Denník N

Ficov homunkulus Pellegrini: Predsedov predseda predsedá, no nevládne. Predstiera

V bezchybne ušitom obleku, starostlivo upravený, husár z marcipánu, líčka maľované. Peter, budeš premiér. Dobre, pán premiér.

Pamätáme si ešte Roberta Fica, ako sa hlási k svojej miništrantskej minulosti? Pamätáme. Išlo mu vtedy o voličov, ako inak. A voličov potreboval na jedno jediné – na to, aby sa dostal tam, kde si predsavzal. Vtedy to bol prezidentský palác.

Dnes mu musí stačiť aj kreslo predsedu parlamentného klubu. Pokrok? Víťazstvo demokracie? Sebareflexia? Kdeže. Len sa nedajme oklamať! Robert Fico už dávno súťaží len sám so sebou. Nás používa ako rukojemníkov. Ak bude treba, pôjde aj pešo do Compostely. Že bude mať z toho pri svojom zväzáckom kádrovom profile hanbu ako stodola? Pre také si on nikdy ťažkú hlavu nerobil.

Fico sa ani nehanbí

Príklad s miništrantským videom by nestál za zmienku, keby v ňom nebolo zakliate zlaté pravidlo politického marketingu Roberta Fica. Nahlas a bez štipky hanby nám oznamuje nielen to, že on žiadne zásady a presvedčenie nemá, ale aj to, že sa za to nehanbí. Ja som na to pyšný, a aby bolo jasné, budem si preto nehanebne pýtať stále viac – najnovšie pozíciu predsedu poslaneckého klubu – oznamuje nám. Že je to vo svojej podstate smiešna funkcia, ktorá sa vyvinula z postu vynášača urodzených nočníkov? Rytiera podväzkového rádu, ktorého výsadou bolo asistovať francúzskemu absolutistickému vládcovi pri obúvaní pančúch? Nič to! Robert Fico už musel prehltnúť inakšie útoky na ľudskú hrdosť. A aha, ako mu to ide k duhu! Teraz sa z funkcie predsedu poslaneckého klubu chystá urobiť hlásnu trúbu na sprostosti, ktoré sa od múrov Jericha alebo odrazia a rozletia do celého sveta, alebo ich zvalia.

Po minulotýždňovom smeráckom sneme bolo ohlásenie novej ofenzívy Roberta Fica jeho hlavným mediálnym posolstvom. A ešte pohrdlivá zmienka o tom, že traja aktivisti predsa nebudú diktovať najsilnejšej politickej strane v štáte. A keď hovorím strane, myslím tým seba, aby bolo jasné – tak znel odkaz radového poslanca Roberta Fica. Dovnútra aj von. Dovnútra Smeru tým, ktorí ešte majú zvyšky autonómneho myslenia. Ste si mysleli, že ma máte na kolenách? Kým ste vy bojovali so strachom prejsť krížom cez námestie, ja som obehol našich a vlastnou hlavou, hlasom podobným samotnému Machiavellimu som zarobil toľko, koľko vy neprehajdákate, ani keby som vám prihral všetky eurofondy, štrukturálne fondy a fondánové salónky k tomu. Smerom von adresoval svoj odkaz tým urputným voličom, ktorí na všetky smerácke kauzy odpovedajú tak, ako odpovedali na neprávosti v podaní mečiarovcov a hanebnosti esenesákov, či už Slotových, alebo Dankových; keby si bol ty na ich mieste, robil by si to takisto – kradol by si, klamal, a ak by bolo treba, aj to tretie. Všetci sú rovnakí a my tiež nie sme iní, a nech nám útlocitní farárikovia nevykladajú, že túžba po moci je rovnako hriešna ako homosexuálna láska; skúsili sme jedno aj druhé, nedá sa porovnať.

Iba si skontroloval kravatu

Dostávame sa k jadru problému, ktorý stelesňuje Robert Fico a jeho chápanie verejnej funkcie. Skoro som napísal vládnutia, ale predsa len – je dobré zachovať dekórum. Predsedom vlády je už mesiac niekto… Kto vlastne? Volá sa Peter Pellegrini. Ale kto to je? Keď striedal na poste svojho predchodcu, nechal hovoriť jeho. Keď viedol jedno z prvých zasadaní svojej vlády, nevdojak ho uviedol ako sté zasadanie vlády svojho predsedu. Keď bolo po zjazde strany, ktorá si post predsedu vlády nárokuje, nechal hovoriť predsedu a on dodal len – opýtajte sa na to predsedu. Predsedov predseda predsedá, no nevládne. Predstiera. V bezchybne ušitom obleku, starostlivo upravený, husár z marcipánu, líčka maľované. Peter, budeš premiér. Dobre, pán premiér.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie