Oliver Rehák
Slnečná sobota, krátko popoludní. Malý kostol v dedinke na východnom Slovensku je vyzdobený ako na svadobný obrad, pred oltárom sú dve stoličky pre budúcich mladomanželov. Aj keby sem náhodou vošiel niekto, kto vôbec netuší, čo sa stalo, rýchlo by si všimol, že tu niečo nesedí. Rodiny sediace v prvom rade sú oblečené v čiernom, namiesto radostnej atmosféry vidieť v ich tvárach smútok, znie meditatívna violončelová hudba a po príchode kňaza stále chýbajú hlavné postavy – ženích a nevesta.
Pôvodne to mala byť len ich súkromná záležitosť, v úzkom kruhu rodín a najbližších priateľov. Tak si to naplánovali, na víkend 5. mája, v Gregorovciach, odkiaľ pochádzala nevesta. Lenže namiesto svadby sa začína spomienková omša, pretože Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú 21. februára zavraždili.
Slovensko je dnes inou krajinou ako pred necelými tromi mesiacmi, konalo sa už viacero protestov a spomienkových akcií, ale tento deň je v mnohom iný. Dochádza síce len k pomyselnému (symbolickému) spojeniu dvoch rodín, ale zároveň sa deje niečo veľmi dôležité.
Omša v obci s ani nie 900 obyvateľmi má spočiatku formálny charakter, pri viackrát skloňovanej vete „viera nie je len štvorlístok pre šťastie“ premýšľame, či je zámer, aby sa ešte viac neznásoboval smútok rodín, ale po oficiálnej časti prichádza neformálna. Omnoho osobnejšia.
„Mamka Martinky sa ma pýtala, čo je dlžná za omšu – ja sa pýtam, čo sme dlžní my. Tie deti boli niekde vychované, k láske a k pravde. Čo dali do pohybu, to už nikto nezastaví, najmä z pohľadu ľudí, ktorí chcú žiť v slušnej krajine. Ďakujeme ti, Pane, za túto obetu. Nepremárnime ju,“ hovorí rehoľný kňaz Michal Zamkovský.
Nie je z Gregoroviec, ale pôsobil aj v Štiavniku, kde sa narodil Ján Kuciak, a poprosil vedenie tunajšej farnosti, aby mohol vystúpiť. Počas jeho príhovoru sálu viackrát premkne dojatie, no záverečný spontánny potlesk naznačuje snahu ukázať aj odhodlanie a nezabudnúť na mladý pár, ktorého smrť otriasla celým Slovenskom.
Rodiny sa zomkli
Naša cesta mala podľa navigácie trvať niečo vyše štyroch hodín, ale natiahla sa takmer na šesť. Až v sobotu ráno na diaľnici sme zistili, že ju medzi Sencom a Trnavou zatvorili kvôli dopravnému značeniu. Zaskočí to aj väčšinu muzikantov, ktorí tiež cestujú z Bratislavy, a program sa bude musieť upravovať. To ešte v tej chvíli nevieme – len frfleme, že to dopraváci mohli robiť v noci.
V aute s nami sedí Olivia, novinárka z nemeckého týždenníka Die Zeit. Vysvetľujeme jej, prečo sa okrem zhromaždení na námestiach konajú po celom Slovensku aj koncerty pre Jána a Martinu a prečo bude teraz omša a po nej doteraz najväčší koncert. Keď schádzame pred Prešovom z diaľnice, začne hrať z Rádia_FM pieseň Smutná ranná električka. To sú veci, ktoré sa vysvetliť nedajú, náhody-nenáhody, keď hudba rozpráva sama za seba.
Ako prvá znie v sobotu v Gregorovciach naživo klasika. Tá bola naplánovaná na úvod a záver koncertu na futbalovom štadióne, ale aj v kostole. „Mišo Kaščák chcel, aby som zahral na úvod omše. Bol to pre mňa silný emocionálny moment. Rodiny aj ľudia už sedeli vnútri a plakali, dúfal som, že im hudba dá aspoň nejakú nádej a trochu ich upokojí. Hral som Bacha, židovskú modlitbu, vlastnú skladbu a na záver Johna Tavenera, ktorý vyšiel tak, že keď prichádzal kňaz, dohrával som posledné noty a začali zvoniť zvony,“ hovorí violončelista Jozef Lupták.
Rodiny sa zomkli, navzájom si dodávajú oporu, v smútku a žiali im evidentne pomáha spolupatričnosť, ktorú im rôznymi formami vyjadrujú ľudia. Po skončení omše sa otec Jána Kuciaka a matka Martiny Kušnírovej pred vchodom do kostola chvíľu rozprávajú s novinármi, ktorí prišli zo Slovenska, z Čiech aj z Nemecka. Opakujú im, že ťažko dokáže pochopiť takúto stratu niekto, kto to nezažil, a že sa snažia veriť, že ich smrť má nejaký zmysel.
Vedľa nich, mimo záujmu televíznych kamier a médií, stoja ďalší členovia rodiny. „Chcem dúfať, že ľudia, ktorí sú naozaj slušní, dobrí a normálni, to tak nenechajú. A že časom nezabudnú, ako sa to na Slovensku často stáva,“ hovorí Jozef Kuciak. Aj preto chce na výročie bratových narodenín, 17. mája, pomôcť pripraviť v ich rodnom Štiavniku ďalší koncert a ďalej si súrodenca pripomínať.
