Denník N

Dvojité kódovanie „ručných prác“

Foto – Adam Šakový (5)

V bratislavskej galérii Čin Čin do 29. mája vystavuje jubilujúca Klára Bočkayová. Predstavuje cyklus obrazov z rokov 2016 až 2017, časť z cyklu „Ja som pyšný…“ z roku 1990 a niekoľko ukážok ranej tvorby.

Neoficiálnu slovenskú výtvarnú scénu 70. a 80. rokov minulého storočia spoluvytvárali svojimi aktivitami len dve ženy. Jana Želibská, ktorá ešte zažila liberálnu atmosféru obdobia „socializmu s ľudskou tvárou“ a dokázala ju využiť provokatívne koncipovanými výstavami, a Klára Bočkayová, ktorá sa na nej začala podieľať dobrovoľne počas normalizácie po boku manžela Milana Bočkaya a ďalších umelcov zo Skupiny A-R.

Treba pripomenúť, že výtvarníci, ktorí netvorili metódou socialistického realizmu – teda aj ona a jej kolegovia, nemali v tomto období možnosť oficiálne prezentovať svoju tvorbu: výstavy podliehali cenzúre ako Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tak ministerstva kultúry na čele s Miroslavom Válkom i ústredného výboru komunistickej strany, a médiá o nich mlčali.

Vlastná autorská technika

Už na prvej verejnej skupinovej prehliadke rovesníkov vyznávajúcich slobodný umelecký prejav vo vestibule Ústavu aplikovanej kybernetiky SAV (október 1979), organizovanej mimo priameho dosahu ministerstva kultúry a ďalších cenzorov, predstavila aj Klára Bočkayová svoje práce. Prejavila v nich svoju citlivosť voči tradícii, ale vyvažovala ju jej ironizáciou. Zaujali ju nástenné výšivky, ktoré v tom čase ešte zdobili steny mnohých vidieckych domov. Ľúbivé tváre a krojované postavy v štylizovaných výjavoch dopĺňali poučné, tiež vyšívané texty prísloví a porekadiel, komentujúce každodenné starosti vidieckej ženy orientovanej predovšetkým na domácnosť.

Klára Bočkayová si najprv privlastňovala tieto výšivky v intenciách pop-artu ako objet trouvé, a tak ich povýšila do sveta vysokého umenia. Neskôr našla vlastnú autorskú techniku maľby. Výšivky použila ako podklad pod plátno, na ktoré energickými gestami nanášala pasty maľby, pričom s nimi počas tvorivého procesu manipulovala. Výsledkom boli a dodnes sú farebne dramatické kompozície s využitím dynamicky deformovanej frotáže pôvodného obrazu v prospech jedinečného autorského rukopisu a poetiky.

Výsmech i nostalgia

Samostatnú pozornosť si zaslúžia príbehy obrazov, ktoré divák číta po vytriezvení z očarenia bravúrnosťou a presvedčivosťou jej maliarskeho prednesu. Výjavy banálnych situácií odhaľujú ešte aj dnes úplne neprekonané predstavy o tzv. ženskom poslaní predurčenom konvenčnou výchovou, v ktorom nie je nič pozoruhodné: dôležité je prispôsobiť sa. Bočkayovú tento typ podriadenia individuálneho osudu banálnemu klišé provokoval k ironizácii deformovaním pôvodných tvarov výjavov a ich prekrývaním slobodomyseľnou maľbou.

Výsmech zjednodušeným predstavám života je však len jednou stránkou posolstiev vystavených kompozícií. Pod maliarskymi gestami razantných farebných kombinácií žiarivých tónov sa idylický vyšívaný svet vynára v útržkoch, ktoré môžu vzbudzovať aj nostalgiu za detstvom, keď podobné výjavy zdobili kuchyne starých mám.

Toto dvojité kódovanie významov dodáva obrazom Kláry Bočkayovej jedinečné napätie a divákom priestor medzi odmietnutím a porozumením kultúrnym rámcom minulosti vo vzťahu k dnes aktuálnej rodovej problematike.

 

Teraz najčítanejšie