Denník N

Pápež verzus populisti

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Súčasný prívetivý vzťah medzi katolíckou cirkvou a stredoeurópskou populistickou pravicou sa ľahko môže zmeniť na duchovnú krízu v tejto časti kontinentu.

Pri debate o osude Poľska počas posledných dní druhej svetovej vojny vraj Winston Churchill upozornil Josifa Stalina, že by mal brať do úvahy aj názor Vatikánu. Sovietsky diktátor však britského premiéra prerušil otázkou: „Koľko divízií má rímsky pápež?“ O viac ako tridsať rokov sa Churchillovo varovanie ukázalo ako jasnozrivé: voľba poľského kardinála Karola Wotyłu za pápeža v roku 1978 bola prvým krokom vedúcim k demontáži sovietskeho komunizmu.

Počas súčasnej vyhrotenej debaty o európskej utečeneckej kríze akoby stredoeurópski populistickí lídri Stalina parafrázovali: „Koľko volieb pápež vyhral?“ To je vážna otázka. Deň predtým, ako pápež František vydal apoštolskú exhortáciu s odkazom, že starostlivosť o migrantov by pre katolíkov mala byť rovnako dôležitá ako ich odpor voči potratom, maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý sa štylizuje do úlohy obrancu kresťanstva, vyhral parlamentné voľby s odkazom, že prisťahovalci sú horší ako potrat.

Prečo sú občania postkomunistických krajín s katolíckou väčšinou hluchí k odkazu pápeža Františka? Prečo je vzostup pravicových populistických strán ako Právo a spravodlivosť v Poľsku a Fidesz v Maďarsku, ktoré hlásajú silný príkon ku katolíckej identite a majú podporu mnohých veriacich, v otvorenom konflikte s Vatikánom? Signalizuje rast populizmu v strednej Európe návrat k náboženstvu či ďalšiu sekularizáciu spoločnosti?

Skôr národná ako duchovná inštitúcia

Minulý rok agentúra Pew Research Center zverejnila správu o role náboženstva v postkomunistických krajinách, ktorá naznačuje niektoré možné odpovede. Správa jasne hovorí, že obnova náboženstva po páde komunizmu mala v prevažne pravoslávnych krajinách východnej Európy a prevažne katolíckych štátoch strednej Európy odlišný priebeh. V pravoslávnych krajinách ako Rusko, Bulharsko a Rumunsko zaznamenali nárast náboženskej identifikácie, ale úroveň praktizovania náboženstva je porovnateľná s minulosťou. Ľudia sa definujú ako pravoslávni kresťania, hoci len zriedka chodia do kostola alebo čítajú Bibliu. Pre nich je pravoslávna identita zviazaná s národnou identitou, pocitom hrdosti a kultúrnej nadradenosti. Sociológovia to nazývajú ako „príslušnosť bez viery“.

V historicky katolíckych krajinách ako Poľsko, Maďarsko, Litva a Česko sa podiel ľudí identifikujúcich sa ako katolíci od konca komunizmu znížil. Miera návštevnosti bohoslužieb a iné ukazovatele praktizovania viery sú vyššie ako u pravoslávnych susedov, ale v krajinách s katolíckou väčšinou tiež rastie tendencia vidieť cirkev ako skôr národnú než duchovnú inštitúciu.

V tomto kontexte by napätie medzi Vatikánom a katolíckymi komunitami v strednej Európe nemalo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie