Na pravé poludnie v Partizánskej Ľupči
Vzápätí po tom, ako vláda navštívila zaostalé regióny, som navštívil turisticky najatraktívnejší Liptov. Hra nájdi tri rozdiely nemá zmysel.
Nedeľa, dvanásť nula nula. Tak ako všetky ostatné, aj obec Partizánska Ľupča (kedysi Nemecká Ľupča) vyzerá na dobových fotografiách akosi lepšie. Predjarie bolo tento rok v stredu a tak ostré májové slnko spaľuje na gigantickom vydláždenom námestí všetko živé. Niet tu kúska zelene; všade samé kovové lampy, lavičky a uprostred mramorom obložený pylón, pamätník SNP s červenou päťcípou hviezdou na vrchu. Pár metrov od neho, na chodníku, ležia dvaja alkoholom zdemolovaní mladí muži. Ďalší dvaja sa na tom zabávajú a fotia si ich. Neďaleko je pohostinstvo, jediná známka života v obci, ktorá pôsobí ako vyľudnená.
Partizánsku Ľupču sme navštívili, keď sme mali asi pred rokom diskusiu Zabudnutého Slovenska v Ružomberku. Egon Gál nám ukazoval na námestí rodný dom, kde s bratom Fedorom vyrastali. V roku 1948, po vojne, ktorá im vzala otca, ho s mamou opustili. Dnes ho akási firma prerába, vzadu je penzión, vo dvore parkujú autá. Ich majitelia na prišelcov zazerajú. V dedine, vravel Egon, žilo pred vojnou šesť židovských rodín. Bratia Gálovci zabezpečili opravu maličkého židovského cintorína v tieni stromov na konci jednej z ulíc. Máj 1945 – ich otec má neurčitý dátum úmrtia. Zahynul počas pochodu smrti z koncentračného tábora.
„Jáj, vy myslíte ten židovský cintorín?“ – pýta sa na priedomí obyvateľ obce s dôrazom na slovo TEN. Tak ako z každého slovenského domu, aj odtiaľto vybehne psík, ako jeden z mála nie je týraný uviazaním
