nevedia. „Domáci redaktori vždy chodili na zahraničné cesty,“ potvrdil aj Kristián Čekovský. „Ešte aj v čase, keď si túto výhovorku vymyslel na veľkej porade v rozhlase, bol jeden domáci redaktor na zahraničnej ceste a odvtedy ich bolo v zahraničí niekoľko desiatok. V tomto prípade riaditeľ klamal a klame doteraz v médiách.“

Čerstvý konkrétny príklad: aj nového premiéra Petra Pellegriniho (Smer) na jeho nedávnej služobnej ceste do Nemecka, kde sa stretol s Angelou Merkelovou, sprevádzal za RTVS domáci redaktor Matúš Jaco.

Keď sa na to novinári pýtali vedenia RTVS na piatkovej tlačovke, šéfka televíznych správ Hana Lyons hovorila, že „treba rozlišovať kontext“, lebo cesta premiéra nie je čisto zahraničiarskou témou, a preto tam bol domáci redaktor. Rezník zasa vravel, že keď doplnia redakciu zahraničia, pravidlo o zahraničných cestách sa naozaj stane pravidlom.

Všade samá vyváženosť

Podobných zvláštnych krokov urobilo vedenie RTVS viac. Najcitlivejšie je vnímaná jeho personálna politika. Rezník a jeho ľudia pri nepredĺžení zmlúv štyrom externým redaktorom opakujú formulku, že za minulých vedení odchádzali stovky zamestnancov. Faktom však je, že šéfovia spravodajstva sami priznávajú, že tentoraz nešlo o žiadne racionalizačné opatrenie – nakoniec, za Kristiána Čekovského, Matúša Dávida, Matúša Baňoviča a Janu Masárovú rýchlo zháňali náhradu.

Ešte citlivejšie reportéri v redakcii televízneho spravodajstva vnímajú, kto nový prichádza. Kritických reportérov nemohol nadchnúť avizovaný príchod Igora Zemanoviča na miesto editora. Zemanovič bol v 90. rokoch moderátorom politickej debaty Kroky a neskôr šéfredaktorom Národnej obrody, keď patrila do mediálneho holdingu kontrolovaného Pavlom Ruskom.

V čase, keď bol Rusko v politike, pracoval Zemanovič opäť v Slovenskej televízii ako zastupujúci šéf spravodajstva. V roku 2002 pretláčal predsedu Aliancie nového občana ako hosťa do debaty O 5 minút 12, čo viedlo k protestnému odchodu moderátorov relácie, Beaty Oravcovej a Michala Dytterta. Moderátorov sa petíciou zastalo tridsať ďalších kolegov z televízie. So signatárkami petície, novinárkami Ľubou Lesnou a Monikou Murovou, následne STV ukončila spoluprácu.

Vedenie spravodajstva RTVS – najmä jeho šéf Vahram Chuguryan a šéfka rozhlasového spravodajstva Petra Stano Maťašovská – dnes celý spor v spravodajstve prezentuje ako úsilie o vyváženosť. Ich pohľad je približne takýto: nám ide o návrat k objektívnemu a vyváženému spravodajstvu, čo časť vzbúrenej redakcie nechce pochopiť.

Fanúšikovské video Vahrama Chuguryana na YouTube

„To, o čo ide, je, aby (redaktori – pozn. red.) svoj názor, postoj nepodsúvali do verejnoprávneho spravodajstva, ktoré musí byť zo zákona nestranné, vyvážené, objektívne,“ opakoval v piatok na tlačovke vedenia RTVS šéfredaktor Vahram Chuguryan. Bez toho, aby niekoho konkrétneho menoval, hovoril novinárom o príhode, v ktorej mu jeden z reportérov údajne povedal, že „nepotrebuje hľadať pravdu, lebo on ju už pozná“.

Aj Jaroslav Rezník vo verejných vystúpeniach pravidelne hovorí o tom, že keď bol koncom 90. rokov na stážach v BBC, odniesol si odtiaľ, že na každú tému by mala verejnoprávna televízia či rozhlas priniesť dva rôzne názory.

Debaty o tom, čo bolo a čo nebolo objektívne a vyvážené, denne zaberajú desiatky minút na ranných poradách spravodajských tímov. Ako to konkrétne vyzerá? Dajme si jeden príklad. Prepustená kultúrna reportérka RTVS Jana Masárová nakrúcala reportáže o iniciatíve Kultúrny reparát, ktorá žiada odvolanie novej ministerky Ľubice Laššákovej (Smer).

„Vahram mal výhrady, že v mojej prvej reportáži o Kultúrnom reparáte bolo veľa umelcov, ktorí podľa neho nič konkrétne nepovedali, a len jedna ministerka,“ spomína si Masárová. „Povedal, že to bol nepomer, a vyčítal mi, že tam chýbal ‚odborník‘, ktorý by bol na strane ministerky. Čiže to podľa neho nebolo vyvážené.“

„Vyvažujúci odborníci“ sú jedným z najvážnejších sporov medzi vedením spravodajstva a redaktormi. Vedenie ho vníma ako spor o pluralitu názorov. Pravidelne opakujú, že nespokojní reportéri kádrujú a nálepkujú respondentov. „Ľudia z tejto nesúhlasnej skupiny začali mať výhrady voči respondentom, ktorí bežne vystupovali v iných médiách, tvrdiac, že sú to konšpirátori,“ sťažovala sa v Denníku N Petra Stano Maťašovská.

Redaktori za prístupom vedenia vidia starý typ žurnalistiky, v ktorej si novinári od 90. rokov minulého storočia volali analytikov, ochotných okomentovať čokoľvek. Opakovane sa pozastavujú nad Chuguryanovým výrokom, že „ak niekto nie je masový vrah“, nie je dôvod ho ako respondenta z vysielania vylučovať.

„Spravodlivý novinár osloví k téme čo najviac názorov, ale nebude fakty vyvažovať klamstvami. To, čo chce Vahram alebo Petra Maťašovská, je falošná objektivita a to som im aj párkrát povedal,“ kritizoval to Kristián Čekovský. „Ak má novinár oslovovať nejakého analytika, mal by to byť človek, ktorý reálne pracuje s dátami, číslami a výskumami, pôsobí na univerzite a politológiu vníma ako vednú disciplínu. A jeho pracovná metóda nie je sadnúť si ráno nad správy a urobiť si názor. To je prežitý prístup.“

Spory sa točia okolo niektorých mien, ktorých názorové pozadie sa zjednodušene dá ilustrovať na konflikte v Sýrii – aj keď to vedenie RTVS takto nehovorí. Debaty sú napríklad o ľavicovom aktivistovi Eduardovi Chmelárovi, českej publicistke Tereze Spencerovej či Františkovi Škvrndovi, ktorý učí na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity.

Vedenie spravodajstva týchto ľudí vo vysielaní vidieť chce, časť reportérov s nimi má problém. Vedenie si myslí, že dôvodom je fakt, že títo publicisti sú kritickí k tomu, ako v Sýrii vystupujú západné mocnosti, a sú zmierlivejší k politike Ruska v tejto oblasti. Reportéri napríklad pri Chmelárovi upozorňujú, že by nemal vystupovať ako analytik, keď má dlhodobo politické ambície (a dnes už aj zbiera podpisy pod prezidentskú kandidatúru). A to isté platí aj pre Škvrndu, ktorý v roku 2014 kandidoval do Európskeho parlamentu za komunistickú stranu.

S týmto súvisí aj debata o tom, či vedenie RTVS pretláča do vysielania konšpirácie. Riaditeľ RTVS Rezník aj šéfovia spravodajstva sa voči tomu dôrazne ohradzujú. Reportérka Zuzana Kovačič Hanzelová minulý piatok napísala, že redakcii „šéfredaktor navrhoval, aby vysielali nezmyselné neoverené konšpirácie“, konkrétne sa „pýtal, či máme zábery, že sýrskym deťom mali dávať šumivé tablety, aby nafingovali na záberoch penu z úst a vyzeralo to ako chemický útok“.

Vedenie RTVS vydalo stanovisko, že Kovačič Hanzelová nehovorí pravdu a nič také na porade neodznelo. Šéfredaktor Vahram Chuguryan tento týždeň pre Hospodárske noviny povedal, že sa len opýtal kolegu zo zahraničného spravodajstva, či im prišli do výmennej siete obrázky, kde niektoré sýrske deti hovoria na kameru, že im niekto dal cukríky a povedal, že ich budú pred novinármi sprchovať. „Odpoveď bola, že neprišli. Téma cukríkov tým bola uzavretá,“ tvrdí šéf spravodajstva RTVS.

Vedenie RTVS zdôrazňuje, že žiadne dezinformácie do vysielania nepretláča, no tento obraz kazí napríklad angažovanie publicistu Gustáva Murína, ktorý napríklad o atentáte na Bostonskom maratóne napísal, že pri ňom nemohol byť použitý tlakový hrniec, lebo každý vie, že Američania tlakové hrnce nemajú. Murín napokon sám spoluprácu ukončil.

Obvinenia z konšpirácií vníma Rezníkovo vedenie spravodajstva opäť ako pokus o kádrovanie či rovno cenzúru. A dodávajú, že názorová pluralita by mala zahŕňať naozaj širokú paletu názorov. „Je dôležité poslucháčom ponúknuť celé spektrum názorov,“ povedala Denníku N šéfka rozhlasových správ Maťašovská. „Vyraďovaním nejakých názorov z vysielania môžeme v konečnom dôsledku docieliť to, že ľudia budú vyhľadávať iné typy médií, trebárs aj alternatívne, aby sa o týchto názoroch dozvedeli. Nie je správne niektoré názory vypudiť z verejnoprávneho vysielania.“

Skutočný problém bude autocenzúra

Jaroslav Rezník svoj postoj k rôznym názorom dovysvetlil v nedávnej debate o RTVS v relácii Večera s Havranom. Tam povedal, že demokracia by sa mala kriticky postaviť aj voči hraničným názorom, lebo podľa jeho názoru je dostatočne silná, aby ich argumentačne porazila.

Takýto argument znie ľúbivo. Predpokladá však sebavedomú redakciu so silnými reportérmi, ktorí budú argumentačne, ale aj osobnostne schopní brániť hodnoty demokracie, o ktorých Rezník v Havranovej debate hovoril. Namiesto toho sa však v posledných týždňoch veľká časť redakcie spravodajstva RTVS o sebe mohla zo strany vedenia dočítať, že sú neskúsení, tendenční, neprofesionálni či slabí.

Začalo sa to už pri stopnutí investigatívnych Reportérov na začiatku roka, ktorí by sa mali od septembra na obrazovky vrátiť. A podľa Rezníka „pichľavejší“, ako boli doteraz. Keď v januári médiá požiadali vedenie RTVS o stanovisko k zastaveniu programu, vedenie tímu autorov napísalo, že „relácia svojou kvalitou nezodpovedala nárokom, aké má relácia tohto typu spĺňať – témami ani ich spracovaním“.

Tento tón vedenia RTVS pokračoval, keď takmer 60 novinárov z RTVS zverejnilo otvorený list o nepriateľskej atmosfére v spravodajstve. Rezník, Chuguryan či Maťašovská o nich napísali, že „nové vedenie ich trpezlivo vracia ku kultúre tvorby pre verejnoprávne médium, na ktorú mnohí zatiaľ svojimi kvalitami nedosiahli“ alebo že divákov obťažujú „neprofesionalitou, tendenčnosťou, vsúvaním vlastných názorov či emočne prehnanou interpretáciou“.

A ďalej: šéf spravodajstva RTVS Vahram Chuguryan sa o svojich podriadených na Facebooku vyjadril, že robia politiku, Petra Stano Maťašovská ich nazývala kričiacou menšinou a rovno im verejne odkázala, že „ak nerozumejú iným názorom a verejnoprávnemu priestoru, sú rôzne jasne vyprofilované médiá, kam môžu ísť“.

Všetko toto povedali či napísali o ľuďoch, ktorí sa podieľali na tom, že sledovanosť večerných Správ RTVS sa od roku 2012 viac ako zdvojnásobila a zvýšenie sledovanosti sprevádzali aj lepšie výsledky vnímania objektivity spravodajstva. Ešte v roku 2012 v prieskume Medianu považovalo spravodajstvo RTVS za najobjektívnejšie len niečo vyše desať percent respondentov, koncom roka 2017 to už bolo takmer 25 percent.

A všetko toto vplýva na odvahu mnohých reportérov, možno tých mediálne menej viditeľných. „Pre každého zamestnanca je základ, aby mal pohodové podmienky na svoju prácu a vykonával ju s pocitom zázemia a vedomím, že jeho nadriadený sa zaňho postaví. Verejne. Že ak príde problém alebo sťažnosť, tak si to preberú spolu interne, ale smerom von je to jednotný tím,“ vraví dnes už bývalá kultúrna reportérka RTVS Jana Masárová.

„Okrem toho, že novinár môže byť bojazlivejší alebo menej odvážny, ak necíti podporu vedenia, tak v tom vidím aj iný problém. Mne z toho vychádza ako veľký problém autocenzúra,“ dodala Masárová.

Slová o opatrnosti alebo priamo „autocenzúre“ medzi zneistenými reportérmi už bežne zaznievajú, dokonca sa to prejavuje pri ich práci. Denníku N to povedalo už viacero redaktorov a Masárová to dokladá aj na príklade:

„Na zhromaždení Za slušné Slovensko v Košiciach po zverejnení kritického listu redaktorov spravodajstva zazneli aj slová o RTVS a zožali medzi ľuďmi na námestí veľký ohlas. Kolegyňa, ktorá list nepodpísala, odtiaľ robila živý vstup – a spomenula teda aj to, že sa hovorilo o RTVS, plus v skratke čo sa hovorilo,“ spomína si Masárová.

„Vahram mal k tomu veľké výhrady, na porade pred všetkými povedal, že to bolo zneužitie živého vysielania a neprofesionálne znižovanie kreditu RTVS. Neskôr, keď bol ďalší z pochodov a kolegyňa v Bratislave mala ísť robiť živý vstup, tak z toho bola zmätená: čo robiť, keď sa bude zase hovoriť o RTVS, a či to má povedať alebo z toho bude zase problém. A toto je tá autocenzúra, ktorá je podľa mňa nebezpečnejšia, ako keby stál v redakcii cenzor.“

Jaroslav Rezník má možno pravdu, ak hovorí, že extrémne názory za hranicou rešpektu k demokracii by sa nemali ignorovať, ale vo verejnoprávnej televízii skôr argumentačne porážať. Preňho aj pre jeho tím však zostáva otázka, či to dokážu robiť reportéri, ak vidia, že mnohí z nich sú verejne napádaní ako neprofesionálni či tí, ktorí „nedorástli na verejnoprávnosť“.