Denník N

Moravskí Chorváti cítia krivdu, Česi ich zradili dvakrát

Posledný kiritof, teda hody, v roku 1938. Foto – Sdružení občanů chorvatské národnosti v ČR

To, že máme na Slovensku chorvátsku menšinu, vieme, ale že rovnaká je aj na Morave, vie málokto, dokonca ani väčšina Čechov to netuší. Pritom v okolí Mikulova žijú už takmer päť storočí.

O odsune sudetských Nemcov či Maďarov z Československa sme počuli. O tragickom povojnovom vysťahovaní moravských Chorvátov nevie takmer nikto.

Ostrov v nemeckom mori

Veľké skupiny Chorvátov prišli na južnú Moravu rovnako ako na Slovensko po bitke pri Moháči, prvá vlna zrejme na dnešné Mikulovsko a Valticko dorazila už na začiatku 40. rokov 16. storočia.
Chorváti boli poľnohospodári a vinohradníci, miestne podnebie im vyhovovalo a ľuďmi, ktorí lipnú na svojej zemi, zostali po celé stáročia.

Pokým sa Chorváti roztrúsili pomedzi české či nemecké obyvateľstvo a neudržiavali kontakt medzi sebou, rýchlo sa asimilovali. Boli však väčšie skupiny Chorvátov, ktoré vytvorili celé dediny a dokázali si svoju identitu ustrážiť dlhé stáročia až do 20. storočia.

Takými boli dediny Frélichov (dnešná Jevišovka), Nový Přerov a Dobré Pole. Hrváti, ako sa sami volali, si zachovali jazyk, kultúru aj zvyky v takmer nezmenenej podobe. Uprostred prevažne po nemecky hovoriaceho obyvateľstva to môžeme považovať buď za zázrak, alebo za prejav životaschopnosti.

Ako s hrdosťou priznávajú domáci, boli natoľko silní a previazaní, že pochorvátčili aj tých, ktorí sa do dedín priženili či privydali.

Keďže Mikulovsko bolo väčšinu času v histórii nemecké, Chorváti ako druhý jazyk používali nemčinu, aj v školách sa na začiatku 19. storočia začalo vyučovať v tomto jazyku.

Až v polovici 19. storočia ich zrazu objavili českí obrodenci, chodili za nimi českí kňazi. Označovali ich za „ostrovček slovanstva v nemeckom mori“.

To, čo bolo v tých časoch považované za obdivuhodné, sa za prvej Československej republiky v očiach rovnakej českej inteligencie zmenilo na vrcholne podozrivé. Moravskí Chorváti sa na celé storočie stali ostrakizovanou skupinou, ktorú vinili z príklonu k Nemecku.

Pritom to boli práve Česi, kto Chorvátov – podľa ich mienky – zradil, a to dokonca dvakrát.

Pri Mníchovskej dohode neobviňujú zo zrady svetové mocnosti, ale Čechov, ktorí ich nechali napospas Nemcom, hoci Chorváti boli odhodlaní brániť územie Československa. Druhýkrát, keď ich komunisti nútene vysťahovali z ich domovov.

 

Chorváti vo Frélichove na konci 30. rokov. Foto – Sdružení občanů chorvatské národnosti v ČR

Kolektívna vina

Dnes 87-ročná Marie Šalamonová celý novodobý príbeh moravských Chorvátov zhrnula do jednej vety: „Fašisti nás vyháňali, komunisti nás vyhnali.“

Za touto vetou je takmer dvetisíc príbehov jednotlivcov, ktorých v období rokov 1948 – 1952 naložili komunisti do vagónov, s majetkom, ktorý si stihli za deň-dva zbaliť, a rozposlali na usadlosti po odsunutých sudetských Nemcoch na severnú Moravu. A to bez riadneho súdu, na základe previerok, ktoré nemali žiadny právny rámec.

Marie Šalamonová vášnivo spomína nielen na odsun, ale aj na časy vo Frélichove, vysvetľuje, aké ťažké to bolo za fašistov aj za komunistov.

„Otec pracoval za prvej republiky ako český policajt na železničnej stanici. Keď v tridsiatom ôsmom prišiel Hitler, Mikulovsko pripadlo rakúskemu Nemecku, otec vedel, že je zle, veď by ho zastrelili, tak utiekol do Brna. My sme boli vo Frélichove a mama pol roka nevedela, kde je. V deň, keď prišiel od otca list, prišli aj gestapáci ho hľadať, ale našťastie bol preč a mame sa podarilo list dobre schovať.“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie