Mišík: Staroba nie je pre zbabelcov

V záplave bulvárnej ponuky najrozličnejších „spovedí“, životopisov a iných mudrovaní populárnych hviezd, hviezdičiek a „hviezd“ umeleckého aj športového neba – žiaľ, takmer všetko typu kvality „rýchleho občerstvenia“ – sa predsa len nájde zopár skutočných perál na opakované čítanie, medzi ktoré bez akýchkoľvek pochybností patrí knižka Byl jsem dobrej (Galén) o spevákovi, muzikantovi, textárovi a predovšetkým človeku Vladimírovi Mišíkovi (1947).

Je to upravené a rozšírené tretie vydanie pôvodného titulu Letní rozhovor s Ondřejem Bezrem (1999, 2007), ktorého aktuálny názov pochádza z Mišíkovej ľahko (seba)ironickej pesničky. Bonusové riadky a starostlivá faktografia s novými fotografiami pridávajú k príbehu doyena viacerých variantov československého rocku s americkou a slovenskou genetickou výbavou mnoho nového, doposiaľ nepoznaného.

Otvorený, konkrétny, ale patrične diskrétny

Publikácia vyšla k Mišíkovým 70. narodeninám, pričom ide o nie veľmi tradičnú formu mapovania umelcovho života pomocou rozhovoru, ktorý s ním urobil o generáciu mladší hudobný publicista Ondřej Bezr (1968). Ten je známy svojou redaktorskou činnosťou v niekdajšom prestížnom mesačníku Rock and Pop a denníku MF Dnes. Dnes publikuje v Lidových novinách a je šéfredaktorom špecifického kultúrneho magazínu UNI.

Mišík je v rozhovore ako obvykle otvorený, nevyhýba sa žiadnym témam a snaží sa byť konkrétny, ale patrične diskrétny, niekedy však zbytočne stručný. Hovorí veľmi pútavo a živo, čo spôsobuje, že sa čitateľ od knižky len tak ľahko neodtrhne.

Je veľmi zaujímavé, a to aj pre človeka, ktorý Mišíkov život a názory pomerne dobre pozná, sledovať jeho postoj k rôznym návykovým substanciám (je veľmi úprimný), nadhľad nad rôznymi typmi rozchodov a „prešľapov“ (muzikantských aj osobných), výpovede o bigbíte v čase totality, depresívnych sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, vrátane situácie v období absolútneho zákazu jeho vystupovania.

Nečakaný nález rozsiahlej americkej vetvy rodiny

Krátko mapuje účinkovanie v kapelách Matadors, Blue Effect a Flamengo, hovorí o vývoji svojej skupiny Etc… Dotkne sa hrania v priebehu manifestácií na podporu zamatovej revolúcie aj ako predkapely legendárnych The Rolling Stones na koncerte v Prahe. Autor rozhovoru nevynecháva ani citlivé otázky týkajúce sa Mišíkovho komplikovaného zdravotného stavu, krátkeho porevolučného vstupu do poslaneckej politiky alebo rozhodnutia neprijať štátne vyznamenanie z rúk prezidenta Miloša Zemana.

Vladimír Mišík vie, čo je pokora a slušnosť, milovanie a úcta k vlastnej práci, bez ktorej by nemohol žiť. V jeho výpovediach (pravdepodobne z dôvodov typickej skromnosti) chýba možno viac rozprávania o tvorbe vlastnej hudby a textov, o vyhľadávaní a objavovaní relatívne neznámych básnikov alebo názory na iné druhy umenia, ktoré má rád aj nerád.

Bonbónikom je určite naplnenie dovtedajšieho bieleho miesta v jeho živote, týkajúceho sa až zázračného a nečakaného „nálezu“ rozsiahlej americkej vetvy jeho rodiny. Krátko pred sedemdesiatkou totiž zistí dovtedy osamelý jedináčik slovenskej matky, že má viacero súrodencov a patričné množstvo švagrov, švagrín, synovcov a neterí.

A že jeho otec, o ktorom si myslel, že padol v kórejskej vojne (1948), žil dlho v USA a bol medziiným aj hudobníkom – gitaristom. Prekvapujúce fakty vyplávali na povrch v súvislosti s natáčaním celovečerného filmového dokumentu Jitky Němcovej Nechte zpívat Mišíka.

Rozhovory s ľuďmi z blízkeho okolia, manželkami a deťmi

Veľmi užitočnou časťou aktuálne rozšírenej knihy sú rozhovory s ľuďmi okolia Vladimíra Mišíka. S bývalými aj so súčasnými spoluhráčmi z kapiel, ktorí pomôžu vysvetliť okolnosti rozpadu Flamenga či zmien zostáv Etc…, so spolupútnikmi, akými sú textári a gitaristi Vladimír Merta či Jiří Dědeček, kritik Jiří Černý, výtvarník Karel Haloun alebo manažér Šimon Kotek, ale aj s ošetrujúcim lekárom MUDr. Zamrazilom a členmi rodiny.

Úsmevne pôsobí opis „negatívnych tatínkových vlastností“ ústami všetkých troch detí – gitaristu a výtvarníka Maťa, herečky Báry a speváka, gitaristu aj herca Adama –, ktoré sú samy originálnymi tvorcami. Portrét umelca sa tak dočkal oveľa detailnejšieho prekreslenia a dozvieme sa aj to, čo by na seba protagonista asi neprezradil alebo čo vidí zo svojho uhla pohľadu inak.

Starostlivá faktografická príloha

Dobrým nápadom je aj kapitola obsahujúca zbierku Mišíkových autorských textov, ktoré by si zaslúžili aj samostatné knižné vydanie. Vďaka nej môžeme sledovať jeho textársky vývoj od ostýchavých veršov piesne Malej zvon, co mám (1966) zo singla skupiny Matadors, ktorú autor posúva do kategórie „mladistvých hriechov“, cez nenápadný posun k zrelej poézii často až prévertovského typu s peknými pointami videnia sveta a vzťahov. Potešia doposiaľ nevydané texty, vrátane toho najnovšieho, Jen říkám jo (2017), ktorý predznamenáva zamýšľanú kolekciu nových nahrávok.

Pridanú hodnotu predstavuje príloha s podrobnou diskografiou a informáciami o autorstve skladieb či vtedajších zostavách kapiel. Príjemné je zverejnenie dobových recenzií albumov od Jiřího Černého, Jana Rejžka, Vladimíra Vlasáka aj autora rozhovoru. Ocenenie si zaslúži časová schéma s datovaním zásadných udalostí Mišíkovho umeleckého života.

Hoci táto publikácia svojím záberom a komplexnosťou pôsobí ako finálne resumé „života a tvorby“ protagonistu, veselý senior pod heslom „staroba nie je pre zbabelcov“ vykazuje stále tvorivú aktivitu a vzhľadom na okolnosti aj pozoruhodné koncertné nasadenie. To posilňuje nádej, že sa ešte dočkáme viacerých noviniek. Ale to je už možno budúci bonus pre štvrté rozšírené vydanie.