Denník N

Základným motorom komunizmu bola závisť, nenávisť a násilie, hovorí Jozef Habovštiak

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Normalizáciu pokladá za veľmi nešťastnú epizódu našich dejín, ktorá je spojená s lámaním charakterov, nedôverou v spoločnosti a donášačstvom pod taktovkou ŠtB.

Jozef Habovštiak sa narodil 19. marca 1937 v Krivej na Orave. Rodičia boli roľníci, jeho starší brat Anton Habovštiak (1924 – 2004) sa stal známym spisovateľom a jazykovedcom.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

„Celá naša dedina bola roľnícka, jedine jeden pracovník na železničnej stanici nie, ktorý bol štátny zamestnanec, a poštár, a ešte farára a učiteľa sme mali. A to bolo všetko. Boli sme typická roľnícka rodina, mali sme 10 hektárov pôdy, čo bol taký roľnícky priemer na Slovensku. Detstvo sme prežili na poli, tak ako všetky ostatné deti.“

Otec František (narodený 1900) bol desať rokov v Amerike a po návrate postavil v Krivej dom. Zomrel, keď mal Jozef len 12 rokov. „Bol veľmi poznačený prvou svetovou vojnou, lebo ako 17-ročný musel narukovať a zúčastnil sa aj bojov na Piave, a vrátil sa vážne chorý.“

Dedina bola pod vplyvom katolíckej cirkvi a pôsobili tu vynikajúci duchovní a rehoľné sestry, ktoré učili aj v škole. „Dôkazom toho je, že mnoho z tých ľudí, ktorých ony vychovali, boli inžinieri, doktori a dosiahli vysoké postavenie. A nielen učili, ale mali aj lekáreň a liečili ľudí. A aj sa o nich zaujímali. Mali tu obrovský vplyv.“

Podporte vydanie knihy Stretnutie tých, čo prežili Shoah

Post Bellum v spolupráci s domovom pre seniorov Ohel David už druhý rok priebežne pracuje na projekte pod názvom Stretnutie tých, čo prežili Shoah. Jeho výstupom bude kniha s príbehmi preživších holokaustu, ktorí boli súčasťou Ohel David počas jeho dvadsaťročnej existencie.

Najväčšia časť práce nás čaká počas leta, aby sme pokojne mohli knihu uviesť do života začiatkom decembra 2018. Teraz však potrebujeme aj vašu pomoc. Podporou projektu na Startlabe nám môžete pomôcť zachovať ich mimoriadne dôležité výpovede a svedectvá aj pre ďalšie generácie. Vybrať si môžete z rôznych odmien, ktoré sme pre vás citlivo vybrali.

Viac informácií sa dozviete na www.startlab.sk/knihapostbellum

Druhá svetová vojna a dedinka Krivá

Počas druhej svetovej vojny bol Jozef malý chlapec, ale niektoré zážitky mu utkveli v pamäti. Aj z ich dediny museli niektoré ročníky narukovať na východný front do Sovietskeho zväzu. Neskôr sa front priblížil aj na Slovensko a k Orave.

V zime, na prelome rokov 1944-1945, stál tri mesiace na hraniciach pri dedinách Lipnica a Zubrica. Najmä večer bolo počuť delostreleckú paľbu a ľudia boli v napätí. V Krivej boli ubytované nemecké zálohy, ktoré sa už na konci vojny správali korektne, a nevyskytli sa žiadne incidenty. Neďaleko v horách bola aj malá partizánska skupina, ktorá sa však aj po presviedčaní dedinčanov nepúšťala do žiadnych nebezpečných akcií a skôr sa schovávali.

Jozef si veľmi dobre pamätá aj na postupujúcu Červenú armádu, časté boli požiare a strach katolíckeho obyvateľstva Oravy, ktoré sa ešte viac utiekalo k cirkvi a k modlitbám.

Krivej sa vojnové zverstvá vyhli, podľa Jozefových slov nikto nezomrel ani nebol zranený. Rusi museli ich obec obchádzať, lebo ustupujúci Nemci vyhodili tri mosty do vzduchu. Podľa Jozefa ich obec prežila hrôzy druhej svetovej vojny pomerne šťastne.

„Čo bolo typické pre Oravu aj katolícke Slovensko, vychádzali tu dva časopisy: Posol Božského Srdca a Kráľovná svätého ruženca. V týchto redakciách už vtedy mali informácie, čo sa robí v Rusku. Poviem tak: svet aj Európa boli z Ruska osprostení, dokonca boli vysokí vládni činitelia aj v USA a v Európe, ktorí s Ruskom sympatizovali a videli v ňom východiská aj pre svoje krajiny. Lenže to tak nebolo. Katolícke kruhy tam mali svojich ľudí a mali informácie, a v tých časopisoch sa písalo o tom, čo sa v Rusku deje. Naši ľudia veľmi dobre vedeli, že keď prídu Rusi, čo tu potom bude. Predpovedali, že budeme pod Rusmi, že nám budú brať polia, dobytok a zvieratá, budeme robiť na spoločnom, budú zatvárať kostoly, zatvárať kňazov, likvidovať cirkev. Všetko bola pravda.“

Foto – Post Bellum

Postoj ku komunistickému režimu

Po vojne prichádzalo k postupnej sovietizácii Československa, ktorá vyvrcholila po februári 1948 a po prevzatí všetkej moci komunistami.

„Prvé roky to tak ďaleko nebolo, ešte predsa len bola Demokratická strana, ale komunisti postupne prevzali moc. Všetko to bol podvod – aj keď komunisti u nás voľby prehrali, postupne si to zmanipulovali. Ľudí, ktorí im nesedeli, obvinili zo spolupráce s USA či z protištátnej činnosti, zavreli ich, niektorých aj zabili.“

Oravu tvrdo postihlo komunistické prenasledovanie katolíckej cirkvi. Veriaci si však bránili svojich kňazov. Aj v Krivej postihlo prenasledovanie mimoriadne aktívneho Michala Mrkvu, ktorý sa venoval organizovaniu odbočiek Združenia katolíckej mládeže.

V roku 1950 ho na Sviatok všetkých svätých prišli zaistiť orgány komunistickej moci. „Ľudia zbadali, že idú po kňaza, tak sa zhromaždili, Mrkvu vyslobodili a žandárov vyhnali z dediny. Ale na druhý deň – ešte v noci – prišli na nákladiakoch a autobusoch, celú dedinu obkľúčili žandári a milície, vydali zákaz vychádzania, ľudí, čo boli v kostole, vyhnali preč, kňaza zatkli a rovno zo spovednice odviezli. Zavreli 40 ľudí, boli aj súdy, na ktoré doplatili tí, ktorí sa na vzbure zúčastnili, a dostali pár mesiacov až do jedného roka. Zobrali ich do väzenia do Ružomberku, kde ich aj mlátili.“

Za veľmi negatívny jav pokladá Jozef zoštátňovanie a kolektivizáciu poľnohospodárstva. Komunisti spravili z roľníkov poľnohospodárskych robotníkov, čoho dôsledkom bol prudký pokles produkcie a nedostatok potravín.V Sovietskom zväze to v ešte extrémnejších formách zavinilo dve vlny hladomoru a podľa Jozefa je v Rusku v dôsledku toho dodnes nedostatok potravín, hoci má najlepšiu pôdu na svete.

„Vojna až tak ďaleko nepoškodila Slovensko ako napríklad iné oblasti Európy, ale v štyridsiatom ôsmom prišli komunisti, začalo sa združstevňovanie a to malo veľmi negatívny vplyv na celé Slovensko. Bol to naozaj veľký zásah a dotýkal sa zhruba 3 miliónov ľudí. Na Slovensku bol skoro milión roľníckych usadlostí a týkalo sa to všetkých. Robili to tak, že nariadili – rozpísali – všetkým roľníkom povinné dávky, tzv. kontingenty. Na výmeru pôdy rozpísali, koľko má dať mlieka, mäsa, obilia, zemiakov, vajec atď. Kto nesplnil, tomu hrozilo väzenie, to bola akože sabotáž – sabotujete zásobovanie pracujúceho ľudu. Tak vás zavreli do väzenia. Ešte robili aj tak, že v septembri, keď videli, že roľníci dávky plnia, väčším gazdom ich zvýšili o 30 percent. A keď nesplnili, tak ich zavreli – za sabotáž. Ceny za dávky boli mizerné. Roľníkov dostali na mizériu, hospodársky ich zruinovali a zostali bez prostriedkov. A takýmto spôsobom ich nútili postupne vstupovať do družstiev.“

