Fidlikant na priedomí

Čiaru života často pretnú nepredvídané veci. V  ktoromkoľvek období veku je to náhla udalosť a neželaný problém – či už v mladom, produktívnom alebo perspektívnom. Najhoršie je to vtedy, keď sa všetky spomenuté línie stretnú v  optimálnom prieniku, a ten náhle začierni machuľa zármutku konca. Absolvent štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, na ktorej neskôr pôsobil ako pedagóg, spisovateľ a niekdajší redaktor aj reportér denníkov Telegraf, Smena, SME a Pravda Václav „Vašo“ Pankovčín (1968 – 1999) mal tú smolu. Odišiel mladý, perspektívny a  nesmierne produktívny.

Zadumaný humor

Prozaicky debutoval v prvom čísle časopisu Dotyky v roku 1989 Prípoviedkou o fazuľovej polievke, ktorou dal najavo čitateľom a kritikom, že do literatúry vstúpil či vletel autor s prozaickou básnivosťou – príbuznou neodolateľnému bulharskému Jordanovi Radičkovovi, latinskoamerickým magickým realistom, insitným cigánskym mystikom alebo „poletujúcim“ obrázkom Marca Chagalla či výtvarným produktom z drveného skla rómskeho umelca Rudolfa Dzurka.

Bol to občas aj zadumaný humor úškrnu nad rehotom. Tejto poetike zostal verný aj vo všetkých ostatných poviedkových súboroch a ďalších útvaroch obohacujúcich slovenskú prózu o rozmer, ktorý prazvláštnym jazykom aj surrealistickou atmosférou vypovedá o zložitosti vzťahov a vecí „medzi nebom a  zemou“.

Pri ich čítaní alebo hoci len listovaní si spomenieme na krčmové chválenkárstva a fanfarónske reči v priekope pri ceste po prepitej noci, mystifikačné vrkoče rozprávaní babiek na priedomí, orientálne lietajúce koberce, ale aj na lyrizovanú prózu Františka Švantnera, poviedky Vincenta Šikulu, Dušana Mitanu, Petra Jaroša aj Dušana Dušeka či hypnotické filmy Ela Havettu, prípadne staršie diela Juraja Jakubiska.

Neuveriteľné tempo

Pankovčín v 90. rokoch chrlil svoje dielka neuveriteľným tempom, či už to bol „kúsok“ pre mládež Mamut v chladničke. Školský western (1992), poviedkové súbory Asi som neprišiel len tak (1992), Marakéš (1994), Tri ženy pod orechom (1996), Bude to pekný pohreb (1997) alebo dve sólové prózy – Polárny motýľ. Priestor 3 x 4 (1997) a K-85. Príbeh o prerušenej mravčej ceste (1998). Táto novela s autobiografickými prvkami odvodzuje svoj názov od lekárskej diagnózy K-85 (akútne vzplanutie chronického zápalu pankreasu).

Svoj príspevok má ako finalista prvého ročníka legendárnej poviedkovej súťaže aj v zborníku Poviedka ’96  (1997, 1. vydanie, zborník poviedok). Niekoľko dní pred tragickou náhlou smrťou dokončil román Lináres (1999) a jeho zámerom bolo vydať prozaickú zbierku Šicke me naše (1999), ktorá by obsahovala prepracované poviedky z prvých dvoch kníh, doplnené o kontinuálne nové texty späté s duchom obvyklých postáv a ich prostredím. V spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky pripravoval aj sériu reportáží o živote Rómov na Slovensku.

Prvá časť trilógie

Kniha Marakéš. Šicke me naše! je prvým zväzkom zo zamýšľanej trilógie rozsiahleho súborného diela, ktoré sa rozhodol ponúknuť verejnosti neúnavný vydavateľ (a aj objaviteľ talentov) pôvodnej slovenskej tvorby Koloman Kertész Bagala, obsahuje poviedky zo začiatku 90. rokov, ktoré Pankovčínovi vyšli v  prvých dvoch knihách Asi som neprišiel len tak a v ťažiskovom Marakéši. Sú doplnené o nové, doposiaľ nepublikované texty z pozostalosti, čo je podrobne vysvetlené v užitočnej edičnej poznámke na záver. V podstate sa tak plní finálny zámer autora, ktorý príhodne magicky dopĺňajú ilustrácie Fera Guldana.

