MS 1994: O vlastnom góle, pre ktorý prišiel o život kolumbijský hrdina Andrés Escobar

Andres Escobar, o golü kendi kalesine atıp 27 yaşında öldürülmese bugün 51. yaşını kutlayacaktı. pic.twitter.com/1MdlEMItKC

— Tribun Dergi (@tribundergi) March 13, 2018

Pelé pred majstrovstvami sveta vo futbale v roku 1994 povedal, že Kolumbia sa dostane do semifinále. Nikto mu neveril, on však veľmi dobre vedel, o čom hovorí. Kolumbia z 26 zápasov pred majstrovstvami prehrala jediný a v celej kvalifikácii dostala len dva góly. V poslednom zápase nastúpila proti Argentíne, ktorá potrebovala zúfalo vyhrať a namiesto toho prehrala 0:5. V Buenos Aires.

Nešlo však ani tak o prehru samotnú – stane sa –, ale o spôsob. Argentínčania boli bezmocní a Kolumbia čarovná. Mala Freddyho Rincóna a Faustina Asprillu, všetko to riadila kučeravá hriva Carlosa Valderramu, ktorý, ak by nebol futbalistom, určite by sa uživil ako kúzelník.

Áno, Kolumbia pod vedením Francesca Maturana mohla celé majstrovstvá sveta pokojne aj vyhrať. Mohla sa zapísať do histórie.

Aj sa zapísala; bohužiaľ, smutným a nezmyselným spôsobom – vraždou Andrésa Escobara. Majstrovstvá sa ešte ani neskončili a jeden z najlepších futbalistov Kolumbie už bol mŕtvy.

Keď vládol Pablo Escobar

Kolumbia je zložitá krajina: desaťročia občianskej vojny, drogy a obrovské peniaze, ktoré z nich plynú. Druhá vojna, tentokrát medzi gangmi. Odkiaľ asi poznáte mestá ako Medellín a Cali? Aby sme pochopili Kolumbiu, násilie, futbal a ako to všetko súvisí, musíme sa práve preto pristaviť pri Andrésovom menovcovi Pablovi Escobarovi.

Pablo Escobar bol mafián, ktorý na obchodovaní s drogami zarobil miliardy dolárov. Bol to pašerák a vrah, ktorý má na svedomí tisíce mŕvych a ešte omnoho viac zničených životov. Tu niekde by mala nasledovať bodka, ale nenasleduje.

Pablo Escobar bol totiž aj všade tam, kde vláda nebola. Nahrádzal ju a nahrádzal aj charitu. Staral sa o najchudobnejších, dával im prácu a jedlo, budoval futbalové ihriská. Riadil celé mesto, a keď v ňom vládol, vraždy neboli – okrem tých, ktoré sám schválil. Bežní, čiže chudobní a životom bití Kolumbijčania ho milovali. Takmer romantický hrdina, takmer kolumbijský Jánošík.

Aby sme si rozumeli, toto nie je relativizácia. Pablo Escobar bol podľa všetkých kritérií zločinec, ale to, čo robil, keď práve neobchodoval s drogami, je pre príbeh dôležité.

Escobar totiž miloval futbal, a tak si kúpil klub. Do Atlética Nacional pozbieral najlepších hráčov, zaplatil ich tak, aby nemuseli prestupovať do zahraničia, a oni mu za to vyhrali Pohár osloboditeľov – juhoamerickú obdobu Ligy majstrov. Dokonca aj keď sa vzdal polícii, jednou z podmienok bolo futbalové ihrisko vo väzení. Dostal ho.

Drogy, peniaze z nich a futbal v Kolumbii úzko, takmer životne súvisia. Hráči Escobara vo väzení navštevovali a hrali s ním futbal. Absurdné? Zaiste, ale toto je Kolumbia. Pablo Escobar, tak trochu vrah, tak trochu dobrodinec a tak trochu celebrita.

