Bola katolíčka, národovkyňa, žena dôležitého úradníka – aj tak ju ľudáci zatvorili do Ilavy

Historička Marína Zavacká vydala knihu o Márii Janšákovej. Politickej väzenke, ktorú ľudácky režim zatvoril, zrejme preto, aby si vynútil lojálnosť jej manžela a dôležitého úradníka Štefana Janšáka.

Mária Janšáková so spisovateľom Jozefom Gregorom Tajovským. Foto vyšlo v knihe Ľudácka prevýchova. Zdroj – LA SNK

Od chvíle, keď ju zaistili, ubehlo desať dní. Obyčajná žena, zatknutá vo chvíli, keď sedela pri svojom synovi s vysokými horúčkami, netušiaca, čo s ňou bude. „Najsmutnejšie sú tu večery,“ zapísala si neskôr do svojich spomienok. Bola jeseň roku 1939. Začala sa vojna a krajine vládli ľudáci.

„O šiestej hodine vzruší sa na chvíľu celá väznica, lebo sa podáva jedlo. Okolo dvier mojej cely klopkajú podpätky ľahkých ženských črievičiek a znejú dunivé kroky služobných bôt strážnikov. Dôverné štebotanie i veliteľské hlasy ozývajú sa vysokou halou. Ale potom naraz všetko stíchne a ponorí sa do tmy,“ povzdychne si nad väzením na samotke. „V príšernom tichu počuješ i tlkot vlastného srdca a tma pôsobí na dušu hrozným smútkom.“

Jej meno je Mária Janšáková. Zrejme vám nič nehovorí. Nebola političkou, protirežimovou aktivistkou či napríklad známou komunistkou. Bola to manželka, matka a žena v domácnosti. Členka Živeny a národovkyňa. Jej príbeh vyvracia predstavu, že za Slovenského štátu prenasledovali len Židov či komunistov. Ukazuje, že obeťou politických perzekúcií sa mohol stať prakticky ktokoľvek. Ak mal režim motiváciu niekoho zatvoriť, tak ho zatvoril. Neraz bez súdu či bez jasného obvinenia.

Janšáková svoje spomienky z väznenia v Ilave spísala hneď po prepustení a vydala po vojne v roku 1946. Zabudnutú knižku s názvom Cela č. 20 objavila Marína Zavacká z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a pod názvom Ľudácka prevýchova opäť vydala aj s podrobným rozprávaním, ako vyzeral nástup ľudáckeho režimu z pohľadu ľudí, ako bola Janšáková.

Ilava, slovenský koncentrák

Pár historických faktov: snem autonómnej Slovenskej krajiny 14. marca 1939 vyhlásil Slovenský štát. Česko-slovenská republika (vtedy už písaná so spojovníkom) bola definitívne rozbitá a do českých krajín už deň nato vstúpili nemecké nacistické vojská. Na Slovensku vládol nedemokratický autoritatívny režim pod vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

O pár dní, 24. marca, vláda prijíma nariadenie o „zaisťovacom uväznení nepriateľov Slovenského štátu“ a koncom mesiaca vzniká zaisťovací tábor v Ilave, kde by zadržaní „osamote premýšľali o svojich činoch, ktorými sa prehrešili voči národu a štátu“.

Vtedajší zástupca predsedu vlády Vojtech Tuka o Ilave rečnil už 31. marca 1939 v rozhlase. „Brány koncentračného tábora v Ilave sa napokon už otvorili a prvú skupinu korupčníkov, záškodníkov národa a rozkladných živlov už aj internovali,“ chválil sa.

Prvý príkaz na zaistenie niekoľkých osobností a ich prevoz do Ilavy z konca marca 1939. Boli medzi nimi aj bývalí senátori, novinári či predseda Slovenskej národnej strany. Zdroj – Slovenský národný archív

Ako uvádza Zavacká, podľa dostupných dát od marca 1939 do vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944 prešlo koncentrákom v Ilave minimálne 3 100 ľudí, ktorých režim zadržiaval bez súdu z politických dôvodov. Popritom bolo za politické trestné činy odsúdených 3 595 ľudí. Samozrejme, tieto dve skupiny sa môžu do istej miery prekrývať, pretože niektorých väzňov po vypršaní trestu odviedli gardisti od brány väznice rovno do tábora.

Mária Janšáková bola jednou zo zaistených. Odsúdená nikdy nebola. Najprv strávila mesiac vo väznici policajného riaditeľstva v Bratislave, na ďalší ju odviezli do Ilavy, odkiaľ sa dostala koncom októbra

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom