Denník N

Dieťa sa dá vychovávať aj bez faciek a bitiek. Prečo a ako by mali rodičia prestať s telesnými trestami?

Foto – Flickr.com/Mr.TinDC

Zmena sa začína tak, že sa sami seba spýtame, prečo sme vlastne udreli svoje dieťa alebo prečo sme mu škaredo vynadali.

Píše Sarah Szczypinská, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

O telesných trestoch sa nehovorí veľmi nahlas, nie je to však tak dávno, čo sme ich prijímali ako spôsob výchovy dieťaťa. A v praxi nie sú stále ničím výnimočným. Podľa prieskumu verejnej mienky z roku 2013 sa až 81 percent rodičov domnieva, že úder občas býva vhodnou formou výchovy, a dve tretiny uviedli, že už svoje dieťa niekedy udreli.

Ešte v 80. rokoch bola hrozba výprasku obľúbeným refrénom v mnohých amerických domácnostiach a považovala sa za dobrý spôsob, ako deťom ukázať, kde je ich miesto. Áno, rodičia môžu svojmu dieťaťu aj poriadne vynadať, ale čo je to v porovnaní s výpraskom remeňom?

Tieto rodičovské praktiky neboli označované za týranie, avšak najnovšie vedecké výskumy dokazujú opak.

Hrozia poruchy správania

Štúdie opakovane preukázali, že nešetrné telesné a verbálne tresty sú neúčinné a škodlivé. U detí môžu okrem telesných problémov spôsobiť aj poruchy správania, ktoré sa s nimi potiahnu až do dospelosti.

Prečo sa teda rodičia stále vracajú k takýmto trestom, keď všetky dôkazy svedčia o ich škodlivosti?

Podľa výskumu odborníkov z Washingtonskej univerzity majú rodičia, ktorí v detstve zažili telesné a citové týranie, väčšie sklony zopakovať ho aj na vlastných potomkoch.

Zlý prístup k výchove môže podľa autorov štúdie ovplyvňovať rodiny celé desaťročia. V niektorých domácnostiach odborníci pozorovali telesné tresty na troch rôznych generáciách.

Podobnosť s alkoholizmom

Odhodlaných rodičov, ktorí chcú pri výchove svojich detí narušiť tento kolobeh, čaká podľa psychologičky Susan Newmanovej zložitá cesta.

„Ak ste boli niekedy týraní, môžete sa neskôr sami stať tyranmi,“ vraví Newmanová. „Dá sa to porovnať s alkoholizmom. Keď sa vaša domácnosť točí okolo alkoholu, je pravdepodobné, že aj vaše deti začnú s pitím.“

Aj keď sa to zdá zložité, zmena je možná. Máme pre vás pár návrhov, ako zmeniť tieto vzorce hrubého správania a nastaviť si nové mantinely.

1. Pripusťme, že nás vychovávali zle

Prvou a možno najťažšou prekážkou je rozoznať samotné týranie. Otázka ako vychovávať deti je aj záležitosťou kultúry. To, aké metódy sa považujú za prijateľné, sa líši v závislosti od toho, kedy a kde človek vyrastal.

Newmanová tvrdí, že kľúčové je nazerať na minulosť nezaujato. „Ako dospelí vieme s odstupom zhodnotiť, ktoré prvky z výchovy boli nevhodné. Nemali by sme ich prenášať na svoje deti.“

Odborníčka zároveň odporúča, aby sme sa neuspokojili a neosvojili si tvrdenie, že „na tom predsa nezáleží, ja som dopadla celkom dobre“. „Tieto pocity len tak nevyprchajú a bolesť sa prejaví inými spôsobmi,“ vraví Newmanová.

2. Neznížme sa k ponižovaniu

Jazvy po traumatických zážitkoch sú často hlbšie, ako si uvedomujeme. Štúdia výskumníkov z Kalifornskej univerzity v Los Angeles dokazuje, že dlhodobé týranie spôsobuje opotrebenie mysle aj tela. Zároveň mení spôsob, ako mozog človeka reaguje na stres a spracúva ho.

Každý rodič, ktorý sa stretol s detským záchvatom, vie, že mu stres často predchádzal. Prehnaná reakcia rodičov na stres môže viesť až k telesnému násiliu na dieťati alebo k niečomu, čo Newmanová nazýva „výchova ponižovaním“.

Vtedy ukrajujeme z detskej sebadôvery negatívnymi a ponižujúcimi rečami, často pred zrakom iných.

Ak sa vám zdá, že ste náchylní na občasné výbuchy, porozprávajte sa s partnerom alebo s niekým blízkym – zbavíte sa tak napätia.

3. Trvajme na dodržiavaní hraníc

Odstrihnúť sa od rodiča, aj keby bol jedným z tých „tyranov“, je zložité a pomerne nezvyčajné. Výskumníci z univerzity v Cambridgei si posvietili na prípady odcudzenia v rodinách. Zistili, že väčšina dospelých detí udržiava kontakt so svojimi rodičmi. Boli medzi nimi aj takí, čo priznali, že boli zanedbávaní a zažili citové týranie či iné traumatické situácie.

Prítomnosť starých rodičov je pre deti prospešná, ak staršia generácia rešpektuje mantinely, ktoré nastavili ich dospelé deti. Najmä ak ide o otázky výchovy.

„Môžete spolu vychádzať, keď rodičom poviete: ,Dostali ste príležitosť vychovávať mňa, teraz som na rade ja,‘ alebo ,Viem, že chcete pre svojho vnuka len to najlepšie, no zdá sa, že na niektorých veciach sa nezhodneme,‘“ odporúča Newmanová.

„Trvajte na tom, pretože teraz ste ako rodičia najväčším vzorom pre svoje deti práve vy,“ pokračuje psychologička a v prípade, že starí rodičia odmietnu rešpektovať vašu rolu rodiča, nevidí inú možnosť než prehodnotiť váš vzťah.

4. Oslávme úspech, keď sa dostaví

Vychovávať deti je výzva aj v najlepších podmienkach a vymazať desaťročia mizerného prístupu k rodičovským povinnostiam si vyžaduje veľa práce a odvahy. Oslávte všetky zmeny k lepšiemu, aj tie celkom maličké. Posilníte tak vzťahy so svojimi deťmi a pomôže vám to zbaviť sa bolestivých spomienok z minulosti.

„Keď vo výchove dosahujeme pokrok, výrazne nám stúpa sebavedomie,“ vysvetľuje Newmanová. „Je dôležité povedať si, že sme sa maximálne snažili, riadili sme sa inštinktom a napokon sme uspeli.“ Máme právo cítiť hrdosť, keď sa ukáže, že sme sa vybrali správnou cestou.

5. Premýšľajme nad svojimi motívmi

Chyby sú bežnou súčasťou výchovy. Urobia ich všetci rodičia; našťastie, len máloktoré z nich ovplyvnia deti aj v dospelosti.

Aj tak je zložité rozhodovať sa sebavedomo, kým sa stresujeme myšlienkou, aké následky môže na dieťati zanechať naše konanie. Pokiaľ z našich slov a činov cítiť hnev, Newmanová odporúča, aby sme prehodnotili svoje motívy. Odhoďme nabok frustráciu a zamerajme sa na samotný cieľ. Zjednodušíme tak svoje emócie.

„Keď sa sami seba spýtate: ,Prečo kričím na svoje dieťa?‘ alebo „Prečo som ho udrela?‘, len ťažko nájdete rozumnú odpoveď. A práve tak sa začína zmena,“ vraví Newmanová.

Rodičovstvo

Teraz najčítanejšie