Máme v rodine anorexiu. Keď poviem, že sa týka môjho syna, ľudia mi nechcú veriť

Najprv prestal jesť niektoré potraviny, obmedzil sladké, vymenil chlieb za smoothie, začal cvičiť a zostával dlho zatvorený v kúpeľni. Potom ho raz rodičia našli v kŕčoch na toalete, no ani vtedy ešte nevedeli, akému veľkému problému budú čeliť.

„Sedeli tam tri dievčatá, stredoškoláčky, nohy ako paličky, vedľa nich ich mamy. Dve uplakané, jedna už apatická. Sadla som si na kraj takej tej studenej, koženkovej lavice a pozerala som sa do podlahy. Jedna z mám sa ma opýtala, kde mám dcéru. Ledva som zo seba dostala, že som tu so synom,“ napísala si do denníka o prvej návšteve v ambulancie pre poruchy stravovania mama 17-ročného chlapca.

„Videla som, ako začudovane sa tvária, a modlila som sa, aby sa ma už nič neopýtali. Medzitým som rozmýšľala, kde je môj syn. Povedal, že si potrebuje odskočiť, ale na toalete bol už hodnú chvíľu. Predstavovala som si, čo tam asi robí. Či drepy alebo si len vyhrnul tričko a pozerá sa na svoje trčiace rebrá v zrkadle. O tejto chorobe viem zatiaľ len málo, snažím sa jej rozumieť.“

To bolo pred dva a pol rokmi. Dnes mu je lepšie, dokonca už aj začal priberať v takom tempe, že lekári sú spokojní. Život v jeho rodine však za ten čas poznačili dramatické zmeny. On, jeho mladšia sestra a rodičia prešli rodinnou terapiou. Písanie si denníka bolo jej súčasťou.

Chlapcova mama sa nám zdôverila s niektorými jeho časťami s tým, že nezverejníme ich identitu. Ide o bežnú rodinu z väčšieho mesta patriacu k strednej vrstve.

Mami, som tučný?

„Dala by som všetko za to, aby sa to ráno nikdy neodohralo. Opýtal sa ma, či je tučný, a ja som mu povedala, že ešte nie, ale keď sa bude tak napchávať, tak určite bude. Obaja sme sa tomu zasmiali. Aspoň tak si to pamätám ja, čo sa odohrávalo v jeho hlave, netuším. Jedno viem: dcére by som tak zrejme neodpovedala, nebola by som sarkastická, dávala by som väčší pozor, či sa nezmenilo jej stravovanie, či sa jej v triede nesmejú pre výzor, či nemá nejaký hlbší problém a nesnaží sa ho riešiť tak, že si napríklad odopiera jedlo. U syna mi to ani len nenapadlo. Prečo?“ pýta sa opakovane mama v denníku.

To, že majú doma veľký problém, jej dochádzalo len pomaly. Nie je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Rodičovstvo

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |