Otvorene o manželskej kríze: Nenávidíme sa, ale spíme v tej istej posteli
Americký spisovateľ Jonathan Safran Foer napísal po šiestich rokoch svoj ďalší román. Medzitým sa rozviedol s Nicole Krauss a pochopil, že k manželstvu patrí každodenný boj rovnako ako ku konfliktom na Blízkom východe.
Koľko irónie znesie jedno manželstvo? A koľko odcudzenia zvládne jedna domácnosť? Jonathan Safran Foer na tieto otázky odpovedá vo svojom románe Tu som (vyd. Slovart, 2018) celkom originálne – prostredníctvom krízy na Blízkom východe, judaizmu a vzťahu hlavnej postavy Jacoba s jeho synmi.
Je to vtipné a miestami skutočne dojemné. Pretože ako Foer jasne ukazuje, o manželskej kríze sa dá písať aj veľmi osobne a hlavne bez klišé.
Nie je to môj život, ale som to ja
„Priveľa lásky zabíja šťastie, ale koľko šťastia je dosť?“ pýta sa Julia samej seba, keď si uvedomí, že s Jacobom ľúbia viac svoje deti, ako sa milujú navzájom. Ich manželstvo tvorí len nekonečné vyjednávanie a prispôsobovanie sa, veľa rečí o láske a prázdnota. Ani jeden už nemá odvahu postrčiť ich vzťah na neviditeľný most, ktorý by ich k sebe opäť priblížil.
„Poďme spať. Týmito dvoma slovami sa manželstvo líši od všetkých ostatných vzťahov. Nehľadáme cestu k dohode, ale ideme spať. Nie preto, že chceme, ale preto, že musíme. Nenávidíme sa, ale ideme spať. Do tej jedinej postele, ktorú máme. Každý na svojej strane, ale v jednej posteli,“ píše autor veľmi otvorene. Manželskú krízu si však nevybral náhodne.
Jeho štvrtý román totiž vyšiel po rozvode so spisovateľkou Nicole Krauss, autorkou kníh ako Veľký dom alebo Dejiny lásky.
Jonathan Safran Foer sa zas preslávil románom Všetko osvetlené (vyd. Slovart, 2015), za ktorý dostal niekoľko cien, vrátane National Jewish Book Award a New York Public Library Young Lions Award. Úspech mu priniesol aj román Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko (vyd. Slovart, 2012), podľa ktorého vznikol nie celkom vydarený film s Tomom Hanksom. Pred svojou poslednou knihou ešte stihol vydať svoj tretí román Tree of Codes a populárno-náučnú knihu o americkom veľkochove zvierat a kultúre stravovania Eating Animals (2009).
Nakoľko je román Tu som autobiografický, Foer nepriznal. „Nie je to môj život, ale som to ja,“ odpovedal replikou zo svojej poslednej knihy, keď sa ho pýtali na inšpiráciu vlastnou skúsenosťou.
Práve pochybnosti manželov o svojom vzťahu, spoločnom šťastí a výchove ich troch synov sú v románe tým najlepším, čo americký spisovateľ čitateľom ponúkol.
„Ani on ani ona však nepovedali nič. Nie preto, lebo tie slová zámerne zadržali, ale preto, lebo kanál, ktorý ich spájal, nebol na takú odvahu stavaný. Upchalo ho priveľa maličkostí: nesprávne slová, nedostatok správnych slov, nenápadné, ľahko vyvrátiteľné útoky na dobre známe citlivé miesta, narážky na