Rodiny sa odchádzajú prezliecť a podvečer spoločne prichádzajú na koncert, ktorý sa koná na neďalekom futbalovom ihrisku. Posadia sa k jednému stolu v zóne pre účinkujúcich, pozerajú a počúvajú. Nájdu silu vyjsť na chvíľu aj na pódium, poďakujú všetkým, ktorí prišli a nenechávajú ich v tom samotných. Otec Jána Kuciaka hovorí, že sem nechce miešať politiku, ale je rozčarovaný z toho, že sa vymenilo len pár tvárí a nič sa nezmenilo. Krátky príhovor uzatvára nádejou, že už vyrástla nová generácia, ktorá sa nedá umlčať. Všetko ostatné dopovie hudba.
Máj, krásny máj, na cestu dnes zbohom ti dám
Staré pesničky dostávajú tu, dnes na tomto mieste, úplne nové významy. Kapela Puding pani Elvisovej hovorí, že si vybrala len skladby o láske, ako na pravej svadbe znejú aj svižné kusy do tanca v podaní Pary a Sendreiovcov aj Matie Lenickej alias B-complexa. Vec prináša obžalobu politikov aj karikatúru slovenských stereotypov, mrazivo vyznievajú opakovaná otázka Longitalu A to je všetko? aj ukrajinská smútočná pieseň v podaní Štefana Šteca a Ľudovej hudby Hornád. Niekedy slová nie sú potrebné – v notách sláčikového kvarteta Mariána Vargu je zapísaná energia aj elégia, v partitúre Bachových prelúdií hudba, ktorá funguje aj po stáročiach.
„Už som tu štvrtýkrát,“ spočítava účasti na doterajších koncertoch pre Jána a Martinu český spevák Michael Kocáb. „Tieto politické praktiky sú neprípustné, môžu sa množiť, sú to východné praktiky. Je super, že to robíte, že Slováci si dokázali povedať stop a vyvzdorovať si spoločenské zmeny.“
Naopak, premiéru v sérii hudobných večerov absolvuje Jana Kirschner, ale nemohla prísť v lepšom čase. Keď spieva o krásnom máji alebo slová „utíchol les, osirel háj / na cestu dnes zbohom ti dám“, štadión úplne stíchne a mnohí ľudia majú v očiach slzy.
„Ja by som prišla aj na všetky doterajšie koncerty, ale žijem v inej krajine, mám dve deti a môj muž stále niečo robí. Pre mňa bolo úplne jasné, prečo sem prísť zahrať. Všetky tie udalosti sa ma veľmi dotkli, špeciálne preto, že som ich nemohla prežívať na Slovensku a musela som byť v Londýne. Martinkina mama sa pre mňa stala vzorom ženy-matky, dáva mi silu, že táto krajina môže byť lepšia,“ hovorí speváčka.
Po závere koncertu, o ktorý sa postará Jozef Lupták, ľudia začínajú futbalové ihrisko opúšťať. Sedíme v aute, otvárame laptopy a začíname prepisovať poznámky a nahrávky z celého dňa. Keď dopíšeme, parkovisko za kostolom je prázdne. Všetci už sú preč.
Krátko po jedenástej Michal Kaščák telefonuje našej nemeckej kolegyni a uisťuje sa, aby čo najlepšie pochopila, o čo dnes v Gregorovciach išlo. Je jej to jasné, ako každému, kto tu osobne bol. Keď sa novinári pýtajú muzikantov, prečo sem prišli hrať, jasné to je aj každému z nich. Mohlo to byť zrejmé aj z live videoprenosu, ktorý pripravila Pohoda, lebo celá atmosféra bola špeciálna. Nešlo o bežný koncert, ale o festival so symbolickým gestom, s cieľom prepojiť ľudí, ktorým záleží na tom, v akej krajine budú žiť.
Všetci muzikanti hrali bez nároku na honorár, akciu bez vstupného (ktorá nie je prvou ani poslednou) na vlastné náklady organizuje tím agentúry Pohoda. Nie je jednoduché zmeniť dedinský futbalový štadión na festivalový areál, ale s výraznou pomocou a s osobným nasadením starostu Gregoroviec to zvládli rýchlo a dobre. Zorganizovali niekoľko stánkov s občerstvením a nápojmi, vytvorili parkovacie sektory, v spolupráci s mestom Prešov pripravili kyvadlovku. Atmosféru dotvorili umelecké diela venované pamiatke na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú a videoprojekcia kolektívnej výstavy Reakcia. Prišlo okolo 5-tisíc ľudí, prevažne z Prešova a okolia, ktorí možno zistili, že tu majú príjemné miesto, kde sa nemusí hrávať len futbal.
Ale o čísla nejde. Michal Kaščák po vystúpení s kapelou Bez ladu a skladu z pódia poďakoval všetkým, že prišli „na koncert, ktorý nikdy nechceli organizovať“. Pripomenul, že oni mali prvé verejné vystúpenie na svadbe najstaršieho brata, kým teraz sú na svadbe, ktorá sa nemohla konať. Čo sa konať môže, sú takéto spomienkové a symbolické akcie. Otázku načo robiť ďalšie, keď ich už bolo doteraz osem, si môžu klásť len ignoranti a cynici.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