Pankovčín sám o leitmotívoch a harašení mýtov vo svojej tvorbe hovoril: „Balansovanie na hrane reálneho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal. Je to podmienené aj dávkou fantázie, niečím, čo má človek zažité, čo zdedil a čo prežíva.“

Samozrejmé zázraky

A k tomu je vhodné doložiť pohľad na Marakéš od Vladimíra Barboríka: „Je svetom z tých, ,kde sa o  zázraku hovorí ako o čomsi samozrejmom‘, kde ľudí ,prenáša v  priestore, chlapi rodia a  zarezaný kohút je plný vajec‘. Pankovčín šikovne predvádza akýsi katalóg miestnej mytológie, parapsychologických úkazov a bizarností spolu s ich nositeľmi, anekdotickými figúr­kami, z ktorých každá predvedie svoj hlavný výstup a zaradí sa do komparzu. Všetky zázraky sú ponúkané v jednotnej žánrovej podobe anekdotickej poviedky, neomylne rozmieňajúcej možnosti sveta imaginácie na drobné vtipy. Takto Marakéš vyzerá; údaje o  tom, kde leží táto imaginárna dedina, treba doplniť; nachádza sa nielen na východe Slovenska, ale aj v priestoroch literárnosti…“

---

Fiťo, človek, ktorý rýchlo chodil

(ukážka z knihy)

Fiťo: fiť – a ho nebolo.

Večer bol ešte so ženou v Marakéši; ráno s frajerkou v Trebišove. Frajerke povedal, že v Marakéši nebol, ani nepamätá. Vynadala mu. Zliezol z postele, obliekol sa a povedal: „Ta ja už idzem.“

A večer bol opäť v Marakéši.

Pešo.

Fiťo autom, autobusom ani vlakom nechodil.

Žene povedal: „Ženo moja, ta dze bi som bol? U Papiňe som bol. S tim Pankovčinom, co je novinar či spisovateľ či co, u karčme. Ňe, ňe, ľen po jednim pive, a veckaľ hajde na autobus, ktori ňešol, ta som išol pešo.“

Večer so ženou, a ráno v Trebišove. U frajerky. Frajerka sa pýta: „Fiťo, dze ši bol celi ten čas?“

A Fiťo: „Prechádzal som še. Po mesce.“

Fiťo bol jednoducho Fiťo: keby nepil, bol by lepší ako Pribilinec (po marakéšsky Pribiľiňec), ale keď si vypil, bol o minútu pomalší: radšej nesúťažil. Ráno bol v Trebišove. „Dze idzeš, Fiťo?“ spýtala sa ho frajerka. „Aľe, ľen tak, do mesta,“ povedal Fiťo, a už ho nebolo.

Večer v Marakéši, ráno v Trebišove: tak rýchlo Fiťo chodil.

Fiťo bol jednoducho FIŤO.

Prišli z jazykovedného ústavu. Spýtali sa: Fiťo, odkiaľ máte takú krásnu prezývku? Povedal: „Dakus počekajce, doňešem sebe daco zo špajzu…“ (potešili sa, jazykovedci jedni, že klobásu a domácu a tak…), a Fiťo: fiť, a už ho nebolo. Išiel na hríby do lesa. Stretol môjho strýka Jánoša Koruca. Spýtal sa ho, čo a ako a ako sa má žena, a potom povedal: „Michal, ta ja už idzem!“ a potom: fiť! – … však to už poznáte. V tej rýchlosti nepostrehol, že Michal nie je Michal, ale Jánoš Korucov, a Jánoš sa ani nestihol spýtať: „Fiťu, a dze idzeš?“

Ráno v Trebišove, poobede v Papíne (neviete, kde je Papín?) a večer v Marakéši. (Ak neviete, kde to je: neďaleko od Papína, len tridsať kilometrov. Trebišov: dobrých osemdesiat, ale od Papína. Od Marakéša asi trochu viac, ale nechce sa mi rátať.) Taký chodec bol ten náš Fiťo. Povedal si, že ide, a šiel. To je jedno kam.

Všetko pochodil.

Aj v tom Marakéši bol, ale nie v tom u nás na východe, ale v tom druhom – v Afrike. Povedal: „Pešo som tam zašol, a tak vam, chlopi, poviem, bolo to aj pre mňe dosc. Normaľňe tam ženi pobehuju u takich veľkich čarnich šatoch a na hlave plachti, či co, a chlopi ich normaľňe predavaju za ťavi. Za jednu aj dzešec ženskich da taki mohamedan; no ňeškoda totich zvirov?!“ – povedal Fiťo, človek, ktorý rýchlo chodil a veľa pochodil.

Keď sa vrátil z tej veľkej cesty z Marakéša (v Afrike), našiel si frajerku v Trebišove. (Bohužiaľ, nemôžem prezradiť jej meno: viete, ako u nás chodí: niekto vás zažaluje – a ste na súde.)

Už sa mi nechce písať, tak načo to naťahovať: Fiťo sa uchodil k smrti v poli medzi Michalovcami a Voľou, ale, tak vám poviem, bol to veľký chodec, ten náš Fiťo. Človek, ktorý rád a rýchlo chodil. Povedal: „Ta ja už teda idzem,“ a: fiť – a ho nebolo.

Keď ho pochovávali, vyskočil a ušiel. Do Marakéša. V Afrike, samozrejme.

Pešo.

Celý Fiťo.