Denník N

Rodiny Jána a Martiny dúfajú, že ľudia nezabudnú. Preto urobili plánovanú svadbu ako omšu a súhlasili s najväčším koncertom

Futbalové ihrisko v Gregorovciach sa zmenilo na festivalový areál. Atmosféru dotvorili aj umelecké diela venované pamiatke na Jána a Martinu. Foto N - Vladimír Šimíček
Futbalové ihrisko v Gregorovciach sa zmenilo na festivalový areál. Atmosféru dotvorili aj umelecké diela venované pamiatke na Jána a Martinu. Foto N – Vladimír Šimíček

V Gregorovciach pri Prešove sa konala spomienka na zavraždený pár, ktorá spojila omšu s veľkou akciou.

Slnečná sobota, krátko popoludní. Malý kostol v dedinke na východnom Slovensku je vyzdobený ako na svadobný obrad, pred oltárom sú dve stoličky pre budúcich mladomanželov. Aj keby sem náhodou vošiel niekto, kto vôbec netuší, čo sa stalo, rýchlo by si všimol, že tu niečo nesedí. Rodiny sediace v prvom rade sú oblečené v čiernom, namiesto radostnej atmosféry vidieť v ich tvárach smútok, znie meditatívna violončelová hudba a po príchode kňaza stále chýbajú hlavné postavy – ženích a nevesta.

Pôvodne to mala byť len ich súkromná záležitosť, v úzkom kruhu rodín a najbližších priateľov. Tak si to naplánovali, na víkend 5. mája, v Gregorovciach, odkiaľ pochádzala nevesta. Lenže namiesto svadby sa začína spomienková omša, pretože Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú 21. februára zavraždili.

Slovensko je dnes inou krajinou ako pred necelými tromi mesiacmi, konalo sa už viacero protestov a spomienkových akcií, ale tento deň je v mnohom iný. Dochádza síce len k pomyselnému (symbolickému) spojeniu dvoch rodín, ale zároveň sa deje niečo veľmi dôležité.

Kostol v Gregorovciach bol upravený ako na svadbu, no konala sa len zádušná omša. Foto N – Vladimír Šimíček

Stoličky s iniciálkami mladého páru, ktorý si mal v sobotu 5. mája dať manželský sľub. Foto N – Vladimír Šimíček

Omša v obci s ani nie 900 obyvateľmi má spočiatku formálny charakter, pri viackrát skloňovanej vete „viera nie je len štvorlístok pre šťastie“ premýšľame, či je zámer, aby sa ešte viac neznásoboval smútok rodín, ale po oficiálnej časti prichádza neformálna. Omnoho osobnejšia.

„Mamka Martinky sa ma pýtala, čo je dlžná za omšu – ja sa pýtam, čo sme dlžní my. Tie deti boli niekde vychované, k láske a k pravde. Čo dali do pohybu, to už nikto nezastaví, najmä z pohľadu ľudí, ktorí chcú žiť v slušnej krajine. Ďakujeme ti, Pane, za túto obetu. Nepremárnime ju,“ hovorí rehoľný kňaz Michal Zamkovský.

Nie je z Gregoroviec, ale pôsobil aj v Štiavniku, kde sa narodil Ján Kuciak, a poprosil vedenie tunajšej farnosti, aby mohol vystúpiť. Počas jeho príhovoru sálu viackrát premkne dojatie, no záverečný spontánny potlesk naznačuje snahu ukázať aj odhodlanie a nezabudnúť na mladý pár, ktorého smrť otriasla celým Slovenskom.

Rodiny sa zomkli

Naša cesta mala podľa navigácie trvať niečo vyše štyroch hodín, ale natiahla sa takmer na šesť. Až v sobotu ráno na diaľnici sme zistili, že ju medzi Sencom a Trnavou zatvorili kvôli dopravnému značeniu. Zaskočí to aj väčšinu muzikantov, ktorí tiež cestujú z Bratislavy, a program sa bude musieť upravovať. To ešte v tej chvíli nevieme – len frfleme, že to dopraváci mohli robiť v noci.

V aute s nami sedí Olivia, novinárka z nemeckého týždenníka Die Zeit. Vysvetľujeme jej, prečo sa okrem zhromaždení na námestiach konajú po celom Slovensku aj koncerty pre Jána a Martinu a prečo bude teraz omša a po nej doteraz najväčší koncert. Keď schádzame pred Prešovom z diaľnice, začne hrať z Rádia_FM pieseň Smutná ranná električka. To sú veci, ktoré sa vysvetliť nedajú, náhody-nenáhody, keď hudba rozpráva sama za seba.

Ako prvá znie v sobotu v Gregorovciach naživo klasika. Tá bola naplánovaná na úvod a záver koncertu na futbalovom štadióne, ale aj v kostole. „Mišo Kaščák chcel, aby som zahral na úvod omše. Bol to pre mňa silný emocionálny moment. Rodiny aj ľudia už sedeli vnútri a plakali, dúfal som, že im hudba dá aspoň nejakú nádej a trochu ich upokojí. Hral som Bacha, židovskú modlitbu, vlastnú skladbu a na záver Johna Tavenera, ktorý vyšiel tak, že keď prichádzal kňaz, dohrával som posledné noty a začali zvoniť zvony,“ hovorí violončelista Jozef Lupták.

Violončelista Jozef Lupták odohral tri bloky. Najdojímavejší pred omšou v kostole, potom otváral aj ukončil celý koncert na futbalovom štadióne. Foto N – Vladimír Šimíček

Rodičia Jána Kuciaka a matka Martiny Kušnírovej na chvíľku vyšli na pódium, aby v mene svojich detí poďakovali všetkým za podporu. Foto N – Vladimír Šimíček

Rodiny sa zomkli, navzájom si dodávajú oporu, v smútku a žiali im evidentne pomáha spolupatričnosť, ktorú im rôznymi formami vyjadrujú ľudia. Po skončení omše sa otec Jána Kuciaka a matka Martiny Kušnírovej pred vchodom do kostola chvíľu rozprávajú s novinármi, ktorí prišli zo Slovenska, z Čiech aj z Nemecka. Opakujú im, že ťažko dokáže pochopiť takúto stratu niekto, kto to nezažil, a že sa snažia veriť, že ich smrť má nejaký zmysel.

Vedľa nich, mimo záujmu televíznych kamier a médií, stoja ďalší členovia rodiny. „Chcem dúfať, že ľudia, ktorí sú naozaj slušní, dobrí a normálni,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vražda Jána Kuciaka

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie