Odmietol vstúpiť do družstva, odmietol zavrhnúť náboženstvo, poslali ho k čiernym barónom

Ján Križan sa narodil v marci 1929 v Čekovciach a prvé životné turbulencie pocítil prakticky hneď po svojom narodení. Na svet totiž prišiel 7. marca, v deň narodenín prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Deti narodené v tento deň mali dostať špeciálnu podporu ako prejav vďačnosti prezidenta.

„Keby ma dali pokrstiť ešte aj ako Tomáša, rodičia by dostali viac. Ale ľudská závisť pracovala už vtedy a na matrike mi zapísali ôsmy marec.“

Preto si nielen rodina nemohla nárokovať žiadnu pomoc od prezidenta, ale Jánovi navyše zostali dva dátumy narodenia, jeden skutočný a druhý úradný.

Ján bol najstarším dieťaťom v rodine roľníka Jána a Anny, rodenej Stankovičovej. Keďže po troch rokoch od narodenia otec rodiny umrel a mama sa druhýkrát nevydala, Ján zostal jedináčikom. Živilo ich pole, ale majetok mal rozlohu asi sedem a pol hektára, čo bola na vdovu a jej chlapca veľmi náročná výmera.

Našťastie sa ich ujal Štefan Stankovič, Jánov starý otec z maminej strany, ku ktorému sa presťahovali na laz, vzdialený asi kilometer od dediny. Rodina tak hospodárila na majetku a len vďaka podpore zo strany starého otca dokázala prežiť, keďže ju ťažil aj dlh, ktorý zostal po smrti ich živiteľa. Dlžobu vdova Anna so svojím neplnoletým synom splácali dvadsať rokov.

Živé spomienky na vojnu

Ján ako chlapec zažil aj krutosti druhej svetovej vojny. Ešte ako trinásťročný sa s mamou zúčastnil posviacky sochy na pútnickom mieste Staré Hory, na ktorej vystúpil vtedajší prezident republiky Jozef Tiso.

„Pamätám si to ako dnes. Tiso zdvihol dva prsty a povedal: ,Ak som nie za tento národ, nie som hoden byť tým, čím som!‘ To povedal doslovne.“

Horšie to však bolo, keď dospievajúci chlapec zažíval hrôzy vojnového konfliktu na vlastnej koži. Tie sa zintenzívnili po vypuknutí Slovenského národného povstania.

„V dedine býval jeden nemecký kapitán, ktorý chodil na koni so správami do Pliešoviec. No a mali sme tu aj troch partizánov. Jeden z nich sa učil strieľať od poľovníka a po tomto nemeckom kapitánovi aj strieľal. Nezasiahol ho, ale ten nahnevaný prišiel za vládnym komisárom obce a povedal mu: ,Hovoril si, že tu nie sú partizáni, a jeden po mne strieľal!‘ On mu odpovedal, že to je len nejaký chlapčisko. Kapitán hovorí: ,Nichts! Nichts! Partisan!‘ A prišiel rozkaz, mali nás evakuovať na Ostrú Lúku, dedinu vypáliť a zrovnať so zemou. Mali sme tu aj učiteľov a učiteľka vedela nemecky. Tak ľudia naznášali slaniny, vajec, potravín za tri furmanské vozy a zaviezli to generálovi do Pliešoviec. Učiteľka mu príbeh vyrozprávala a on na to: ,Vidím, že ste poriadni ľudia, dobre teda, nechám to tak. Ale ak sa u vás vyskytne nejaká potýčka a nášho vojaka zabijú, nechám tam spúšť!‘“

Aj napriek tomu čoskoro do dediny prišli Nemci, ktorí sa ubytovali u ľudí. Takto mal v dome nemeckých vojakov aj Jánov starý otec: „My sme mali Nemcov na izbe, chodili, boli to frontoví a vozievali proviant na front. Každé ráno vstali zavčasu, to bolo cez advent, išli na front, večer prišli, ale nič od nás nechceli. My sme však chodili na Bzovík na roráty, na ranné omše. Tie boli o šiestej, tak sme chodili už o piatej na Bzovík, raz nám aj svine nachovali, aj kravy, všetko nám nachovali: ,Choďte, choďte a my vám spravíme, všetko vám spravíme.‘ Všetko nám aj spravili. Nemôžem povedať nič zlé na nich.“

Aj napriek nízkemu veku Jána vybrali medzi chlapov, ktorí mali pre nemecké pozície kopať zákopy. Ako spomína, vtedy sa ho mama veľmi bála pustiť, že sa mu niečo stane: „Ten nemecký kapitán, čo u nás bol, ju však ubezpečoval, že osobne na mňa dohliadne, aby sa mi nič nestalo. Tak aj bolo, vždy ráno som odišiel a večer sa vrátil domov.“

Ako sa však blížil front, približovali sa aj ostré boje a všetko, čo s nimi súviselo. Na jeden konkrétny deň si Ján pamätá veľmi živo: „Ja som bol taký robotný a bol som si narezať vŕbové prúty, z ktorých som potom robil košíky. V jedno poobedie začali biť z tých kanónov, tak som dve hodiny ležal skrytý v jarku. To bol taký môj najväčší zážitok. Potom si zrazu jedného dňa Nemci všetko pobalili a všetci odišli. A bol zrazu pokoj.“

Ten však netrval príliš dlho, keďže osloboditelia sa blížili rýchlym tempom a k civilistom sa správali oveľa agresívnejšie ako nemecké vojská: „K nám neprišli Rusi, ale Rumuni. To zostal škrek, krik a po dedine sa rozišli. Všetky sliepky a všetko, čo našli, to ukradli, pobrali. Všetko vyrabovali.“

Situácia po vojne

Udalosti po roku 1945 priniesli rodine Križanovcov ešte väčšie turbulencie ako vojnové roky. Ján povojnové časy len stručne zhrnul veľavravnou vetou: „Ak bolo za tých čias zle, tak potom ešte horšie!“

Jeho mama sa totiž naďalej trápila so splácaním dlhov, ktoré mali voči banke. Aj ďalej im pomáhal starý otec, ktorý postupne starol a slabol, až v roku 1948 umrel. Vtedy na rodinu doľahlo ďalšie bremeno v podobe kontingentov, ktoré museli zo svojho majetku odovzdávať.

Ján už bol síce dospelý, ale na jeho pleciach spočívala ťarcha starostlivosti o mamu a vyrovnávanie podlžností voči socialistickému hospodárstvu. Od začiatku roku 1950 sa začalo aj v Čekovciach hovoriť o kolektivizácii a založení družstva, avšak žiadne kroky ešte nikto nepodnikal. Len miestni členovia komunistickej strany sa demonštratívne prihlásili do družstva, hoci ešte neexistovalo.

V roku 1951 prišiel Jánovi povolávací rozkaz na vojnu. „Vtedy bola ešte zákonná možnosť takzvanej náhradnej zálohy, čo znamenalo, že ako jediný syn matky-vdovy som mohol ísť na vojenskú službu len na šesť mesiacov. Všetky papiere som mal povybavované, aj potvrdenia z Bystrice. Prišiel som na odvod do Krupiny, mal som hŕbu papierov a súdruhovia povedali, že to neuznávajú, že mám pole dať do družstva a mama dostane podporu. Odpovedal som im pravdivo, že neviem do akého, keď žiadne u nás neexistuje. Tak prišla jeseň, ešte sme na poli niečo robili, a prišli mi povedať, že som dostal povolávací rozkaz s dátumom 1. októbra 1951. Znova sa našli „dobrí ľudia“ v dedine z radov členov komunistickej strany, ktorí ma na základe kádrového posudku odporučili do Vojenských táborov nútených prác – pomocné technické prápory. Dôvodom môjho pobytu v PTP bolo moje náboženské presvedčenie, som katolík, a negatívny postoj ku kolektivizácii poľnohospodárstva, aj keď žiadne družstvo u nás nebolo. Do posudku mi ešte dopísali, že môj návrat do dediny nie je žiaduci.“

Po prvom šoku, kde sa to branci vlastne ocitli, im do skladačky zapadlo, že svoju vojenskú službu odpracujú v ostravsko-karvinských baniach. Život bol náročný, hoci medzi civilnými zamestnancami bane mali oporu, tí im stále nemohli uveriť, že na takúto formu trestu ich poslali za nesúhlas s kolektivizáciou či menšie, neraz iba verbálne prehrešky proti režimu.

Baníci si mysleli, že ako pomocníkov majú medzi sebou vrahov a najťažších kriminálnikov, ktorých má tvrdá práca prevychovať. Na veliteľov sa Ján nemôže sťažovať, mali férového majora, ktorý im nerobil prekážky.

„Mali sme však jedného veliteľa Maďara, Zupák sa volal, bol čatár, ale to bol pliaga, toho sme nenávideli. Raz som v noci spal v posteli v teplákoch, lebo mi bola zima. Keď to ráno zbadal, že spím v nepredpísanom odeve, zarazil mi vychádzky na celý mesiac! Iba za tie tepláky.“

Ešte horšie sa tento veliteľ zachoval voči celému družstvu. „Raz nás strašne nahneval, vtedy sme sa už skoro aj vzbúrili. Bývali sme v drevenom baraku a boli tam ploštice. Odišli sme na šichtu, všetkým pobalili do deky veci a barak zapálili. No ale keď sme prišli tam, tak sme nevedeli, čo je naše, všetko bolo zmiešané. To bolo najhoršie, čo môže byť. Lebo aj o tých pár vecí, čo človek mal, tak aj o tie prišiel. Lebo boli niektorí takí, čo si ich privlastnili.“

Dlhá cesta domov

Vojenská služba postupne plynula a Ján nezažil väčšie prenasledovanie. Čím dlhšie bol v baniach, tým intenzívnejšie myslel na domov a osud opustenej mamy.

„Ešte horšie ako ja sa mala moja mama, ktorá zostala na hospodárenie sama. Nezvládala platiť ničivé kontingenty, a tak jej po dva roky zobrali všetko, celú úrodu, a nemala z čoho žiť. My sme dostávali na vojne lístky na uhlie, tie mi boli nanič, tak som ich s Čechmi vymenil za potravinové lístky, a tie som mame posielal. Aby mohla vôbec voľáko prežiť.“

Ani s návratom domov to nebolo také jednoduché, keďže pre vojakov PTP neplatili základné pravidlá, nemohli sa spoliehať ani na to, že ich po dvoch rokoch prepustia do civilu. Tak sa aj stalo, dva roky uplynuli a o prepustení nikto nehovoril.

„Pred prepustením musel každý prejsť cez previerku. Každý jeden bol predvolaný pred politického komisára. Ja som mal takého mladého nadporučíka a keď som mu povedal, za čo som tam, tak on mi na to: ,No neviem, čo to boli za ľudia u vás, veď ani môj otec nepodpísal do družstva a nerobím kvôli tomu v bani. Mám dokonca aj hodnosť.‘ A o náboženstve mi povedal: ,To je každého osobná vec, oni vám nemali prečo do toho zasahovať.‘“

Ján mal už po previerke, ale jej výsledok a termín prípadného prepustenia stále nepoznal. „Jedného dňa sme tak s kamarátom počas služby hovorili: ,Ktovie, kedy nás prepustia a či vôbec.‘ A už aj na druhý deň, bolo to na Dušičky, po dvoch rokoch, nám čítali rozkaz, že mužstvo bolo politicky preverené, začnú prepúšťať do civilu a medzi nimi som bol aj ja. Bolo nás asi desať, čo nás preverili. Ale to nebolo samozrejmosťou, že sme prešli previerkou.“ Jána prepustili 23. novembra 1953.

Život na slobode

Po návrate domov sa organizovalo družstvo. Ján však spočiatku nechcel súhlasiť so vstupom. Jeho postoj utvrdzovala hlavne mama, ktorá si pre majetok vytrpela azda najviac, nielen ako vdova, ale aj opustená gazdiná v rokoch, keď bol jej syn na vojenčine. Keď však videl, že proces je nezvratný, všetci na dedine s ním súhlasili a predsedom sa stal blízky sused, ktorému dôveroval, nakoniec súhlasil a odovzdanie vlastných majetkov aj podpísal: „Tak nakoniec som podpísal ako posledný v dedine.“

Ján sa krátko po návrate, v máji 1954, oženil so svojou susedou a známosťou zo školských lavíc Angelou Kováčovou. O rok sa im narodila dcéra Anna a po ďalších deviatich rokoch aj syn Ján.

Aj napriek počiatočnému nesúhlasu s družstvom tam Ján napokon našiel zamestnanie. Spočiatku pracoval na rastlinnej výrobe a neskôr sa pričlenil k stavebnej skupine, ktorá pracovala pod družstvom.

Jánovými rukami prešli všetky budovy postavené nielen pre družstvo, ale aj pre obec. Pracoval tam do roku 1977, keď utrpel ťažký úraz na brigáde pri stavbe rodinného domu svojho bratranca.

Pri vypiľovaní stromu mu zaseknutá motorová píla vyletela cez hruď a ľavú ruku. „Od dvanásteho júna do štrnásteho septembra som bol v nemocnici. Potom ma chceli prepustiť, že to nebol pracovný úraz.“ Neskôr sa pre neho našlo miesto v družstevnom sklade, kde sa dopracoval až do dôchodku v roku 1989.

Aj napriek úrazu ruky sa Ján na dôchodku vrátil k svojej záľube z mladosti a venuje sa výrobe košíkov a výrobkov z prútia. Jeho matka sa nakoniec dožila aj prevratových rokov a vysokého veku – 93 rokov.

Po odchode matky ochorela Jánovi milovaná manželka Angela, ktorá sa s chorobou trápila do roku 2008. Hoci si Ján zažil od totalitného režimu krutú perzekúciu, vývoj po novembri 1989 a to, že dodnes neboli odsúdení poprední komunistickí funkcionári, ho veľmi sklamalo.

„Ako je možné, že sa bývalí poprední komunisti dostali aj za nového režimu opäť k funkciám? Veď ani generála Lorenca, ktorý organizoval kroky proti Sviečkovej manifestácii, neodsúdili. Aj súdy sú dnes také, ako boli za minulého režimu. Nanič.“