O Andrejovi a o tom, ako cestovať vlakom

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Dva týždne robil dvanástky a čo z toho? Okašľal ho ako malého chlapca.

Bolo to takmer ako tanec. Ako vábenie, ktoré na jar predvádza vtáctvo. Za stanicou, v zastrčenej uličke páchnucej močom, kam chodia fajčiť skúsení, lebo vedia, že tam im fízli dajú pokoj. Sami sem chodia vyfajčiť rýchlu cigaretu a na chvíľu vyzliecť prísne tváre.

Miesto pri popolníku bolo obsadené, preto tie váhavé úkroky, preto tie kradmé pohľady, nedočkavé hmýrenie. Ale nakoniec sa odhodlal. Nadvihol lepkavé veko popolníka a trochu štítivo sa začal prehŕňať medzi vajglami. Podišiel som k nemu. Ponúkol cigaretu. Zapaľovač. Plamienok a tiché zapraskanie suchého tabaku oslobodili dym.

„Vidíte, ako vyzerám?“ povie a natrčí predo mňa zhrubnuté dlane potiahnuté stmavnutou pokožkou. Ako človek, hovorím si. Trochu zarastený. Trochu ustatý. Ale nepochybne človek. „Bol som dva týždne v Čechách. Pardubice. Robil som tam na stavbe. Černota, áno. Ale čo iné mám robiť? Sľúbil mi pätnásťtisíc. Na to sa nehovorí nie. Ale nemyslite si. Ja mám kde bývať. Nie som taký. V Nových Zámkoch mám garsónku. Nič moc, ale mne to stačí.“

Potiahol si. Robil to veľmi opatrne, akoby sa snažil udržať na cigarete čo najdlhší chvostík popola.

„Pätnásťtisíc, hej. Po dvoch týždňoch mu hovorím, že by som chcel nejakú zálohu,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |