Denník N

Každý autista nie je Rain Man, píše autor knihy Autismus & Chardonnay

Martin Selner vo svojich krátkych príbehoch spája nespojiteľné, aby priblížil svet postihnutých detí.

Mohol robiť v podstate čokoľvek – vyučovať na škole, písať slogany pre reklamné kampane, pracovať ako čašník v kaviarni. Martin Selner si však vybral starostlivosť o autistické deti v pražskom domove. O svojej skúsenosti začal blogovať, za čo si vyslúžil aj nomináciu na prestížnu českú literárnu cenu Magnesia Litera. Vlani vyšli jeho príspevky aj knižne. Volajú sa rovnako ako jeho blog – Autismus & Chardonnay (vydavateľstvo Paseka).

Okrem vtipu sa kniha vyznačuje nadhľadom, pointou, ale tiež minimalizmom. Selner nepotrebuje príbeh zbytočne rozvádzať a rozvíjať vedľajšie línie. Väčšinou mu stačí pár odsekov, aby napísal o bežnej radosti detí, ktoré nielen označuje, ale hlavne považuje za svoje.

A tiež spája zdanlivo nespojiteľné veci – piesok a keksíky, plyšové hračky a hokejky alebo modriny a letáky. Tieto nezvyčajné dvojice využíva na to, aby priblížil každodenné starosti, ktoré sa odohrávajú v autistickom svete. V prostredí, ktoré sa skrýva za našou ľútosťou a hlavne predsudkami.

Za písanie sa hanbil

„Drobnosti sú tu na to, aby nám pripomenuli veľké veci,“ uvádza autor a zároveň varuje, že život s autizmom rozhodne nevyzerá ako film Rain Man. Často si totiž myslíme, že všetci autisti sú v niečom výnimoční – majú napríklad matematické nadanie, fotografickú pamäť, talent. Selner nás však vyvedie z omylu hneď v úvode.

„Všetci si myslia, že keď ním trpíte, musíte mať zákonite nejakú zvláštnu schopnosť – nejaký dar. Ale nemusíte. Môžete byť proste len postihnutý. Máte problémy so sociálnou interakciou, komunikáciou a vymýšľate si stupídne rituály. Žiadna veda v tom nie je.“

Knihu Autismus & Chardonnay vydalo české vydavateľstvo Paseka.

Na začiatku boli jeho blogy len istou formou terapie. Nechcel z autizmu urobiť exhibicionizmus a odkryť to, na čo nemá právo. Preto sprvu písal hlave o svojej práci.

„Keď som začal písať, zverejňoval som články o polnoci v sobotu, aby ich nikto nečítal. Hanbil som sa, šlo hlavne o terapiu. Teraz sa už za svoje texty hanbím menej a aj texty sa zmenili, snažím sa písať trochu inak, už to nie je len terapia, ale možno aj trochu pohľad do sveta autistov,“ povedal pre Českú televíziu.

Selner to však robí veľmi citlivo. Opisuje každodennosť práce, v ktorej vzhľadom na autizmus chýba občas žiadaný stereotyp. Robí tak cez správanie detí, ktoré občas sprevádza agresia, pokusy o útek alebo odmietanie jedla, ktoré je príliš farebné.

Takisto priznáva, že ho táto práca postupne zmenila. Na autizmus sa už nepozerá

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie