Kozák mladší: Nie je to ľahké. Po ukončení kariéry som mal rok, keď som nevedel, čo ďalej

Ján Kozák mladší priznáva, že na MS v Juhoafrickej republike v roku 2010 boli medzi hráčmi konflikty. „Nie vždy si všetci sadnú,“ hovorí.

Ján Kozák ml. Foto – archív tasr

Otec do mňa odmalička vštepoval, že sa nikdy nemôžem uspokojiť. Nechápal som to, no keď ma trénoval, videl som, že to robí aj svojim hráčom, hovorí Ján Kozák mladší, bývalý futbalový reprezentant a aktuálny tréner juniorky Slovana Bratislava.

V rozhovore nájdete aj:

  • ako rok po kariére nevedel, čo ďalej;
  • aký tréner je Vladimír Weiss;
  • to, ako hrať, keď máte problémy so spoluhráčmi;
  • to, čo si myslí o súčasnom Slovane a jeho majiteľovi Ivanovi Kmotríkovi st.

Sedíme na káve v bratislavskom Poluse. Práve kávičkovanie počas kariéry sa často dáva za vinu, že športovci po nej majú problémy zaradiť sa do života, pretože nevyužívajú voľný čas a prakticky vedia len hrať futbal. Ako ste svoj čas využívali vy?

Dobrá a ťažká otázka. Zažil som hráčov, ktorí vyštudovali vysoké školy, no aj takých, ktorí si užívali peniaze a potom mali problémy. Je to tak aj v normálnom živote, ľudia majú problémy. Každý to zľahčuje, ale my, čo sme celý život trénovali dvakrát denne a chodili po sústredeniach, vieme, že byť futbalistom nie je také jednoduché. Iní sa chodili zabávať, na chaty, na diskotéky.

V zahraničí športovcom po kariére pomáha aj štát, no je to veľmi náročné. Ja som vyštudoval trénerskú licenciu. Život futbalistu je ťažký, netreba to zľahčovať, je to veľká drina, ale po kariére nasleduje veľká zmena.

Veľa hráčov má veľké obavy z budúcnosti, hlavne pred ukončením kariéry a krátko po nej. Ako to bolo u vás?

Je to ťažké, mal som rok, keď som nevedel, čo ďalej. Ešte som nebol trénerom. Nie je to ľahké a som rád, že som ďalej vo futbale. Futbal je krásny, no človek to pochopí, až keď skončí.

Športový psychológ Peter Kuračka hovorí, že veľkým problémom je, že sa človeku zmení denný režim. Zrazu ho nemá nalinajkovaný.

Súhlasím. Počas kariéry máte tréning, jeden, druhý, cez víkend zápas. Keď potom po kariére nemáte prácu, len sa motáte, kávičkujete, možno idete na dovolenku, ale to vás baví len chvíľu. Človek potrebuje niečo robiť, realizovať sa.

Druhým aspektom je podľa športového psychológa to, že človek príde o pozornosť okolia či médií, môže sa cítiť nedocenený.

Súhlasím, ale mne osobne to neprekáža, nevyhľadávam to. Tento rozhovor je možno prvý po dvoch rokoch. Nejaké boli, keď som vyštudoval trénerskú licenciu, ale to bolo povinné a bolo nás tam viac trénerov. Volajú ma komentovať do televízie, ale neláka ma to.

Z jednej ankety o slovenskej reprezentácii si pamätám, že vás označili za najväčšieho kávičkára. Aké boli v reprezentácii partie?

Každý si dá kávu rád. V reprezentácii to už nie je o trénovaní ako v klube, pretože prídete a po troch dňoch hneď hráte zápas. Je tam viac času, so spoluhráčmi sa dlho nevidíte, máte sa o čom rozprávať.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že „ľudia sa niekedy čudujú, prečo sú niektorí hráči nominovaní do reprezentácie“. Mysleli ste tým to, že treba vybrať nielen hráčov, ktorí majú najväčšiu produktivitu, ale aj takých, čo vedia udržať kolektív, napríklad na tých kávičkách?

Niektorí možno veľa neodohrajú, ale vedia vyriešiť problémy v kabíne a vedia sa porozprávať s každým.

Vraj aj Filip Šebo bol ten typ, ktorý sa vedel s každým porozprávať, nebol len v jednej skupinke.

Tréner je s hráčmi na tréningu, ale nie je pri každom probléme, ktorý sa vyskytne, musí tam byť namiesto neho hráč, ktorému dôveruje. Preto sú možno nominácie niekedy prekvapivé. Filip bol pozitívny človek, šoumen a mal aj kvalitu. Nemôžete do reprezentácie zobrať len niekoho, kto vie robiť atmosféru.

Ján Kozák ml. (38)

je synom trénera seniorskej reprezentácia Jána Kozáka. Ako aktívny hráč pôsobil v Košiciach, Petržalke aj v Slovane. Pol roka hosťoval v anglickej Premier League vo West Bromwichi Albion. V Rumunsku si zahral za Temešvár, v Grécku za Larisu a vyskúšal si aj futbal v Uzbekistane. So seniorskou reprezentáciou si zahral na MS v Juhoafrickej republike v roku 2010. V súčasnosti je trénerom juniorky Slovana Bratislava.

Ján Kozák ako tréner juniorky Slovana. Foto – skslovan.com

Konflikty v šatni niekedy treba vytvoriť

Aké bolo detstvo s otcom – futbalovým reprezentantom?

Mňa aj sestru viedol k športu. V úvode detstva bol profesionálny futbalista, žili sme v Prahe, v Belgicku, vo Francúzsku. Keď ukončil kariéru, vrátili sme sa do Košíc. Detstvo som mal pekné, mali sme sa dobre. Bolo iné ako teraz, väčšinou sme boli vonku a hľadali sme pohybové veci. Do pätnástich rokov som býval na sídlisku, kde sme hrali futbal, hokej, zabávali sme sa pohybom. Bolo to inak.

Váš otec je známy tým, že rozumie hráčom, no zároveň vie udržať disciplínu. Prejavilo sa to aj vo výchove detí?

Automaticky z neho ide rešpekt, už keď sme boli deti, očakával maximálny prístup k tomu, čo sme robili. Jednou-dvomi vetami nám to dokázal vysvetliť. Či išlo o školu alebo o šport. Celkovo však bol až veľmi dobrý, nebol prísny, netrestal nás. Kvôli športu veľa nebol doma a problémy riešila skôr mama.

Spomínate si na nejaký príklad?

V zápase som dal dva-tri góly, išiel som domov vysmiaty a vedel ma položiť späť na zem. Povedal, že ak takto chcem hrať futbal, rovno sa na to môžem vykašľať. Niekedy to možno prehnal, ale pochopil som, že vždy môžem na sebe ďalej pracovať a neuspokojovať sa.

V čom bol problém s vašou hrou?

Keď som bol starší a trénoval ma, pochopil som to. V kolektíve sa vždy snaží udržať správnu morálku, aby sa hráči neuspokojili ani pri úspechoch. Vtedy si hráč začne zľahčovať veci a netrénuje naplno. Vie však oceniť poctivý prístup a vždy stál za hráčmi.

Na televíznej obrazovke váš otec pôsobí ako prchký človek, vás si pamätám ako rozvážneho futbalistu. Ste taký aj mimo ihriska?

Otec sa vekom upokojil, aj keď mal búrlivé obdobie. Ani ja som na ihrisku nebol žiadny anjelik, boli veci, ktoré nebolo vidno. Napríklad smerom k rozhodcom či súperom, hral som s nimi hry, keď som súperov potreboval znervózniť alebo rozhodcu dostať pod tlak.

Ako rozhodcu dostať pod tlak?

Nejde o to, aby robil chyby, ale niekedy cítite, že nie je na vašej strane, tak sa ho snažíte upozorniť a dostať pod tlak, aby odpískal veci aj pre vás.

Ako je to so znervózňovaním súperov?

Začína sa to už pred zápasom, keď viete, že nejakí hráči sú prchkí, snažíte sa ich znervózniť. Niekto sa dá vyprovokovať ľahšie, iní ťažšie.

Podarilo sa vám vyprovokovať niekoho, aby spravil zákrok, za ktorý dostal napríklad žltú kartu?

Jednoznačne. Boli tam

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |