Mal by Západ načúvať kritike Východu?

Autor je verejný teológ

Akademický rok sa už na niektorých amerických univerzitách skončil a na iných sa chýli ku koncu. K jeho ukončeniu neodmysliteľne patrí aj promočný prejav či prednáška významnej osobnosti, ktorej býva pri tejto príležitosti udelený čestný doktorát. Na mnohé prejavy sa rýchlo zabudne, iné dlho rezonujú v pamäti poslucháčov a niekoľko málo sa zapíše do histórie – jeden z takých bol aj harvardský prejav Alexandra Solženicyna v roku 1978.

V tomto roku budeme o jednom z najväčších ruských spisovateľov a nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru dozaista veľa počuť. Pripomenieme si nielen štyridsiate výročie Solženicynovho slávneho a kontroverzného prejavu, v ktorom podrobil Západ silnej kritike, ale aj sté výročie jeho narodenia a desiate výročie jeho úmrtia.

Nebolo to prvýkrát, čo Solženicyn počas exilu v Spojených štátoch amerických kritizoval a varoval Západ – prejav s názvom A World Split Apart (Rozdelený svet) bol však jeho najvýznamnejším a najzaujímavejším. Neunikol kritickej pozornosti denníkov New York Times či Washington Post, nad jeho obsahom reflektovali akademici i politici a mnohí ho vnímali ako prorocké posolstvo pre západnú spoločnosť. Michael Novak išiel tak ďaleko, že označil text prejavu za „najdôležitejší náboženský dokument našej doby“.

Hodnota útlej knižky – publikovaného harvardského prejavu –, hoci už len v „šalátovom“ vydaní, je pre mňa znásobená tým, že mi ju daroval bývalý profesor, ktorému ju pri stretnutí podpísal sám Solženicyn. Po niekoľkých rokoch sa k textu opäť vraciam a nachádzam v ňom oboje: nesprávne úsudky a problematické tvrdenia, ale tiež pravdivé a odvážne myšlienky, ktoré časom nestratili na aktuálnosti. V kontexte súčasného diania sa navyše v mysli vynára provokatívna otázka: Mal by Západ, a teda aj Slovensko, načúvať kritike Východu?

Pomýlená kritika

Pozrime sa najskôr na Solženicynovu kritiku Západu spred štyridsiatich rokov. Nie je prekvapivé, že osoba, ktorá vrhla svetlo na zlo komunistického totalitarizmu a urobila tak za cenu nemalých obetí, mala pocit, že Západ charakterizuje „úpadok odvahy“ a „strata vôle“. V tomto sa Solženicyn mýlil. Že išlo prinajmenšom o hrubé zovšeobecnenie, najlepšie dokazuje víťazstvo Západu v studenej vojne.

Z príhovoru je zrejmé, že napriek tomu, že Solženicyn bol odporcom komunizmu a aj socializmus vnímal v negatívnom svetle, nebol prívržencom západnej demokracie. Prekážali mu prevládajúci materializmus, hodnotový relativizmus či duchovná prázdnota, ktoré vnímal ako dôkaz morálneho úpadku Západu. Bez štipky politickej korektnosti – s východoeurópskou úprimnosťou či neslušnosťou – zhromaždeným povedal: „Nemôžem odporučiť vašu spoločnosť ako ideál pre premenu našej spoločnosti.“

Solženicyn bol vzorom odvahy, bystrým pozorovateľom a majstrom pera, no jeho vzdelanie v oblasti sociálnych a politických vied bolo obmedzené a skúsenosť so Západom limitovaná. Škoda, že lepšie nevyužil možnosti, ktoré sa mu v Spojených štátoch ponúkali, a väčšinu času strávil v ústraní rurálneho Vermontu. Jeho neskoršia podpora režimu Vladimira Putina išla ruka v ruke s pomýlenou kritikou Západu, ktorá vychádzala z príliš romantického pohľadu na ruskú kultúru a pravoslávne kresťanstvo, skreslených predstáv o západnej spoločnosti a nedostatku demokratického temperamentu.

Solženicyn dostal priestor slobodne prezentovať svoje kritické myšlienky – smerujúce všeobecne k Západu a konkrétne k Spojeným štátom – nielen na pôde najprestížnejšej americkej univerzity, ale aj amerického Kongresu či na stránkach prestížnych denníkov a časopisov. Ľudia sa jeho myšlienkami zaoberali, mnohí ich prijímali a aj pre tých, ktorí s nimi nesúhlasili, bol vítaným hosťom. Intelektuálny záujem, citlivosť svedomia a veľkorysosť srdca, s ktorými sa Solženicyn v exile stretol, boli paradoxne produktom tej kultúry, ktorú kritizoval.