Cieľom kolektivizácie bolo podľa Jozefa zobrať roľníkom pôdu a urobiť ich závislými od štátnej moci a jej ideológie. Komunizmus považuje za veľmi nebezpečnú ideológiu, ktorá mala vplyv na všetkých ľudí a celú spoločnosť.

„Bol to výborný systém pre darebákov a zlodejov, tí mali zelenú. Základným motorom komunizmu bola závisť, nenávisť a násilie.“

Foto – Post Bellum

Profesijná dráha a perzekúcia počas normalizácie

Jozef študoval na gymnáziu v Trstenej a potom na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Už od študentských čias sa venoval výskumnej činnosti, ktorej zasvätil aj celý profesijný život.

V roku 1962 zriadilo vtedajšie povereníctvo poľnohospodárstva a výživy Výskumný ústav trávnych porastov a horského poľnohospodárstva v Banskej Bystrici, kde sa zamestnal aj Jozef. „V tom istom roku som zriadil v Krivej na Orave malé výskumné pracovisko.“

V rokoch 1969 – 1971 vykonával funkciu námestníka riaditeľa pre vedu a výskum vo Výskumnom ústave lúk a pasienkov v Banskej Bystrici. Nikdy sa nestal členom KSS a odmietal vstup „bratských vojsk“ v auguste 1968. Pre svoje náboženské a politické presvedčenie bol v čase nastupujúcej normalizácie zbavený všetkých funkcií.

„Pri previerkach nestraníkov v roku 1971 som odmietol ‚bratskú pomoc‘. K tomu sa pridalo aj náboženské presvedčenie a už to bolo. A tak som ‚letel dolu‘ z pozície námestníka riaditeľa, vedúceho oddelenia i vedúceho pracovnej skupiny. Moje snahy dostať náš výskumný ústav na odbornú medzinárodnú úroveň komentovali nasledovne: ,Kapitalistické spôsoby výskumu nám tu zavádzať nebudeš! Nemôže byť námestníkom riaditeľa pre výskum človek, ktorý chodí do kostola, deti prihlásil na náboženstvo a navštevuje s rodinou náboženské úkony…‘“

Naďalej však so svojou malou skupinou pokračoval v práci: „V októbri 1977 ma zavolal riaditeľ ústavu a oznámil mi: ,Nesmieš byť vedúcim pracoviska, lebo nie si v strane, chodíš do kostola s celou rodinou a máš deti prihlásené na vyučovanie náboženstva.‘ Zasmial som sa na tom, lebo som bol so svojimi troma technickými pracovníkmi asi najmenší vedúci na svete. No a samozrejme, zájazd s družstevníkmi do Poľska mi kvalifikovali ako púť.“

Po roku mal dokonca nariadené vysťahovať sa z Oravy, lebo údajne bol zlým príkladom pre tamojších ľudí. Po vyše 20 rokoch pôsobenia ho prepustili. Zamestnal sa nakoniec v Prahe-Zbraslavi na Výskumnom ústave pre zúrodnenie pôd.

Na toto obdobie veľmi rád spomína aj vďaka tolerancii a pochopeniu od českých kolegov. Ani jeho viera nebola pre nikoho problém. Ako to už často býva, jeho prácu si všimli viac v zahraničí. V roku 1969 ho pozvali do medzinárodnej študijno-pracovnej skupiny pri Výskumnom ústave IRA v Nyone vo Švajčiarsku, kde strávil pol roka. V rokoch 1971 – 1978 bol koordinátorom dvoch európskych projektov FAO/OSN. Svoje príspevky predniesol na viacerých európskych aj svetových kongresoch a seminároch. Na viaceré ho však komunistické orgány nepustili a išli na ne „politickí náhradníci“.

Normalizáciu pokladá za veľmi nešťastnú epizódu našich dejín, ktorá je spojená s lámaním charakterov, nedôverou v spoločnosti a donášačstvom pod taktovkou Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá bola hybnou silou normalizácie a komunistickej strany.

Za najhoršiu záležitosť pokladá to, že rukojemníkmi sa stali deti prenasledovaných a nepohodlných, ktoré sa nemohli dostať na vysoké školy a uplatniť sa plnohodnotne v živote na základe svojich vedomostí a schopností. Pocítil to aj Jozef a jeho deti. „Dvadsať rokov bola ozaj doba temna. A po 40 rokoch komunizmu sme skončili ako rozvojová krajina, a to sme mali po druhej svetovej vojne dobré východiskové podmienky a ako medzivojnové Československo sme patrili k najvyspelejším krajinám sveta.“

Zapojenie sa do politického života po roku 1989

Nežnú revolúciu v novembri 1989 zažil priamo v Prahe a nadšene privítal spoločenské a politické zmeny. Aj sa aktívne zapojil do diania, vstúpil do politiky a stal sa poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Práca poslanca bola náročná, lebo sa menili všetky zákony, prípadne tvorili nové.

Spoznal sa aj s Alexandrom Dubčekom, vtedy vo funkcii predsedu FZ, s ktorým sa často rozprával. „V podstate ako človek bol veľký dobrák. Vo Federálnom zhromaždení už potom veľmi málo rozprával, väčšinou počúval, vyhodnocoval a uvedomoval si, ako to beží. Nebol za rozdelenie republiky, videl perspektívu v Československu, predsa len ako istotu, ktorá tu je. Zmeny, ktoré sa diali, prijímal, nevystupoval nejako ostro proti, že by bol niečo korigoval. Ponechával to na odborníkov v daných oblastiach.“

V rokoch 1990 – 1992 bol námestníkom ministra poľnohospodárstva a výživy. Práve obdobie rokov 1990 až 1992 považuje za najťažšie, pretože vtedy dochádzalo k transformácii z plánovaného štátom riadeného hospodárstva na trhové.

Osobné skúsenosti má aj s garnitúrou ľudí okolo Vladimíra Mečiara, ktorá sa drala k moci: „Voľby v roku 1992 sme prehrali, prišiel nový minister Peter Baco a nezaujímal sa o to, čo sme spravili, vybavili či aj v zahraničí vyrokovali – to ho nezaujímalo! Prvá veta bola: ‚Kedy uvoľníte ministerský byt?!‘ Okamžite prevzal byt a prepísal na seba, a hotovo! Oni mali len vidinu zisku a nabaliť sa.“

Foto – Post Bellum

Viera v Boha, rodina a záujem o osud prenasledovaných

Jozefovi celý život pomáha viera v Boha. Je praktizujúcim kresťanom, ktorým bol aj počas komunistickej totality. Od roku 1990 je vo svetovej katolíckej organizácii Pax Romana a aj v súčasnosti je radovým členom KDH.

Politika a správa veci verejných ho dodnes zaujímajú a je k ich súčasnému stavu veľmi kritický. Venoval sa aj osudom prenasledovaných komunistickým režimom vo svojej obci a v období normalizácie vydal formou samizdatu životné osudy ThDr. Michala Mrkvu a sestry Zdenky Schelingovej pod názvom Trpeli za nás. O Michalovi Mrkvovi, ktorý bol 23. decembra 1953 v Prahe na Pankráci nespravodlivo odsúdený na 12 rokov väzenia a prežil v ňom viac ako 10 rokov, napísal monografiu pod názvom Verný Cirkvi a národu (2010).

Najväčšiu cenu v živote má pre neho rodina. V súčasnosti aj s manželkou Annou žije na dôchodku v rodičovskom dome v Krivej. Majú 4 deti, ďalšie 2 zomreli v detskom veku. Aj na dôchodku je aktívny, venuje sa rôznorodým činnostiam, najmä však starostlivosti o svoje gazdovstvo. Zaoberá sa včelárstvom, chovom oviec a má aj vlastnú čučoriedkovú plantáž.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie