Denník N

Krajina s lipou

Foto - Adam Rihák, Lipa 68
Foto – Adam Rihák, Lipa 68

V drsných časoch sa darí humoru, pretože humor je zbraňou slabých. Je to milé, ale nestačí.

Nádherné časy, keď v kine dávali pred filmom žurnál. Biľak uprostred pšeničného poľa. V dlaniach pomrvil klasy, znalecky fúkol – oddeľoval zrno od pliev – a ostala mu holá dlaň. Úžasná scéna, ľudia sa smiali ako na groteske. Traduje sa, že zlomyseľní filmári nafilmovali skutočného agronóma, ako trénuje straníckeho funkcionára, ale to v žurnále nebolo.
V drsných dobách sa darí humoru. Milé, ale nestačí. Humor je zbraň slabých, ale „kričiaca menšina“ nie je malá ani slabá.

S trochou zjednodušenia sa dá povedať, že napriek preriedeniu španielskou chrípkou sa po prvej svetovej vojne narodila silná generácia. Mužská časť odhodlane mobilizovala v roku 1938 a v roku 1948 ešte cvičila na Všesokolskom slete, vzápätí bola umlčaná alebo emigrovala. Druhá časť sa obliekla do mináčovskej Modrej cunami, valila sa, devastovala krajinu, spievala hlúpe častušky a budovala trate mládeže. Ich deti chodili na chmeľové brigády, vymenili rodičovské tepláky za modré jeansy, platne so Stalinovou obľúbenou piesňou Suliko hodili do smetia a na chvíľu začali žiť iný život, vzápätí pribrzdený normalizáciou.

Už to nebola čisto chlapčenská generácia starého sveta, pribudli dievčatá. Vyzerali ako Twiggy, iné ako Joan Baez alebo Jenis Joplin. Ak existuje ikonický obraz nástupu dievčat, tak je to slávna parížska fotografia La Marianne de Mai 68. Dievča so zástavou na pleciach mladíka, nová verzia obrazu Eugèna Delacroixa. Z tejto silnej generácie, dýchajúcej svieži vzduch voľnosti, sú rodičia (občas aj starí) dnešných nahnevaných z jari 2018.

Jean-Pierre Rey – La Marianne de Mai 68 (Wikipedia)

V šesťdesiatom ôsmom sadil Dubček na Bratislavskom hrade malé lipy. Vyschli alebo boli vyschnuté, neviem. Muž, ktorý zabezpečoval sadenie, inak krasokorčuliarsky rozhodca, doniesol jednu lipku môjmu päťdesiatročnému otcovi. Dobrý ročník 1918. Zasadili sme ju v záhrade, je z nej nádherný košatý strom. Úcta a čas.

Nechcem povedať, že čakanie musí trvať dvetisíc rokov. Aj v čakárni sa dá dobre stráviť čas. V Taliansku začiatkom tridsiatych rokov uverejnil jezuitský časopis riešenie židovskej otázky. Autorom bol (zrejme) muž, ktorý sa svojsky podieľal na záchrane stroskotancov z dunajského parníka Pentcho, medzi ktorými bolo mnoho mladých zo Slovenska. Najprv navrhol konverziu, ale nápad sám zavrhol a tak vzniklo riešenie premiestniť ich do Palestíny. Ale „tamojšia krajina by šestnásť miliónov ľudí neuživila a keby aj áno, Židia by v živote nevykonávali prácu, ktorá je potrebná na zriadenie vlastného štátu, pretože … nemajú pre manuálnu činnosť nadanie ani pochopenie“.

Nanešťastie nebol vypočutý. Štát vznikol aj tak, našlo sa nadanie aj pochopenie a tamojšia krajina ľudí uživí. Všetko má svoj čas. Len treba vedieť fúkať do dlaní.

Teraz najčítanejšie