Denník N

Moravskí Chorváti cítia krivdu, Česi ich zradili dvakrát

Posledný kiritof, teda hody, v roku 1938. Foto - Sdružení občanů chorvatské národnosti v ČR
Posledný kiritof, teda hody, v roku 1938. Foto – Sdružení občanů chorvatské národnosti v ČR

To, že máme na Slovensku chorvátsku menšinu, vieme, ale že rovnaká je aj na Morave, vie málokto, dokonca ani väčšina Čechov to netuší. Pritom v okolí Mikulova žijú už takmer päť storočí.

O odsune sudetských Nemcov či Maďarov z Československa sme počuli. O tragickom povojnovom vysťahovaní moravských Chorvátov nevie takmer nikto.

Ostrov v nemeckom mori

Veľké skupiny Chorvátov prišli na južnú Moravu rovnako ako na Slovensko po bitke pri Moháči, prvá vlna zrejme na dnešné Mikulovsko a Valticko dorazila už na začiatku 40. rokov 16. storočia.
Chorváti boli poľnohospodári a vinohradníci, miestne podnebie im vyhovovalo a ľuďmi, ktorí lipnú na svojej zemi, zostali po celé stáročia.

Pokým sa Chorváti roztrúsili pomedzi české či nemecké obyvateľstvo a neudržiavali kontakt medzi sebou, rýchlo sa asimilovali. Boli však väčšie skupiny Chorvátov, ktoré vytvorili celé dediny a dokázali si svoju identitu ustrážiť dlhé stáročia až do 20. storočia.

Takými boli dediny Frélichov (dnešná Jevišovka), Nový Přerov a Dobré Pole. Hrváti, ako sa sami volali, si zachovali jazyk, kultúru aj zvyky v takmer nezmenenej podobe. Uprostred prevažne po nemecky hovoriaceho obyvateľstva to môžeme považovať buď za zázrak, alebo za prejav životaschopnosti.

Ako s hrdosťou priznávajú domáci, boli natoľko silní a previazaní, že pochorvátčili aj tých, ktorí sa do dedín priženili či privydali.

Keďže Mikulovsko bolo väčšinu času v histórii nemecké, Chorváti ako druhý jazyk používali nemčinu, aj v školách sa na začiatku 19. storočia začalo vyučovať v tomto jazyku.

Až v polovici 19. storočia ich zrazu objavili českí obrodenci, chodili za nimi českí kňazi. Označovali ich za „ostrovček slovanstva v nemeckom mori“.

To, čo bolo v tých časoch považované za obdivuhodné, sa za prvej Československej republiky v očiach rovnakej českej inteligencie zmenilo na vrcholne podozrivé. Moravskí Chorváti sa na celé storočie stali ostrakizovanou skupinou, ktorú vinili z príklonu k Nemecku.

Pritom to boli práve Česi, kto Chorvátov – podľa ich mienky – zradil, a to dokonca dvakrát.

Pri Mníchovskej dohode neobviňujú zo zrady svetové mocnosti, ale Čechov, ktorí ich nechali napospas Nemcom, hoci Chorváti boli odhodlaní brániť územie Československa. Druhýkrát, keď ich komunisti nútene vysťahovali z ich domovov.

 

Chorváti vo Frélichove na konci 30. rokov. Foto – Sdružení občanů chorvatské národnosti v ČR

Kolektívna vina

Dnes 87-ročná Marie Šalamonová celý novodobý príbeh moravských Chorvátov zhrnula do jednej vety: „Fašisti nás vyháňali, komunisti nás vyhnali.“

Za touto vetou je takmer dvetisíc príbehov jednotlivcov, ktorých v období rokov 1948 – 1952 naložili komunisti do vagónov, s majetkom, ktorý si stihli za deň-dva zbaliť, a rozposlali na usadlosti po odsunutých sudetských Nemcoch na severnú Moravu. A to bez riadneho súdu, na základe previerok, ktoré nemali žiadny právny rámec.

Marie Šalamonová vášnivo spomína nielen na odsun, ale aj na časy vo Frélichove, vysvetľuje, aké ťažké to bolo za fašistov aj za komunistov.

„Otec pracoval za prvej republiky ako český policajt na železničnej stanici. Keď v tridsiatom ôsmom prišiel Hitler, Mikulovsko pripadlo rakúskemu Nemecku, otec vedel, že je zle, veď by ho zastrelili, tak utiekol do Brna. My sme boli vo Frélichove a mama pol roka nevedela, kde je. V deň, keď prišiel od otca list, prišli aj gestapáci ho hľadať, ale našťastie bol preč a mame sa podarilo list dobre schovať.“

Keďže bol otec v Brne, rodina mala mať príslušnosť k protektorátu, mama sa snažila dostať povolenie na presťahovanie do Brna. To sa jej však nepodarilo, celú vojnu s oboma dcérami musela zostať vo Frélichove.

Po vojne sa začali previerky. Chorvátov ako celok označili za nespoľahlivých, pretože ako občania tretej ríše museli muži rukovať do wehrmachtu. Previerky síce ustáli, ale po februári 1948 komunisti uplatnili princíp kolektívnej viny a Chorvátov začali odsúvať. Nepomohla im ani hromadná prísaha vernosti Československej republike, ktorá sa s veľkou slávou konala v roku 1947.

„Prečo nás? Veď Slováci predsa išli s Hitlerom, a tým sa nič nestalo? A nám vyčítali, že sme boli nemeckí vojaci,“ hovorí nahnevane Marie Šalamonová. „Keby Chorváti v roku 1946 volili komunistov, tak by nás nevysťahovali,“ dodáva.

Chorváti boli katolíci a vo voľbách 1946 volili ľudovcov, vo Frélichove dostali takmer 64 percent hlasov, v Novom Přerove dokonca 70, zatiaľ čo komunisti len šesť percent.

Ďalším dôvodom boli majetky. „Mali sme nové domy, obrovské polia, vinohrady.“

Rodinu Marie Šalamonovej zo dňa na deň v roku 1950 vysťahovali do Huzovej na Olomoucku – „na konci sveta“. Otec bol v tom čase vo väzení, komunisti ho zatkli na dva roky za to, že sa politicky angažoval, aby Chorvátov nevysťahovali.

„Násilím nám otvorili dvere a násilím nás vysťahovali. Nevedeli sme kam, tušili sme, že sa už nikdy nevrátime. A tak sa stalo.“

Vo Frélichove museli zanechať novú vilku, v Huzovej dostali po vysťahovaných Nemcoch polozrúcaný dom. Bola tam zima, v zemi samý kameň. Nevedeli si ani predstaviť, ako ju budú obrábať.

Marie si pamätá, ako tam mama v tej zime stála a povedala: „Jako by mně někdo studenou vodou políval.“

Marie sa s násilným vysťahovaním z rodného kraja nikdy nezmierila, rovnako ani jej sestra Emília. Tej sa však podarilo vyštudovať medicínu – napriek kádrovému posudku. V polovici 50. rokov dostala umiestenku do Podbrezovej a dokonca sa z nej stala hrdinka. V roku 1960 sa v Nízkych Tatrách stratila skupina žiakov základnej školy z Čáslavi, zastihlo ich zlé počasie. Na veľkej pátracej akcii sa ako skúsená turistka zúčastnila aj Emília a ako lekárka im potom poskytla prvú pomoc.

 

Sestry Šalamonové. Foto – Sdružení občanů chorvatské národnosti v ČR

Príbeh toho, ktorý zostal

Z troch chorvátskych obcí komunisti vysťahovali v rokoch 1947 – 1952 587 statkov a domov, v ktorých žilo okolo dvoch tisíc ľudí. Rozptýlili ich po 118 obciach v 34 okresoch najmä na severnej Morave, ale aj vo vzdialenejších regiónoch.

V domovoch zostalo veľmi málo rodín, jednou z nich bola rodina Josefa Schneidera (1926). Jeho príbeh mi rozpráva vnučka Lenka Kopřivová, ktorá ho vkladá aj do historicko-politických súvislostí.

Je jednou z mladej generácie potomkov chorvátskych usadlíkov, ktorí sa v posledných rokoch aktivizujú a nechcú, aby príbehy ich predkov zostali zabudnuté. Tento rok vydali obsiahlu monografiu Barvy chorvatské Moravy, ktorá sa snaží komplexne zmapovať dejiny a kultúru tejto menšiny.