Nie je Escobar ako Escobar

Majstrovstvá sveta 1994 núkajú množstvo nezabudnuteľných príbehov. Prvýkrát na nich hrala Nigéria, a keď dal Yekini gól, rozplakal sa, akoby tomu ani sám neveril. Bulhari so Stoičkovom prehrali 0:3, ale potom sa dali dokopy, vyradili Nemcov a skončili štvrtí. Svet žasol nad Gheorghem Hagim, bronz brali Švédi.

Takto Nigéria zdolala Bulharsko:

A predsa, namiesto všetkých týchto krásnych okamihov si svet pamätá práve Andrésa Escobara.

S Pablom Escobarom ho okrem priezviska nespájalo nič – vlastne ani nemohli byť rozdielnejší. Andrés bol spoľahlivý obranca a rozvážny, vyrovnaný človek.

Prezývali ho „džentlmen futbalu“, podľa vlastných slov každý deň čítal Bibliu a ako záložky používal fotografiu zosnulej mamy a svojej priateľky. Práve sa zasnúbil a prestúpil do AC Miláno. So zlatou generáciou kolumbijského futbalu sa chystal na majstrovstvá sveta. Svet mu ležal pri nohách.

Až kým sa to všetko zásadným, tragickým spôsobom nepokazilo.

Čosi totiž nebolo v poriadku od začiatku. Očakávania boli obrovské a v Kolumbii ešte väčšie, nepôsobili však motivujúco, ale výhražne. Hovorilo sa o tom, že miestne gangy na úspech stavili obrovské sumy, a ak mužstvo zlyhá, smutní budú nielen narkobaróni, ale aj hráči. Po smrti Pabla Escobara vládlo násilie, neplatilo ani tých niekoľko zákonov, ktoré platili, kým bol nažive. Jednému z hráčov uniesli syna, potom ho vrátili.

A čo bolo najhoršie, Kolumbijčania hneď prvý zápas s Rumunmi prehrali. Svet žasol nad gólom Gheorgheho Hagiho, oni sa triasli strachom.

Rumunsko – Kolumbia 3:1

https://youtu.be/eMS_nevdon8

Vlastný gól, ktorý to všetko zmenil

Znamenalo to, že druhý zápas s USA sa stal rozhodujúcim; ak Kolumbia vyhrá, ešte má nádej; ak prehrá, je takmer určite koniec. Prípravu však ovládol strach, mafia bola všade – trénerovi oznámila, že ak postaví Gabriela Goméza, jedného z kľúčových hráčov, jednoducho ho zabijú; ostatných v hotelových izbách čakali odkazy s vyhrážkami smrťou. Luis Herrera, ktorému predtým uniesli syna, sa dozvedel, že jeho brat zahynul pri autonehode.

Všetko sa to nebadane odohrávalo na najsledovanejšom športovom podujatí na svete, kde sú tisícky kamier a novinárov. Niečo sa šepkalo, ale nikto neveril. Hráči mlčali, prehovorili až neskôr: mali očariť, namiesto toho zažívali horor. Tréningy sa odohrávali v hrobovom tichu, na zápas sa nikto netešil. Akoby ešte ani nenastúpili, a už išli na porážku.

Za normálnych okolností by Kolumbia nad USA zvíťazila deväťkrát z desiatich pokusov, aj teraz útočila ako o život. Naozaj: toto bola zlatá generácia, ktorá hrala proti prinajlepšom priemerným Američanom. Skúsila všetko, a keď to nevyšlo, skúšala ďalej. Zdalo sa, že Američania to jednoducho nemôžu prestáť. A potom si Andrés Escobar dal vlastný gól.

Escobarov vlastný gól:

Takéto veci sa jednoducho stávajú, vlastné góly padajú celý čas. Lopta smeruje do šestnástky a obranca musí niečo robiť. Ide do vkĺzačky, je to pokus-omyl, dopadnúť to môže akokoľvek. Aj Andrés Escobar išiel do vkĺzačky. A dal si vlastný gól.

Ostal ležať na trávniku, chytil sa za hlavu. Pomaly, veľmi pomaly sa postavil. Nekrútil hlavou, neburcoval ostatných, v spomalených záberoch vidieť len smrteľne vážnu tvár. Kolumbia vypadla. „Mami, oni Andrésa zabijú,“ povedal deväťročný syn jeho netere, keď to videl v televízii. „Nezabijú,“ odpovedala mu. „Za chyby ľudí nezabíjajú. Celá Kolumbia Andrésa miluje.“

„Život sa nekončí. Musíme ísť ďalej. Život sa nemôže skončiť. Nech je to akokoľvek ťažké, musíme sa opäť postaviť na nohy. Máme len dve možnosti: buď dovolíme strachu, aby nás ovládol, a násilie bude pokračovať, alebo my ovládneme strach a budeme jeden druhému pomáhať. Výber je na nás. Zachovajme si, prosím, rešpekt. Ďakujem vám všetkým, čoskoro sa opäť stretneme, lebo život sa nekončí.“

Toto napísal Andrés Escobar v stĺpčeku v denníku El Tiempe pár dní po tom, čo krajina na majstrovstvách skončila. Mýlil sa.

Ani hrdina reprezentácie nie je v bezpečí

To, čo nasledovalo, je zdokumentované pomerne presne.

Andrésa Escobara vypadnutie a to, ako sa oň on sám pričinil, hlboko zasiahlo. Vrátil sa do Medellínu, do kruhu rodiny, ktorá mu poskytla oporu. V poslednú noc svojho života sa prvýkrát od majstrovstiev vybral von. Spoluhráči aj tréner ho odhovárali, ale Escobar trval na svojom. Musím pred ľuďmi ukázať tvár, hovoril.

Podľa očitých svedkov bol s priateľmi v bare El Indio. Zabával sa a rozprával s fanúšikmi. Väčšina chápala, nie však všetci. Niekoľkí ho začali urážať a vysmievať sa mu. Escobar nebol konfliktný typ a z baru radšej odišiel, ale oni išli za ním. Pokrikovali po ňom a ďalej sa mu vysmievali. Andrés, ktorý už sedel v aute, sa k nim cez parkovisko vrátil a snažil sa im vysvetliť, že vlastný gól bol obyčajnou chybou. Niekto vytiahol zbraň a šiestimi ranami ho zastrelil.

Vrahov identifikovali; boli medzi nimi dvaja mafiáni zapletení do smrti Pabla Escobara, ktorí údajne prokurátorovi ponúkli tri milióny dolárov za to, že sa pri vyšetrovaní zameria na ich osobného strážcu. Kto strieľal, nie je známe, ale práve jeho odsúdili na 43 rokov. Odsedel si jedenásť.

Napriek tomu, že za motív vraždy sa často považuje vlastný gól a stratené peniaze, jeden z uväznených mafiánov tvrdí, že dôvod bol omnoho banálnejší. Pablo Escobar bol mŕtvy, zákony neplatili a im nebolo konca. Nezniesli, aby sa im niekto postavil.

Futbalista, ktorého zabila spoločnosť

Truhlu s telom vystavili a úctu mu prišlo vzdať viac ako 100-tisíc ľudí. Prezident César Gaviria na jeho pohrebe povedal, že Andrés Escobar sa stal obeťou absurdného násilia, ktoré v krajine vládne. Ľudia v smútočnom sprievode volali po spravodlivosti, plakali a pod auto s truhlou hádzali kvety. Mnohí z vyše 15-tisíc ľudí na pohrebe mávali kolumbijskými vlajkami.

Smrť Andrésa Escobara spôsobil vlastný gól, ale nebol jej príčinou. „Všetci si myslia, že Andrésa zabil futbal, ale on bol v skutočnosti futbalistom, ktorého zabila spoločnosť,“ povedal tréner Francisco Maturana.

Druhého júla, týždeň po vlastnom góle, kým sa v Spojených štátoch stále hralo a Rumunsko práve vyradilo Argentínu, bol Andrés Escobar mŕtvy. Takto sa skončila slávna cesta Kolumbie na majstrovstvá sveta.

Ak sa chcete dozvedieť viac, odporúčam knihu Marka Bowdena Pablo Escobar a dokument The Two Escobars.