Schopnosť vypočuť si ostrú a nevyváženú kritiku – navyše z úst cudzinca – a uznať jej čiastočnú validitu nesvedčí o morálnom úpadku, ale naopak, morálnej vyspelosti. Ak bol Solženicyn prorokom prinášajúcim Západu nepríjemné, ale pravdivé posolstvo, treba sa zamyslieť aj nad tým, prečo sa mu v Spojených štátoch nedostalo reakcie, ktorej sa väčšine autentických prorokov dostáva – v lepšom prípade karikovanie a v horšom kameňovanie.

V čom mal pravdu

Solženicynova kritika však nebola len pomýlená, bola aj presná či dokonca prorocká – ako ju mnohí vnímajú aj dnes. Tu je jedna z podnetných myšlienok: „V dnešnej západnej spoločnosti možno konštatovať nerovnováhu medzi slobodou konať dobré a konať zlé. (…) Ochrana práv jednotlivca je dovedená do takej krajnosti, že spoločnosť sama je bezbranná voči niektorým svojim členom. Pre Západ je už načase, aby začal viac zdôrazňovať ľudské povinnosti než ľudské práva.“

A tu je ďalšia – možno najdôležitejšia: „Prvé demokracie, vrátane začínajúcej americkej, predsa priznávali všetky práva ľudskej osobe iba ako Božiemu stvoreniu. Inými slovami, sloboda bola človeku zverená len pod podmienkou a za predpokladu trvalej náboženskej zodpovednosti. (…) Nakoniec Západ s úspechom a viac než dostatočne obhájil práva človeka, ale v človeku sa postupne vytrácalo vedomie jeho zodpovednosti pred Bohom a spoločnosťou.“

Solženicyn, samozrejme, nie je jediný, kto poukazuje na problém spoločnosti, kde – slovami starogréckeho filozofa Protagora – „človek je mierou všetkých vecí“. Václav Havel – na rovnakom mieste ako Solženicyn, len o sedemnásť rokov neskôr – hovoril o potrebe „radikálnej obnovy ľudskej zodpovednosti“, ktorá je podľa neho možná len tak, že sa „začneme zbavovať svojho egoistického antropocentrizmu, podľa ktorého sme pánmi vesmíru a môžeme si robiť, čo nám napadne, a že nájdeme nový vzťah a úctu k tomu, čo nás nekonečne presahuje…“ .

Západ o sebe vie všetko podstatné

Potrebuje dnes Západ načúvať kritike Východu? Nech to znie akokoľvek sebavedome či arogantne, odpoveď je záporná. Nielen v Solženicynovom prejave nenachádzame dôležitú myšlienku, ktorá by neodznela – a nebola navyše dobre obhájená – z úst mysliteľov pôsobiacich na západných univerzitách i mimo nich. Ak Západ zažíva úpadok niečoho, je to úpadok schopnosti rozlišovať a ignorovanie hlasov, ktoré poukazujú na problém, či dokonca nebezpečenstvo odklonu západnej spoločnosti od transcendentnej reality a v nej ukotvených hodnôt.

Vyššie uvedené, pochopiteľne, neznamená, že by sme mali byť uzatvorení kritike nezápadných mysliteľov, najmä, ak je adresovaná v priateľskom duchu a kritik je schopný reflektovať aj o slabostiach vlastnej spoločnosti. Musíme však rozlíšiť medzi legitímnou – hoci aj pomýlenou – kritikou a nelegitímnou propagandou šírenou osobami, ktoré prechovávajú k Západu nenávisť a ich úmysel je zlý. Najlepší kritik je ten, ktorého viera v absolútnu pravdu je miernená rozpoznaním omylnosti vlastného úsudku.

V súčasnosti málo nasvedčuje tomu, že by spasiteľ Západu mal prísť z Východu. Aj tam sa môžeme nechať inšpirovať, no súdny človek nachádza málo dôvodov na to, aby Solženicynovu milovanú vlasť idealizoval či nebodaj idolizoval. Nepotrebujeme fúziu nacionalizmu a náboženstva, prílišnú blízkosť trónu a oltára a ani autoritársky režim, ktorý nepozná hodnotu slobody a je neprijateľnou odpoveďou na jej zneužívanie.

Čo potrebujeme, je nanovo rozpoznať transcendentnú dimenziu ľudskej existencie a dôležitosť nášho judeo-kresťanského dedičstva, bez ktorého by sa západná demokracia nezrodila a je prinajmenšom otázne, či bez neho dokáže prežiť. Nie každý bude súhlasiť s navrhovanou liečbou a možno ani stanovenou diagnózou. To by nás nemalo odradiť od hľadania pravdy a jej zrniek – aj v promočných prejavoch. V tých, ktoré boli v rokoch 1978 a 1995 prednesené na univerzite s mottom Veritas, ich nepochybne možno nájsť.