„V čase pred druhou svetovou vojnou boli Chorváti považovaní za spojencov Čechov v nemeckom mori. Nešlo tu ani tak o prochorvátsku líniu, ale skôr o využitie Chorvátov na to, aby sa v oblasti posilnil československý vplyv,“ hovorí Kopřivová. Po vojne sa stali nespoľahlivými.

Hoci má Lenka len 34 rokov, jej príbeh sa intenzívne prelína s príbehom chorvátskym. Chorváti prežívali nielen blízke rodinné vzťahy, ale aj tie širšie. Víkendy a celé letá trávila s rodičmi v Jevišovke u starých rodičov, počúvala o osudoch tých, ktorí museli odísť, pričom išlo aj o jej blízkych.

Rodičia Josefa Schneidera boli obaja Chorváti, za prvej republiky bývali v časti Frélichova, kde sa hovorilo aj po česky. O pár ulíc ďalej už bývali aj nemecké rodiny, takže deti z času načas hovorili po nemecky.

Josef chodil do českej školy, ale v roku 1938, keď zabrali Nemci pohraničné oblasti, musel sa učiť v nemčine. O úrovni jeho nemčiny najlepšie vypovedá učiteľov povzdych: „Schneider, Schneider, ty máš také pekné nemecké meno a nevieš ani slovo po nemecky.“

Josef ako mladík musel narukovať do nemeckej armády. V Mikulove ich postavili do radu, Židia a Česi z neho museli vystúpiť, tých neodvelili, Josefa ako Chorváta áno. Poslali ho do Francúzska, na front sa však nedostal.

 

Územie Česka, ktoré zabralo v roku 1938 fašistické Nemecko. Znojemsko a Mikulovsko pripadli Nemecku. Mapa – Sdružení občanů chorvatské národnosti v ČR

„V kostoloch vo Frélichove aj v ostatných dedinách sa za padlých vojakov robievalo rekviem. Bolo to ku koncu vojny. Josefova mama si však zrejme pri jednom z nich uvedomila, že by raz mohlo byť aj za jej syna, a dostala mŕtvicu. Nezomrela hneď, ale ochrnula a do smrti zostala nemohúca,“ rozpráva Lenka.

Otec mu písal list, aby sa vrátil, ale podarilo sa mu to až niekoľko mesiacov po vojne. Skončil totiž v internačnom tábore v pražskom Motole, kde umiestňovali československých vojakov, ktorí slúžili vo wehrmachte. V Prahe odpratávali trosky.

„Z vojny sa nevrátilo okolo 250 chorvátskych mužov, z nemeckej armády dezertovalo aj niekoľko desiatok ľudí k Svobodovi, do SNP či k západným spojencom. Keď si uvedomíme, že Chorvátov bolo len niečo okolo dvoch tisícok, ide o vysoké číslo. Z toho je jasné, že v dedinách zostali zväčša len ženy a deti, starí ľudia a invalidi,“ hovorí Kopřivová.

Josefovi pomohlo, že sa zaňho prihovoril starosta Frélichova, ktorý úradom potvrdil, že vždy bola jeho rodina pročeská.

„Dedo bol doma len chvíľu, potom musel zase narukovať do Československej armády, čo bol zrejme aj jeden z dôvodov, prečo jeho rodinu nakoniec nevysťahovali.“

Začiatkom roka 1949 už bol ženatý a jeho žena dostala list, že sa majú vysťahovať. Veliteľ mu však vybavil výnimku – pokým bude na vojne, jeho rodina môže zostať vo Frélichove. Z vojny sa však vrátil až na začiatku 50. rokov a to sa už medzitým odsuny končili.

Vysťahovanie sa dotklo príslušníkov široko rozvetvenej rodiny a neobišlo ani Josefovho otca a sestru.
Naložili ich do vlaku, ale ten sa zastavil na stanici v Mikulove. Využili nepozornosť ostrahy, všetok majetok nechali vo vlaku a utiekli do Rakúska.

Josefovi sa s nimi podarilo stretnúť vo Viedni až v 60. rokoch a po príchode sovietskych vojakov v roku 1968 sa kontakty skončili definitívne. Až po nežnej revolúcii sa mohol so sestrou stretávať opäť, to už bol otec mŕtvy, ale Josef jeho pozostatky presťahoval do Jevišovky.

„Neskôr sme im ešte zorganizovali jedno stretnutie, jeho sestra už bola vážne chorá a on starý. Obaja už boli zmätení, najprv ho sestra nespoznala, keď ho spoznala, tak stále opakovala: Toto je môj brat. Človek má síce súrodenca, ale ten vzťah sa úplne presekne a nemôže mať s ním žiadny kontakt a dôjde to až tak ďaleko, že sestra nepoznáva brata, to mi príde celkom silné,” hovorí Kopřivová s tým, že podobných príbehov sú desiatky.

Josef Schneider s vnučkou Lenkou Kopřivovou. Foto – archív L. K.

Život na čiare

„Na Mikulovsko prichádzalo veľmi veľa novoosídlencov, už tam nebol ďalší majetok, ktorý by mohol byť zabraný. Nemecké domy už boli obsadené a voľné zostali už len tie chorvátske. Muži chýbali, buď padli, alebo boli ešte v zajatí, nemal sa kto žien zastať,“ hovorí Kopřivová. „Bolo viacero prípadov, keď muž padol vo vojne a hoci nemali na majetok konfiškát, tak žena s deťmi boli jedni z prvých, ktorých vysťahovali.“

Pre Lenkinu starú mamu bol odsun ťažkou traumou. Nechcela o tých časoch veľmi hovoriť, asi preto, že na rozdiel od deda tam celý čas bola, videla, ako všetci odchádzajú. Občas hovorila o hrôzach, ktoré so sebou povojnové roky priniesli – rabovanie majetkov, ale aj znásilňovanie, teror zo strany komisárov, ktorí mali na „nespoľahlivé“ dediny dozerať.

Keďže chorvátske dediny boli v pohraničnom pásme, do oblasti sa dalo ísť len na špeciálne povolenky. Železničná stanica je asi kilometer za Jevišovkou, vystúpiť sa dalo len na jednu stranu, z druhej strany boli za koľajnicami naťahané drôty.

„Keď sa narodil v roku 1982 môj brat, tak taťka oslavoval trochu dlhšie a potom nevedel, na ktorú stranu z vlaku vystupuje. A vystúpil, samozrejme, na opačnú, spustil poplach a celý deň ho vypočúvali,“ smeje sa Lenka.
Spočiatku mali odsťahovaní problém získať povolenie na návštevu, v 60. rokoch sa situácia trochu zlepšila a návštev pribúdalo. Chodili najmä na hroby, o ktoré sa starali tí, čo zostali.

Dom Josefa Schneidera stál pri kostole. Návštevy boli časté, keďže Chorváti v dedine nemali za kým ísť, nikoho iného tam už nepoznali.

„Babička bola vlastne stále doma, bála sa odísť, čakala, či niekto príde, aby mu mohla aspoň urobiť kávu,“ dodáva smutne Lenka.

Chorváti však mali aj svoje malé víťazstvá nad komunistami. Na jevišovskom kostole je na veži umiestnená malá kovová vlajočka. Josef bol zámočník v Mikulove a v závode mal učňa, ktorý bol synom najväčšieho komunistu v okrese. A tomu dal vlajočku vyrobiť s tým, že je pre hasičov.

„Dedo bol spokojný, považoval to za osobnú výhru, ako tých komoušov dobehol,“ smeje sa Kopřivová. „Keď dedo zomrel, farár v smútočnej reči spomínal na jeho slová, ako už do kostola nemusí chodiť, že má odslúžené, lebo tak dobre vybavil tú vlajočku. Pán farár sa tak rozhonil, až mu spadol na zem mikrofón.“

  

Viedenský maliar Othmar Ruzicka spojil svoj život s moravskými Chorvátmi, ktorí mu učarovali. Frélichov je jednou z mála obcí, ktorá sa môže pochváliť zdokumentovaním bežného života svojich obyvateľov. Nakreslil množstvo obrazov, vychádzal z fotografií, ktoré si predtým nafotil. Foto – Othmar Ruzicka

Príbeh dvoch sesterníc

Vysťahovanie definitívne rozdrobilo silnú chorvátsku komunitu, narušilo rodinné vzťahy. Neskôr, keď sa už situácia uvoľnila a ľudia si dokonca mohli vybrať z viacerých možností, sa niektorým rodinám podarilo zostať pospolu, ale v prvých vlnách rozdeľovali komunisti umiestenky tak, aby jednotlivé rodiny boli čo najďalej od seba.

Marie Čtvrtlíková a Anna Vinterová sú sesternice. Anna je rázna žena, chvíľami rozpráva príbeh nielen svojej rodiny, ale aj Máriinej, pretože tej sa aj dnes, po 70 rokoch od odsunu hovorí ťažko. Zatiaľ čo Annina rodina mohla zostať v Jevišovke, rodinu Márie komunisti vysťahovali.

Annin otec František Musil bol v 30. rokoch vojakom československej armády, na hranicu prišiel spolu s ostatnými stavať obranné opevnenia. Bývali vtedy u starostu obce, silno pročeskoslovenského, Matěja Šalamouna, starého otca oboch žien.

Tu sa spoznal s Anninou mamou, po roku 1938 sa však Frélichov ocitol v Nemecku a otec musel odísť do Brna. Povolenie na svadbu sa im najprv nepodarilo dostať, chceli sa zobrať už v roku 1942, ale svadbu im nepovolili, Annina mama musela ísť za svojím nastávajúcim do Šlapanic. Povolenie dostali až po atentáte na Heydricha.

Sesternice Marie Čtvrtlíková (vľavo) a Anna Vinterová. Foto – Sdružení občanů chorvatské národnosti v ČR

Počas vysťahovávania zohralo veľkú úlohu práve to, že František Musil bol Čech a vojak. Vtedy žili v Jevišovke a ako jedna z mála rodín mohli zostať. Dochovali aj Anninho starého otca Šalamouna, ale jej otec z armády odišiel, pretože vysťahovanie považoval za veľkú krivdu.

Máriin otec bol Chorvát, ako občan ríše musel narukovať do nemeckej armády a vo vojne padol. Máriina matka zostala s tromi deťmi sama, v roku 1949 ich vysťahovali na severnú Moravu do Huzovej.

„Keby mala muža, bolo by to lepšie,“ hovorí Anna Vinterová a hneď sa aj pýta, aj vysvetľuje: „Viete si predstaviť, aké to pre ňu muselo byť? S malými deťmi tam prišli a v tom dome ešte bývali ľudia. So všetkým, čo mali, zostali pred domom.“

Našťastie do Huzovej rok predtým presunuli ďalšiu tetu s rodinou, a tak pokým majitelia neodišli, zostali u nej.
Marie Čtvrtlíková však spomína, že pôvodne ich chceli vysťahovať úplne inde, oveľa severnejšie, dom mal byť na konci dediny, takmer v lese, maminka sa bála, tak jej nakoniec vyhoveli a poslali ich do Huzovej.

Ako pripomína Kopřivová, v prvej fáze ľudia ani nevedeli, kam idú. Neskôr im úrady oznámili, kam ich sťahujú, ale vedeli, že nemajú na výber, musia odísť. Dostali už aj možnosť pozrieť sa na vybrané miesto a rozhodnúť sa, či tam vôbec chcú ísť.

„Často sa však nerozhodovali podľa veľkosti hospodárstva, ale podľa toho, či už tam nejakí Chorváti sú. Na druhej strane ich zaujímalo aj to, v akom stave boli statky – zvyčajne v zlom – a koľko je tam polí, pretože ak ich bolo veľa, nielen že ich museli obhospodarovať, ale museli aj plniť dávky, ktoré mali predpísané. Čiže niekedy odmietli a vybrali si menej pôdy.“

Nech už si však vybrali čokoľvek, či zostali, alebo ich odsunuli, o pár rokov pri kolektivizácii prišli o všetko, zostali im len záhumienky a malé vinohrady.

  

Marie Čtvrtlíková s vnučkou vchorvátskom kroji. Foto – Sdružení občanů chorvatské národnosti v ČR

Do domov po Chorvátoch komunisti nasťahovali bulharských a rumunských Slovákov. Časť z nich v Jevišovke zostala, časť domy odkúpila od štátu, rozobrala na tehly a previezla do okolia Trnavy a Senice. Neskôr prichádzali do dedín za prácou na JRD družstevníci.

Odškodnenia sa moravskí Chorváti nedočkali, napriek tomu, že už v polovici 50. rokov sa rozhodlo, že vysťahovanie bolo nezákonné. Naďalej im však komunistická moc nedovolila vrátiť sa.

