Dejiny rozdeľujú nielen krajiny, ale aj rodiny. Zaceliť rany môže iba odpustenie

Podzemné priestory galérie HIT na Hviezdoslavovom námestí v areáli VŠVU sú ideálnym priestorom pre multimediálne inštalácie. Lotyšská umelkyňa Ieva Epnere do nich vstupuje s tromi videodielami na výstave Hybrid Identities. Ich spoločným menovateľom je more, ktoré svojím mohutným majestátnym pohybom prestupuje jednotlivé scény.

Diela so sugestívnymi obrazmi severských pobreží sú zároveň sondami do hlbín sovietskej minulosti a myslí ľudí, ktorých pohľad na život i vzťahy sú ňou formované.

Na konci sveta nepotrebujete na život veľa

Prvé video rozpráva príbeh banského mestečka Pyramiden na súostroví Špicbergy. Od zistenia bohatých nálezísk uhlia oň mali záujem Švédi, ktorí ho neskôr predali Rusom. Tí sa v duchu vízie pokroku pokúsili pretvoriť toto miesto na istú formu utopického socialistického raja. „Nebola tam žiadna zeleň,“ vysvetľuje Epnere. „Doviezli semená trávy zo Sibíri a vysadili jedinú trávnatú plochu na tomto mieste. Priviezli odborníkov z celého Sovietskeho zväzu a postavili tu nemocnicu, plaváreň, knižnicu, palác kultúry. Bolo tam všetko.“

V 90. rokoch ťažba ustala a mestečko sa zmenilo na mesto duchov. V kulisách socialistického skanzenu rozprávajú svoje príbehy ľudia, ktorí sa tu napriek tomu rozhodli pracovať. Ievu Epnere vždy zaujímalo, ako prostredie vplýva na človeka, a v sérii rozhovorov je prostredie opusteného mestečka uprostred Severného ľadového mora kľúčové.

„Nie je tam telefonické ani internetové pripojenie. Je veľmi ďaleko, a ako hovorí jedna zo žien vo videu, zistíte tu, že na život nepotrebujete veľa. Zabudnete na veci, ktoré vás trápia, len robíte svoju prácu a užívate si život,“ hovorí autorka.

Pyramiden podľa všetkých tamojších usadlíkov oplýva zvláštnou energiou a je veľmi čarovné. Epnere s nimi súhlasí. „Keď som sa vrátila do Lotyšska, nechcela som o ňom nikomu povedať. Akoby to bol poklad, ktorý som nechcela nikomu ukázať.“

Naše a „ich“ dejiny sú podobné

Séria videorozhovorov Sea of Living Memories môže na mnohých, najmä skôr narodených, pôsobiť ako déjà-vu. Centrálnym bodom všetkých rozhovorov je pobrežie, ktoré bolo – podobne ako slovensko-rakúska hranica cez Dunaj – pohraničnou zónou. Platili pre ňu prísne obmedzenia, spojené s vojenskou okupáciou ruskými vojakmi, trvajúcou od 40. rokov minulého storočia.

Spomienky obyvateľov tejto oblasti sa rôznia podľa toho, či boli strážcami alebo stráženými, v mnohých bodoch sú však identické so skúsenosťou pohraničných oblastí v Československu spred roku 1989.

„Pobrežie bolo v sovietskych časoch hranicou so Západom, cez ktorú bolo možné utiecť zo ZSSR,“ hovorí autorka. „Dediny a mestá v tejto oblasti boli plné vojenských základní. Nebolo možné tam vstúpiť ako turista, bolo potrebné mať povolenie. Ak ste tu žili, museli ste mať pečiatku, ktorá potvrdzovala, že ste obyvateľom pohraničia.“

Záujem o túto tému sa u nej objavil úplne prirodzene. „Narodila som sa v meste Liepāja, treťom