Denník N

Predstava, že Slováci boli len chudobnými roľníkmi, čo stále trpeli, je mýtus z čias socializmu

Etnologička Zora Mintalová-Zubercová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Etnologička Zora Mintalová-Zubercová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Krásne vyšívané kroje či bryndzové halušky sú súčasťou našej histórie len dve storočia, o skorší život našich predkov sa zaujímal len málokto, hovorí etnologička Zora Mintalová Zubercová.

Zora Mintalová Zubercová (1950) je etnologička, historička a múzejníčka, dlhé roky pracovala v Slovenskom národnom múzeu v Martine a napísala viac ako dvadsať kníh, napríklad o tradíciách, o pečení či o textíliách používaných na Slovensku. Jej posledná kniha Ako sme kedysi žili vyšla len nedávno.

Mali sa niekedy Slováci lepšie, než sa majú teraz?

Zvykneme sa prezentovať, že sme chudobný národ, ktorý mal ťažký život a vždy trpel pod tými, ktorí z neho chceli pomaly zodrať kožu. Ale vyššia vrstva, ako napríklad mešťania alebo podnikatelia, sa mali v 18. a 19. storočí veľmi dobre. Vrstva chudobných, ktorí žili z ruky do úst ako roľníci, bezzemkovia či pracovníci v továrňach, sa mala veľmi zle. Nedá sa však jednoznačne povedať, že sme sa mali veľmi, veľmi zle.

Ako žili vyššie vrstvy?

Súčasťou nášho územia a histórie sú rôzne rody, nižšia šľachta, stredná, dokonca tu žila aj aristokracia. Mali svoje letné sídla, cez leto sa sťahovali na vidiek, cez zimu chodili do miest, žili čulým spoločenským životom. Služobníctvo sa napríklad malo lepšie, než tí, ktorí neslúžili pri panskom stole, lebo pri ňom sa vždy niečo našlo, v zmluve mali stravu, ubytovanie. Kdežto chudák, ktorému sa nič neurodilo, trel biedu a keď na neho prišla zlá doba, živorila celá jeho rodina.

Ženy počas vzácnych chvíľ voľna sedávali pri stole a vyšívali časti sviatočného odevu a obradový textil alebo paličkovali čipky na ich výzdobu. Na bežné práce sa stôl nepoužíval. Fotografia – Žena paličkuje čipky v Chorvátskom Grobe okolo rokov 1920-1925. Autor – Antonín Václavík, zbierka SNM v Martine. Fotografia je súčasťou knihy Ako sa kedysi žilo.

Chceli by ste nejakú časť našej histórie zažiť na vlastnej koži?

Od detstva ma lákali rôzne kaštiele a ich história. Ale aj keď si myslíme, že šľachta sa mala výborne, boli tam zlé hygienické podmienky. Dnes keď prší, vystriem si dáždnik a obujem galoše, vtedy niečo také neexistovalo. Všetko malo svoje plusy aj mínusy. Ak by som si však mala vybrať, rozhodne by som chcela byť tou vyššou vrstvou alebo strednou. Veľa cestovali, chodili do kúpeľov, na plesy, bály. Toto by sa mi páčilo, aj keď to odo mňa možno vyznieva trocha škaredo. Ale ženy na dedine v tom čase žili príšerný život. Mali množstvo detí, o ktoré sa museli starať, a pritom im nemali dať čo do úst. Muži chodili na vandrovku alebo za zamestnaním a na nich zostávalo úplne všetko. Pre chudobnejšie ženy to bola strastiplná doba.

V knihe ste to utrpenie žien opisovali pomerne podrobne, napríklad ste spomenuli, že pôrody boli nehygienické a cisársky rez sa robil u ženy doma. Minulosť tak skutočne pôsobí pomerne drsne.

Cirkevné rády mali svoje zariadenia pre chorých a starých, ktoré podporovala šľachta. Ale obyčajná žena tam nikdy nemohla ísť, lebo nemala peniaze, to bolo nemysliteľné. Rodili doma, pomohla im matka, staršia sestra alebo ak bola ženou roľníka, tak musela ísť na pole, aj keď už mala bruško zarovno nosa a stalo sa, že porodila aj na tom poli. Dieťa potom len zabalila do spodnej sukne alebo do plachty. Pôrodné asistentky a pôrodné babice sa začali na Slovensku vo väčšom školiť až v druhej polovici 19. storočia, dovtedy pri pôrodoch pomáhala len nejaká šikovnejšia žena.

Čim to je, že si históriu často idealizujeme a spomíname len na krásne kroje, úžasné tradície a pevné rodiny?

Rodinné väzby vtedy boli naozaj silné. Keď ľudia mali ťažké, neriešiteľné problémy, obracali sa na Pána Boha, šli do kostola, na púť, na procesiu a snažili sa od Boha tú pomoc vymodliť. Keď však bolo čosi treba,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko

Teraz najčítanejšie