Danubiana je múzeum, aké na Slovensku nemá obdobu – v dobrom slova zmysle, aj v tom zlom

Príbeh Danubiany na Slovensku by sa mohol začať rozprávať podobne, ako sa začínajú anekdoty či vtipy: Máme pre vás jednu dobrú a jednu zlú správu, ktorú chcete počuť ako prvú? Vlastne to ani nie je otázka. Zdá sa totiž, že si naozaj treba vypočuť obe.

Povedzme, že ste sa na úvod rozhodli pre dobrú, takže: Najkrajšia galéria na Slovensku je otvorená. Má bezplatné parkovisko. Pri pokladni vás víta milý personál, z ktorého nemáte ani strach, ani ho nerušíte pri lúštení krížoviek. Máte si kam zavesiť kabát aj odložiť tašku. Prednedávnom tu otvorili výstavu krásnych malieb Laca Terena a podivuhodných živočíšnych kreatúr Jana Švankmajera.

Ešte predtým si môžete pozrieť stálu výstavu, na ktorej sú skvelé diela od domácich, ale aj európskych, ba dokonca svetových mien. Všetko je pekne nasvietené, nikde nechýbajú popisky, nikto vám nedýcha na krk.

Unavili vás obrazy? Sadnete si na lavičku a chvíľu sa pozeráte na všadeprítomný Dunaj, ktorý obmýva polostrov, na ktorom galéria stojí. A to ste ešte nevyšli von. Najmä keď je pekné počasie, môžete sa prejsť popri rieke, vyjsť na strešnú terasu, alebo naopak – zísť po schodoch k vode. Zvyšok dňa presedíte na terase s dobrou kávou a vínom, a keď si to chcete fakt užiť, do centra sa vrátite loďou.

A teraz tá zlá správa

Loď sem možno nepríde, lebo mesto ani župa sa nedohodnú s galériou. Nepríde sem ani žiaden autobus, lebo ten je drahý a napokon, veď je to súkromná galéria. No a čo, že do nej štát investoval 7,3 milióna eur, štátnym majetkom sa predsa stane až o dvadsať rokov. Ale problém, ako sa sem dostať možno o chvíľu vôbec nebude podstatný, lebo galériu zatvoria. Nie sú peniaze. Respektíve, možno by aj boli, ale nevieme sa akosi dohodnúť, kto presne by ich Danubiane mal dať a prečo vlastne.

Ale nesedí tu ešte čosi. Netreba zbytočne chodiť okolo – visia tu aj gýčiari. Bez výstrahy a bez varovania, ako rana pod pás. Poviete si, je to zbierka mecenáša, ktorý múzeum založil. Kupuje si, čo sa mu páči, a to aj vystavuje. Má na to plné právo. Áno, má. Ale prečo sa na to máme pozerať v priestore, ktorý sa postavil aj z našich daní?

Nateraz sa zdá, že časť divákov, vrátane viacerých teoretikov umenia a umelcov, bude Danubianu práve kvôli týmto okolnostiam zďaleka obchádzať. Ich diela ani schopnosti sa nikdy nestanú súčasťou galérie, ktorá raz pravdepodobne naozaj bude štátna. A to bude škoda. Nie ich, ale naša.

Možno by nám to mohlo byť ukradnuté – veď nech sa umelci a politici hádajú, my budeme ďalej chodiť do pekného múzea, ale akosi nám to ukradnuté nie je.

Niekde sa totiž stala chyba a hľadať ju o dvadsať rokov, môže byť trochu problém a najmä trochu neskoro. Preto sme oslovili tých, ktorí jej príbeh radi rozprávajú ako dobrú správu, aj tých, čo volia opačný pól.

Kto niečo vie, nech sa prihlási

„Bolo to dobré rozhodnutie. To miesto je unikátne, bol to naozaj dobrý projekt a je dobre, že sa dokončil. Bola by škoda, ak by tento priestor pre umenie nevznikol,“ hovorí Ivan Mikloš. V roku 2010 bol ministrom financií.

Danubiana mala v tom čase desať rokov. V Čunove, dvadsať kilometrov od Bratislavy, stála vďaka dvom ľuďom – Vincentovi Polakovičovi, pôvodne právnikovi z Popradu, ktorého odjakživa fascinoval Vincent van Gogh a túžil postaviť Múzeum moderného umenia podobné Louisiane, aké stojí v Dánsku, a vďaka holandskému mecenášovi a zberateľovi umenia Gerardovi Meulensteenovi, ktorý mu dal plnú dôveru a veľký balík peňazí na stavbu aj jeho prevádzku

Tú napĺňali obmieňajúce sa výstavy, po čase však prišiel na stôl nápad, že by nebolo zlé, ak by múzeum mohlo ukázať aj diela z početnej zbierky jej majiteľa. Na to potrebovalo nové, širšie priestory – a peniaze, ktorých nikdy nemalo nazvyš. Vincentovi Polakovičovi sa zdalo, že by ich múzeum mohlo získať od štátu, ak by Gerard Meulensteen súhlasil, že ho po 20 rokoch celé odovzdá do vlastníctva štátu. Tým by sa zároveň odstránilo i riziko, že Danubiana zanikne v deň, keď to s ňou holandského mecenáša prestane baviť.

Gerard Meulensteen súhlasil. Vincent Polakovič išiel za Mikulášom Dzurindom, ministrom zahraničných vecí. Ivan Mikloš našiel 10,5 milióna eur. Vláda ich lete 2011 odsúhlasila.

„Alternatívy boli také, že buď tie peniaze nájdeme, alebo holandský investor odíde a múzeum predá. Preto si myslím, že zo strany vlády to bolo dobré rozhodnutie, v prospech verejného záujmu. Je to pekné, rozšírené, záväzky zo strany vlády boli splnené,“ hovorí Mikloš. Spomína však i to, že pri rokovaniach o budúcnosti Danubiany mali byť aj zástupcovia župy a mesta, ktoré sa mali podieľať na financovaní prevádzkových nákladov múzea. „Ale ako boli napísané a napĺňané tieto zmluvy, o tom už nič neviem,“ dodáva.

A práve to je súčasný problém – že nikto nič o týchto zmluvách nevie.

Múzeum stojí, o dvadsať rokov má byť štátne, ale dovtedy ho nemá kto živiť.

Kto z koho

„Pamätám si, keď mi pán Polakovič vravel, ako raz Danubiana bude vyzerať a ja som mu neveril, zdalo sa mi to nereálne. Tvrdil som, že nemá šancu to zvládnuť,“ hovorí bývalý primátor Bratislavy Milan Ftáčnik. „Vďaka ministrovi kultúry Krajcerovi sa mu to podarilo. Je to ambiciózny projekt, priestor je to pekný, obohacuje Bratislavu, no otázka je, z čoho zaplatí prevádzku.“

V roku 2010 bol Milan Ftáčnik poslancom Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) a od novembra primátorom. Nespomína si na žiadne konkrétne dohody s Danubianou, ale dobre si pamätá, keď sa šéf galérie Vincent Polakovič obrátil na kraj aj na mesto. „Mal nereálne predstavy. Povedal, že potrebuje 100-tisíc eur a Danubiana bude fungovať. Mesto v tom čase dávalo 78-tisíc na podporu kultúry pre všetky aktivity, ktoré v meste sú.“

Danubiane napokon odsúhlasili jednorazový príspevok vo výške 30-tisíc, k žiadnej systematickej dohode o financovaní však podľa Ftáčnika nedošlo. „Nedávno vystúpil na mestskom zastupiteľstve opäť – no jeho požiadavky boli rovnaké, rovnako nerealizovateľné.“

K žiadnej „formálnej ani neformálnej dohode“ o financovaní Danubiany nedošlo ani podľa Pavla Freša, ktorý v tom čase bol a stále je na čele bratislavskej župy. Tento rok múzeu poskytli dotáciu 5-tisíc eur na prevádzku lodného spojenia a župa ho podľa tlačovej tajomníčky podporuje aj mediálne – „vydávame o nich tlačové správy a venujeme im priestor na sociálnych médiách.“

Jeden deň stojí Danubianu podľa jej riaditeľa tisíc eur. „Zdedil som veľký problém,“ hovorí súčasný minister kultúry Marek Maďarič. Voči možnosti spolupráce mesta a župy s Danubianou je oprávnene skeptický, pripomína však, že Gerard Meulensteen bol pri rokovaniach o tom, že daruje múzeum štátu presvedčený, že práve títo mu s prevádzkou pomôžu.

Ministerstvo Danubianu financovať nemôže. Má právnu formu neziskovky a v tom prípade to zákon nedovoľuje. Hľadá preto možnosť, ako zákon zmeniť. „O tom, či bolo správne brať si na plecia financovanie ďalšej inštitúcie, ak nie je dostatok zdrojov na tie, ktoré ministerstvo už spravuje, sa dá debatovať,“ hovorí Maďarič. Súčasný problém s udržaním Danubiany však vidí inde. „Pôvodne vyčlenená čiastka vyše 10 miliónov eur bola skrátená o tri milióny. Spoluzakladatelia neziskovky Danubiana počítali s tým, že za cca 7 miliónov bude urobená prístavba a zvyšné tri milióny budú použité v priebehu rokov na krytie prevádzky.“

V tomto sa zhoduje s riaditeľom Vincentom Polakovičom. Ten navyše tvrdí, že za tým, ako sa zo schválených 10,5 milióna vládou stalo 7,3 milióna, ktoré napokon Danubiana dostala, máme hľadať Daniela Krajcera, vtedajšieho ministra kultúry.

Kto z koho vol. 2

„Ak pán Polakovič tvrdí, že som múzeu poškodil, tak je minimálne neslušný,“ hovorí Daniel Krajcer. „Veď som to bol ja, ktorý obrazne položil hlavu na klát, aby sa celý projekt zrealizoval. A k sume 7,3 milióna sme dospeli práve na základe informácií od pána Polakoviča a odhadu nákladov na celú dostavbu. Zároveň sme trvali na transparentnej súťaži, kde sme očakávali, že cena sa ešte môže znížiť, čo sa aj potvrdilo.“.

„Myslím si, že výsledné rozhodnutie bolo dobré – z konečných 11,3 milióna ktoré prišli do rezortu kultúry, išlo 7,3 milióna pre Danubianu a zvyšné 4 milióny na iné projekty, ako napríklad dobudovanie národných expozícií na Bratislavskom hrade či na opravu Budmerického kaštieľa, ktoré majú slúžiť celej umeleckej obci. Otázka je – prečo ešte stále nie sú hotové,“ hovorí Daniel Krajcer.

Prízvukuje, že práve počas rokovaní s ministerstvom financií o peniazoch pre Danubianu sa mu podarilo zabezpečiť aj prvých 10 miliónov na rekonštrukciu Slovenskej národnej galérie a tiež prostriedky na rekonštrukciu Domu umenia, vďaka čomu vznikla Kunsthalle. Fakt je však i ten, že SNG stále na rekonštrukciu čaká, a Kunstahlle síce existuje, no v náručí Národného osvetového centra, ktorého objatie viac dusí, než láska.

Zdá sa teda, že počet zlých správ začína prevažovať počet dobrých.

Vráťme sa však späť – v období podpisovania zmlúv medzi Danubianou a štátom, a teda, na jeseň 2011, sa už na ministerstve kultúry stretávali umelci aj kritici, rozčarovaní z toho, ako sa zrazu našli peniaze pre galériu na okraji mesta a nie pre iné subjekty. Navyše, Daniel Krajcer tomu dodal ešte celkom iný rozmer, keď veľmi nešťastne označil Danubianu za budúcu Kunsthalle a Centrum vizuálnych umení, ktoré nám roky chýbali. Dalo by sa to nazvať aj kapitola: Horiaca zápalka v sklade s výbušninami.

Atrakcia alebo dobré múzeum

„Z agresívnej a nekultúrnej kampane časti umeleckej obce som bol úprimne rozčarovaný,“ hovorí Ján Kukuľa, architekt, ktorý stojí za návrhom novej časti múzea, postavenej za štátnu investíciu. Dôvodom tejto kampane však podľa neho bolo najmä toto Krajcerovo „nešťastné a nekompetentné“ vyjadrenie. Kunsthalle je totiž totálne odlišný typ galérie od tej, akou sa mala stať Danubiana.

Na odstúpenie z projektu však Kukuľa nepomyslel, napokon, niet sa čo čudovať. Koľko architektov má na Slovensku možnosť navrhnúť a postaviť múzeum? Napovieme – nula.

Požiadavka znela zväčšiť podlažnú plochu múzea takmer na trojnásobok, a to si v obmedzenom priestore polostrova vyžadovalo maximálnu mieru citlivosti k pôvodnej architektúre i prostrediu dunajskej krajiny.

„Pri komponovaní nových pavilónov sme rešpektovali dominanciu pôvodnej archy galérie. Našim zámerom bolo vytvoriť k nej akési podhubie a dosiahnuť jednotu starého a nového,“ hovorí Ján Kukuľa. „Fakt, že Danubiana nebola v porovnaní so zahraničnými múzeami rozmaznávaná peniazmi, vnímam s odstupom času ako pozitívum. Všetci zúčastnení zo seba vydali optimum – aj vďaka tomu je výsledné dielo takmer verným zhmotnením našej pôvodnej autorskej koncepcie,“ dodáva. Stavba trvala 18 mesiacov a bola dokončená presne podľa plánu.

To, že múzeum Danubiana u nás vôbec existuje, považuje Ján Kukuľa za rozhodnutie srdca, ovplyvnené priateľstvom medzi Gerardom Meulensteenom a Vincentom Polakovičom. Teraz je podľa neho rad na iných. „Štát, župa aj mesto si musia uvedomiť, že podpora kultúrnych inštitúcií je znakom vyspelosti spoločnosti a jedným z kľúčových motorov cestovného ruchu. A Danubiana má šancu stať sa kultúrnou destináciou európskeho významu.“

Šancu má nespornú, to je fakt. Aj umelci a teoretici sa dokážu zhodnúť na tom, že ide o skvelú turistickú destináciu. To však ešte neznamená, že je to aj dobré múzeum. Áno, dostali sme sa ku gýčiarom.

Kde sa stala chyba

„Ak by sa ma ktosi spýtal, prečo má ísť do Danubiany, tak mu poviem, že kvôli Karlovi Appelovi. Diela Appela, ktoré tu visia, sú tie najlepšie, aké som pohromade videl. Až tu človek pochopí, aký svetový autor to bol,“ hovorí maliar Laco Teren.

V žiadnom múzeu vraj nerieši, či tam niečo má visieť alebo nie „Je to jednoduché – buď sa mi tu niečo páči a na to sa pozerám alebo sa mi to nepáči a jednoducho sa na to nedívam,“ dodáva.

Pred necelým mesiacom otváral v Danubiane vlastnú výstavu Veľká ryba. O ponuke nezaváhal ani na chvíľu. „Je to inšpiratívny priestor. Toto by mal byť štandard. Takto by mali vyzerať slovenské galérie. Možno, že zbierka nie je dokonalá, miesto ideálne, ale nezničme to. Nezabime ľudí, ktorí to vytvorili len za to, že niečo vybudovali. Nepáči sa nám to? Postavme vedľa niečo, čo nám bude vyhovovať. Príďme s víziou, s akou prišiel tento bláznivý Vincent. Danubiana stojí. Ten chlapík ju fakt postavil. A architekti to urobili veľmi elegantne. Samozrejme, mohlo to byť ešte úžasnejšie, ale za tie prostriedky a v tom čase, v akom to celé stihli, to vyzerá úplne adekvátne.“

Celý problém podľa neho vôbec nie je v Danubiane, ale kdesi inde. „Otázkou nie je to, či si Danubiana zaslúžila 7 miliónov, alebo či si ich viac zaslúži SNG, Kunsthalle alebo Múzeum dizajnu – oni si ich nezaslúžia, oni ich totiž potrebujú, tak ako ich potrebujú aj všetky ostatné kultúrne organizácie od okresných galérií až po ochotnícke divadlá. Potrebujú ich na normálne, profesionálne fungovanie. A aby ich mohli dostať aj od silnejúcej, sympatickej vrstvy ľudí, ktorá je už dnes ochotná do umenia investovať, lebo ho miluje, najprv ich musia dostať od štátu. Opakujem to stále – kultúra je štátotvorná a v prvom rade musí byť dotovaná štátom. Je na rovnakej úrovni ako školstvo alebo zdravotníctvo. Danubiana je súčasťou slovenskej kultúry a tým pádom je nutné, aby bola podporovaná štátom.“

Celú kauzu okolo kritiky aj peňazí sledoval pred piatimi rokmi iba zdiaľky. Zdalo sa mu, že je to trochu prehnané a nezmyselné, navyše, poháňané byrokratickou a politickou chybou.

„V krajine, v ktorej ľuďom stále nie je jasné, že je tu malá skupina tých, čo okrádajú našich rodičov aj naše deti o ťažké peniaze, sa výtvarná scéna bude handrkovať o sedem miliónov, lebo všetci začnú kričať, že sú to ich peniaze. Nie, nie sú. Ale pýtať si ich môže každý. Konkrétne od pána Širokého. A to je ten pravý problém – že kopu vecí si tu zničíme, lebo máme pocit, že sú zlé – a pritom je zlé čosi celkom iné.“

 

Čo si myslíte o Danubiane?

Neviem sa zmieriť s takto nastavenými prioritami, keď areál Slovenskej národnej galérie chátra pred očami celého mesta. Osobne dúfam, že je prístavba vhodnejšia na vystavovanie umeleckých diel než pôvodná budova. Danubiana má určite divácky potenciál a výtvarná obec isto víta ďalšie výstavné priestory, myslím si však, že bez príspevku štátu sa takto veľkoryso navrhnutý areál prevádzkovať nedá.

Alexandra Kusá, riaditeľka SNG

Suma, ktorú dostala Danubiana, sa približne rovná tej, ktorú štát dáva Slovenskému centru dizajnu za viac ako 20 rokov jeho existencie. Nebol to dobrý signál pre kultúrnu obec, verejnosť – ako netransparentne, čudne a bez pravidiel boli získané tieto peniaze. Pôvodná stavba mala svoju filozofiu, prístavba jej exteriéru ublížila. Obohatila však interiér galérie, ktorý umožňuje rôznorodejšie výstavy a má krásne výhľady na vodu. Ako Bratislavčanka si myslím, že bez Danubiany by bolo toto mesto chudobnejšie. Určite bude potrebovať ďalšie peniaze, je väčšia a réžia drahšia. Ďalšie financovanie by sa malo diať transparentne, podľa pravidiel a nemalo by byť preferovanejšie ako iné kultúrne organizácie.

Katarína Hubová, riaditeľka Slovenského centra dizajnu

Čo sa týka novej časti múzea – to, že to stihli postaviť za taký krátky čas a také peniaze, je zázrak. Nevravím, že je to ideálne, ale pozrime sa, čo sa deje s Národnou galériou, ktorá funguje v oklieštenom režime a roky len čaká na rekonštrukciu. To v Európe nemá obdobu. Je to hanba. Našťastie, rodia sa tu aj iné zázraky a vo „vysnívanej“ kunsthalle je práve teraz skvelá výstava súčasného poľského umenia! Za to, že v Danubiane visia moje diela, som nedostal nič. Mal som ich doma v ateliéri, kde sa ničili – tak prečo by som ich neponúkol ľuďom, veď pre nich to predsa je. A sú tam aj skvelé svetové diela. Áno, objavujú sa tam aj veci, voči ktorým mám výhrady a ja len verím, že sa to vyčistí. Chýba tam chronológia, pevnejšia ruka kunsthistorika, ale verím, že to príde. Najprv sa však k tomu musí prihlásiť štát, inak je ohrozená aj samotná prevádzka, nieto ešte ďalšia vízia.

Rudolf Sikora, umelec a pedagóg

Napriek môjmu radikálne odmietavému postoju v otázke podpory Danubiany som dnes rád, že sa veci posunuli dopredu a vykryštalizovali. Danubiana sa musí rozhodnúť, či chce zostať iba turistickou atrakciou, alebo sa stať plnohodnotným a rešpektovaným múzeom. Najproblematickejšou pre mňa ostáva otázka obsahu, koncepcie a muzeálnych štandardov. Danubiana nesplnila svoj sľub usporiadať konkurz na riaditeľa a odborných pracovníkov. Múzeum nezamestnáva jediného rešpektovaného experta, ktorý by garantoval smerovanie inštitúcie, koncepciu a dramaturgiu. Výstavy často nemajú ani kurátora – to je prax, s ktorou sa nestretnete nikde vo svete a pre múzeum spoluvlastnené štátom je bezprecedentná.

Juraj Čarný, riaditeľ Domu umenia / Kunsthalle

Nie je pravda, že štát v roku 2011 „zachraňoval krachujúceho súkromníka“, ako sa v tých dňoch neraz prezentovalo v médiách. Ako možno niekoho „zachrániť“ tým, že od neho prijmete dar v hodnote mnohých miliónov eur, galériu Danubiana, ktorú Gerard Meulensteen postavil a od roku 2000 prevádzkoval. Nepodložené emotívne vyjadrenia, ktorých sa chytili médiá, rozpútali v polovici decembra 2011 vášnivú diskusiu. Do Danubiany chodím často a som hrdý na to, že dnes máme na Slovensku galériu, ktorá znesie porovnanie s významnými galériami v zahraničí. Galériu, ktorá je vďaka svojej jedinečnej atmosfére pre mnohých dôvodom, aby vôbec prišli do Bratislavy. Nie náhodou sa stala Stavbou roka 2014. Takéto miesta pomáhajú budovať pozitívny obraz Slovenska. Danubiana má nepochybne potenciál, verím, že ho dokážeme využiť

Pavol Kráľ, Predseda Slovenskej výtvarnej únie

Dostavať ďalší objem k tak výrazne solitérnemu domu je vo všeobecnosti veľmi náročnou úlohou. Je to práve kontakt novej budovy s pôvodným múzeom a ich nejasný vzájomný vzťah, čo na mňa pôsobí značne nepresvedčivo. Dostavba samotná je sekvenciou priestorov, so zaujímavými momentmi, kedy ťaží z jedinečnosti prostredia, v ktorom sa nachádza, a ponúka pôsobivé priehľady na okolitú vodnú hladinu. Stavbe treba priznať viditeľné solídne technické a materiálové stvárnenie, po stránke formálnej však pláva v plytkých vodách prvoplánových asociácií.

Martin Jančok, architekt

Udalosti z roku 2011 vnímam ako jeden z menej krikľavých prejavov únosu štátu politickými subjektmi a zároveň ako signál vlastníkom, napríklad futbalových klubov, že ak ich to prestane baviť, štát to za nich preberie. Rok pred tým hospodáril štát s rekordným deficitom, no ani pre to ma špeciálne nezaráža, že dodnes nepoznáme skutočné dôvody tejto bezprecedentnej veľkorysosti štátu voči jednej súkromnej galérii. Prečo k tej dohode došlo nevieme, ale vieme, že na rozdiel napríklad od národnej galérie tam ani nezatekalo. Vo vnútri som si z hľadiska architektúry všimol vyložené nezmysly, niektoré zrejme v dôsledku toho, že ide o dostavbu, iné viac koncepčného charakteru. Investované peniaze tam ale vidno. Každopádne, prístavba je pre výstavy lepším priestorom, než bol ten pôvodný. Tu a tam vidno tiež nadštandardnú starostlivosť o detail. Výstava stálej zbierky nateraz ponúka pre mňa bizarné kombinácie diel, napríklad Kmentová vedľa Bidelnicu.

Fedor Blaščák, filozof a kurátor

Rozhodnutie štátu bolo správne. Keby nebolo Danubiany, ešte možno ďalších desať rokov nebude slovenské umenie prístupné verejnosti. Veď Národná galéria je paralyzovaná, keď sem ktosi príde zo zahraničia, takmer si nemá kde pozrieť stále expozície domáceho umenia. Ak niekto kritizuje zbierku pána Meulensteena – sú to jeho peniaze, má právo kúpiť si, čo sa mu chce. Ale treba pritom vidieť aj to, že sú tam aj autori, akí u nás nikdy vystavení neboli a zrejme ani nebudú, lebo ich nemá kto iný priniesť. Čo sa týka jej ďalšieho fungovania – na Slovensku je vlastne všetko v kultúre ohrozené. Prvé, čo sa škrtá, je kultúra. Ale zo vzduchu sa žiť nedá. Tak čo urobíme – necháme to rozpadnúť, nech je z toho blamáž? Nikto si pritom neuvedomuje, akú úlohu tu vo financovaní umenia zohral Gerard Meulensteen. Nemusel to robiť, ale on našiel Vincenta Polakoviča a s jeho energiou a schopnosťami dnes Danubiana stojí.

Jozef Jankovič, umelec

Z návštevy Danubiany mám zmiešané pocity. Potvrdilo sa mi, že naša kritika v roku 2011 bola žiaduca a správna. Po tak veľkorysom vstupnom, aký si štát do Danubiany zakúpil, som čakal, že fúzia bude viditeľná. No ona nie je. Je to predĺžená, rozšírená pôvodná Danubiana za štátne peniaze. Umenie zo zbierky Gerarda Meulensteena je priemerné. Nekultivuje vkus, iba potvrdzuje mainstreamový, bezproblémový pohľad na obraz či sochu. V predpovedi budúcnosti som skeptický, myslím, že Danubiana prvou stálou expozíciou ukazuje, aká ja jej predstava o umení. Za štátne ju stále vidím ako veľmi strednoprúdovú, dokonca som miestami mal pocit, že to je tématická výstava o gýči.

Tomáš Džadoň, umelec

Nevadila by mi investícia štátu do súkromnej galérie s perspektívou jej vlastníctva, i keď je to veľmi neštandardný krok, ale štát investoval do zbierky umenia s kolísavou kvalitou, a tým pádom i hodnotou. Nová expozícia Danubiany je odborne nezvládnutá a čudujem sa, že ľudia, ktorí spolupracujú s touto galériu, to prehliadajú. Som presvedčená, že osobnosti ich formátu to musia vidieť. Netuším, aký bude ďalší vývoj Danubiany, no z diaľky sa mi javí, že organizačná štruktúra je naštrbená. S nejasnými pravidlami prichádzajú nejasné výsledky.

Katarína Müllerová, teoretička umenia

Pološtátnu Danubianu vnímam ako hru na dobrý skutok postavený na zlých pravidlách. Skutok tak dostal pachuť politikárčenia, nekompetentnosti, nekoncepčnosti. V následnej mediálnej hystérii, ktorú rozpútali tí umelci, na ktorých sa v Danubiane nemyslelo, už išlo o nič. Za sedem miliónov sme dostali krásne predraženú prestavbu a nejasnú zbierku podliehajúcu vkusu pánov Meulensteena a Polakoviča. Teda, aspoň dúfam, že vôbec nejaká zbierka bola vytvorená a je to práve tá, ktorá ostane štátu, lebo z webu inštitúcie sa za peniaze nás – pospolitého ľudu, ktorý platíme dane – veľa dozvedieť nedá. Danubiana je krásny výstavný priestor, na krásnom mieste. Kvalita jej vývoja bude závislá od kvality tých, ktorí inštitúciu vedú. Takáto umelecká inštitúcia potrebuje dve kvalitné zložky: kvalitný manažment a odborné umelecké vedenie.

Pavol Weiss, šéf aukčnej spoločnosti White & Weiss

To, čo je dnes možné v Danubiane vidieť, sú na 99 % diela zo zbierky pána Gerarda Meulensteena. Danubiana sa však zaviazala vytvárať vlastnú zbierku, ktorá po 20 rokoch prejde do rúk štátu. Nie je však jasné, aká je koncepcia budovania tejto zbierky. Zatiaľ sa javí, že ju vybuduje na základe darov, čo sa môže veľmi negatívne podpísať pod jej kvalitu. Vývoj Danubiany je závislý od toho, ako sa podarí pokryť finančne náročný chod inštitúcie a či bude vo vedení vytvorená funkcia hlavného kurátora/kurátorky. Zásluhy pána Polakoviča na vzniku Danubiany sú neodškriepiteľné, ale pochybujem o tom, že je schopný z tejto turistickej atrakcie vybudovať skutočne rešpektovanú inštitúciu.

Jana Geržová, šéfredaktorka Profil súčasného výtvarného umenia