Aj snahy o majetkové vyrovnanie boli, ale Chorváti chceli najmä späť svoje domy. Zopár jednotlivcov dohodu podpísalo, ale potom v 90. rokoch už nemali žiadny nárok na reštitúcie. Napriek tomu, že si ľudia žiadosti podali, výsledok závisel od miesta podania – niektoré súdy im nárok uznali, iné nie. Domy však nevrátili nikomu, len vinohrady a polia.

S matkou sa Marie až do jej smrti rozprávala po chorvátsky, ale ten krásny pestrofarebný kroj už nosiť nechcela. „Zlikvidovala ho z ľútosti, že sa nemohla vrátiť domov,“ hovorí smutne Marie. Ale aj preto, že sa jej v Huzovej kvôli nemu vysmievali, vraj ich považovali za cigánov.

Naopak, matka pani Vinterovej si na kroji zakladala a rovnako jej dcéra. Doma ho má odložený: „Je z roku 1937 a mama ho mala na sebe aj na Všesokolskom zlete.“

Aké ťažké je aj po 70 rokoch vyrovnať sa s minulosťou, je cítiť aj zo slov Marie Čtvrtlíkovej, keď na otázku, či sa bola niekedy pozrieť aspoň na dvore domu, v ktorom sa narodila a z ktorého ich vysťahovali, potichu povedala: „Cukání mám, odvahu ne.“

  

Foto – Othmar Ruzicka

Slovenských Chorvátov onálepkovali ako nespoľahlivých

Situácia slovenských Chorvátov bola po vojne odlišná od moravských. Určite nie však jednoduchšia. „Obce Čunovo a Jarovce patrili do konca roku 1947 pod Maďarsko, čiže dovtedy boli aj maďarskými občanmi,“ hovorí Radoslav Jankovič, predseda Chorvátskeho kultúrneho zväzu na Slovensku.

„To ich ušetrilo pred vysťahovaním, ktoré sa v Maďarsku v roku 1946 týkalo iba obyvateľov nemeckej národnosti. Devínska Nová Ves a Chorvátsky Grob boli zasa od roku 1918 súčasťou Československa a v sčítaní ľudu v roku 1921 boli všetci Slovania žijúci v ČSR vedení ako Čechoslováci. K Slovenskému štátu sa stavali ako k svojej vlasti, aktívne sa však niektorí jednotlivci zapojili aj do SNP.“

Jarovce a Čunovo sú však špecifické, keďže boli z jednej strany odrezaní Dunajom, mali väzby najmä na juh a západ.
„Rodinné väzby na Burgenland, Maďarsko a Dolné Rakúsko boli do konca 19. storočia pravidelné. Na sever cez Dunaj boli do tejto doby veľmi zriedkavé. Napríklad v Jarovciach vieme iba o dvoch priženených s priezviskami Uhlár a Fatuľ,“ vysvetľuje Jankovič.

Preverovanie obyvateľstva prebiehalo až do roku 1952 v celom pohraničí a z obcí vysťahovali veľké množstvo ľudí, z ktorých sa niektorí koncom 60. rokov do obcí vrátili.

„Treba podotknúť, že muži z Jaroviec a Čunova bojovali ako maďarskí vojaci pri Stalingrade a po vojne boli ešte šesť rokov v pracovných táboroch v ruskej Astrachani, takže sa do obce vrátili až v 50. rokoch,“ dodáva Jankovič s tým, že jeho starý otec po návrate z Ruska viac než rok čakal v Maďarsku na to, než sa mu podarí vybaviť doklady a získať československé občianstvo.

Po príchode mali Chorváti problémy s komunistami, pretože odmietali dať svoje pozemky do družstiev, mnohých zatvorili.

Rovnako však bol problém s dorozumievaním. Chorváti žijúci v Jarovciach a Čunove hovorili po starochorvátsky, nemecky a maďarsky, čo komunisti používali proti nim, rovnako ako aj ich rodinné väzby na Rakúsko a Maďarsko.

V roku 1951 po dohode s juhoslovanskou vládou prišli do oblasti Slováci z Vojvodiny, ktorí ich učili po slovensky.
„Takmer až do 70. rokov tu bola jazyková bariéra, pretože starí ľudia sa už po slovensky nedoučili,“ dodáva Jankovič. Až do 80. rokov mali Chorváti v pohraničí nálepku nespoľahliví.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie