Ak sa pravica nepoučila z roku 2004, môže pomôcť novému Gašparovičovi
Pred 14 rokmi SDKÚ oznámila meno svojho prezidentského kandidáta a čakala, že sa zvyšok pravice pridá. U Dzurindu však vybrali zle a výsledkom bol Gašparovič v Prezidentskom paláci.
Autor je politológ
Po utorňajšom vyhlásení Andreja Kisku vraj bude o čom diskutovať, nechal sa deň predtým počuť hovorca slovenského prezidenta. Lenže hlava pomazaná toho až tak veľa nepovedala. Iba to, čo sme už tušili a od vtákov zo strechy počuli. To, čo nás zaujímalo najviac, si prezident nechal pre seba.
Nejasné vyjadrenie prezidenta o svojej budúcnosti nabáda k onakvejším špekuláciám. Záhadná nie je len jeho budúcnosť, ale aj odpoveď na otázku, či sám prezident má v tom vlastne jasno. Nechajme ho teda v pokoji premýšľať a obráťme pozornosť niekam inam, hoci to s jeho vyhlásením priamo súvisí.
Čo Smeru vyhovuje
Aktuálnejší než samotná budúcnosť súčasnej hlavy štátu sa totiž javí prístup opozičných strán (vynechajme ĽSNS) k vzniknutej situácii. Spolupráca, prípadne nespolupráca pravicových formácií pri hľadaní dôstojného prezidentského nástupcu totiž veľa napovie o ich schopnosti vymeniť vládnu garnitúru a po voľbách 2020 vládnuť iným, možno naozaj aj tým slušnejším spôsobom.
Iste, strany sú samostatné subjekty, každá hrá o svojho voliča, tie novšie bez percent, ale za to s veľkými ambíciami chcú dať tiež o sebe vedieť, tak prečo by nešli samostatne. Smeru tento prístup vyhovuje a pomáha mu pri vytváraní falošného zdania, že jediná stabilná koalícia je možná len s ním.
Lenže slovenské pravicové strany sú, historická skúsenosť to naznačuje, nepoučiteľné, a nič iné tak nepomôže Smeru dostať sa
