Denník N

Nemusí byť veľa, stačí dobre. Večer plný inšpirácie PechaKucha je na Slovensku už desať rokov

Umelkyňa Dorota Sadovská počas jedného z večerov PechaKucha. Foto - Ľubo Dait
Umelkyňa Dorota Sadovská počas jedného z večerov PechaKucha. Foto – Ľubo Dait

Pred desiatimi rokmi to bola šanca prinútiť architektov, aby boli struční a skúsili zaujať aj laikov, dnes býva na večeroch PechaKucha reč o vede aj o rodičovstve. 

Ten formát má jasné pravidlá – publikum a rečníkov. Každý rečník má k dispozícii dvadsať obrázkov a na každý z nich len dvadsať sekúnd. Obrázky bežiace na plátne sa nedajú zastaviť ani spomaliť. Ale záleží iba na rečníkovi, či okomentuje každý z nich, alebo ich za sebou nechá plynúť a využije spolu presne šesť minút aj štyridsať sekúnd, aby publiku porozprával, čo zaujímavé robí.

Skúsenosť s tým, či sa to vôbec dá, majú už mnohí domáci architekti, dizajnéri, umelci, ale aj vedci, učitelia, aktivisti či programátori a ľudia vo viac ako tisíc mestách na celom svete. Pred desiatimi rokmi však bol PechaKucha v našom prostredí iba cudzorodo znejúci názov a nepoznaný formát.

„Prvé vydanie sme robili v hoteli Kyjev, pozvali sme štrnástich rečníkov a bol to veľký stres. Kapacita sály bola tristopäťdesiat ľudí a obávali sme sa, či ju aspoň z väčšej časti naplníme. Napokon sme nemali všetkých ani kam usadiť,“ spomína Katarína Trnovská, ktorá bola súčasťou tímu PechaKucha Night Bratislava od začiatku.

Dnes je to presne desať rokov, čo tento formát máme na Slovensku a oslavuje ďalším vydaním. Je v poradí už štyridsiate a koná sa dnes večer v bratislavskej Novej Cvernovke. Dnes predstaví ľudí rôznych generácií, ktorí sa snažia zlepšovať svoje okolie, tak ako to napokon robí aj PechaKucha.

„Aj my sme minulý rok prešli krízou a pýtali sme sa, či to stále má zmysel a či máme čo prinášať publiku, ale zatiaľ sme presvedčení, že to zmysel má. Či niekomu vyjde prezentácia lepšie alebo horšie, človek napokon aj tak odchádza s množstvom nových informácií a zážitkom,“ hovorí Michaela Kučová, ktorá je koordinátorkou PechaKucha v súčasnosti.

Aj skúsení rečníci občas vo formáte PechaKucha spanikária, vzniká však z toho mnoho spontánnych a zábavných momentov. Foto – Ľubo Dait
Barbara Zavarská (vľavo), Katarína Trnovská a Michaela Kučová v úvode jedného z vydaní PechaKucha Night. Foto – Ľubo Dait
Každý má rovnaké pravidlá, ale poňať ich môže po svojom. Foto – Ľubo Dait
Architekt Martin Jančok počas svojej prezentácie. Foto – Ľubo Dait

Pred desiatimi rokmi sa mnohí nepoznali

S nápadom urobiť takýto večer v Bratislave prišla v roku 2008 Barbara Zavarská. V tom čase písala dizertačku a mapovala v nej, aké rôzne prezentačné formáty na poli architektúry sa dejú. „Pôsobila som vtedy v design factory, ktorá sa zameriavala najmä na architektúru a dizajn, Barbara k nám prišla, aby zistila, ako fungujeme. Vtedy už uvažovala nad tým, že požiada o licenciu na PechaKucha. Udelili jej ju a ja som sa krátko na to stala súčasťou bratislavského tímu,“ hovorí Katarína Trnovská.

PechaKucha vtedy existovala pár rokov za hranicami, založili ju architekti Astrid Klein a Mark Dytham, ktorých štúdio pôsobí v Japonsku. Ich ambícia bola jasná – prinútiť architektov, aby o svojej práci hovorili, ale nie nudne a únavne. Poznali to zo sympózií a rôznych stretnutí, kde sa opakovala stále rovnaká situácia – architekt dostal do ruky mikrofón a jeho prezentácia bola nekonečná. Preto chceli vymyslieť niečo dynamické, čosi, čo by  ich prácu predstavilo v krátkom čase a malo by šancu zaujať aj laikov.

Dnes má licenciu na PechaKucha viac ako tisíc miest vo svete, aj na Slovensku funguje približne v desiatich – od Košíc až po Bátovce. Platí pritom pravidlo, že na jedno mesto, môže byť udelená iba jedna licencia.

V prvých rokoch PechaKucha putovala po architektonicky zaujímavých miestach, naposledy sa usídlila v a4-ke, teraz sa presunula do Novej Cvernovky. Foto – Ľubo Dait

Bratislavská PechaKucha sa rozbiehala paralelne so žilinskou. „Komunita grafických dizajnérov pár rokov predtým začala organizovať na žilinskej stanici konferenciu Kupé. Prerástlo to lokálne pomery, čo nás inšpirovalo. Začínali sme so základňou divákov a autorov, ktorí boli spriaznení aj so Stanicou. Tá naviac s nami PechaKucha Night večery organizovala takmer od začiatku,“ hovorí Katarína Trnovská.

Na začiatku mal ich úzky tím v Bratislave päť ľudí – dvoch grafických dizajnérov: Marcela Benčíka a Ľubicu Segečovú; Barbaru Zavarskú ako hlavnú koordinátorku a iniciátorku celého projektu, Ľubicu Hustú, ktorá sa starala najmä o dramaturgiu v oblasti dizajnu. Katarína Hrdá Trnovská mala na starosti produkciu a dramaturgiu v oblasti výtvarného umenia. „Nikdy sa nám nestalo, že by sa nám scéna ‚minula‘ a nemali by sme koho zavolať, naopak, stále sme sa snažili mať kontakty a siete aj na školách a pozývali sme aj nastupujúce generácie autorov,“ hovorí.

Z vôbec prvého vydania v nej najviac zarezonovalo vystúpenie maliarky Jarmily Džuppovej. „V tom čase ešte študovala na škole v Košiciach, bolo to asi jej prvé verejné vystúpenie vôbec, ale zožala najväčší aplauz. Jej vystúpenie malo krásnu poetiku a diváci mimoriadne ocenili jej autentický prejav, až ju to zrejme vydesilo. Bolo to naozaj čarovné. Svojím jemným hlasom sa poďakovala a odišla. Potom za nami mnohí chodili a chceli sa s ňou zoznámiť, ale ona už bola preč,“ hovorí Katarína Trnovská.

Za jeden z nezabudnuteľných večerov zasa považuje PechaKucha Night v Premostení SNG. „Nedá sa na to zabudnúť jednak preto, lebo tam bola strašná zima, ale aj preto, lebo celé to bolo výnimočné – od miesta až po rečníkov. Publikum sme posadili do výstavy sochára Juraja Bartusza, ktorý bol sám jedným z rečníkov. Odľahlo nám, keď nám povedal, že sa mu to páčilo – vidieť svoje plastiky koexistovať s takou masou ľudí,“ spomína.

Už to nie je iba o dizajnéroch a architektoch

Nestávalo sa často, aby by ich samotní autori oslovovali, že sa chcú ukázať. Tí, ktorých vybrali, to brali skôr ako privilégium a ozývala sa druhá strana – publikum. „Len za prvý rok sme rozdali množstvo kontaktov na našich rečníkov, v čom sa ukázalo, že divákov to zaujíma. Niekto videl dobrú prezentáciu, chcel stavať dom a oslovil autorov, ktorých tam večer videl. Takto vzniklo množstvo ďalších spoluprác a zákazk,“ hovorí Katarína.

Spočiatku pomer publika výrazne prevažoval v prospech samotnej scény. „Dnes to znie asi zvláštne, ale v roku 2008 tu naozaj takmer nebolo miesto, kde by sa architekti či dizajnéri mohli stretávať mimo inštitúcií, komory architektov či fakulty. Mnohí pritom svoju prácu navzájom poznali, ale osobne sa nikdy nestretli alebo spolu nehovorili a toto bola príležitosť,“ dodáva.

Dnes je už vraj publikum z väčšej miery mimo scény, ale aj charakter večerov sa zmenil. Kým v prvých rokoch PechaKucha putovala najmä po architektonicky zaujímavých a dôležitých stavbách v Bratislave, čím na ne chcela upozorniť, neskôr sa usídlila v a4-ke, dnes je jej scénou Nová Cvernovka.

Za zmenou je najmä nový tím, do ktorého postupne prišla Ivana Hrončeková a Michaela Kučová, teraz prichádza aj Katarína Karafová.

„Keď sme už vedeli, ako to celé funguje, začali sme uvažovať nad tým, čo nové by tento formát mohol priniesť. Dnes je už množstvo akcií, na ktoré človek môže ísť a v súčasnosti už nikoho neprilákame na to, že robíme niečo nové a zaujímavé, lebo ten formát poznajú. Hľadali sme teda nový spôsob, ako osloviť ľudí a vyberať hostí a darí sa nám to prostredníctvom tém,“ hovorí Michaela Kučová.

Opäť zažili pocit, keď je sála vypredaná a paradoxne, pri témach, pri ktorých by to ani nečakali. „Pre mňa bol jeden z najlepších večerov ten, ktorý sme organizovali v spolupráci s ústavom etnografie. Polovica hostí bola z akademického prostredia, druhou polovicou boli umelci, ktorí nejakým spôsobom pracujú a využívajú vo svojej práci aj vedecké poznatky. Bol to stret dvoch svetov, ktorý výborne fungoval. PechaKucha im ponúkla spoločný jazyk, pomocou ktorého dokázali jedni aj druhí hovoriť aj o komplikovaných veciach veľmi jednoducho, pútavo a dokonca vtipne. Bola som z toho nadšená. A vtedy som si ticho po prvý raz hovorila, akí sú vedci vtipní,“ hovorí Michaela Kučová.

Odvtedy sa už venovali rôznym témam – periférii, cudzincom aj rodičovstvu – a postupne začali stavať viac aj na medzinárodných spoluprácach. „O večeri s témou rodičovstva nám napríklad náš kameraman Jaro Salaj povedal, že to bolo asi najlepšie vydanie za celých tých desať rokov. Myslím, že sa práve vtedy podarilo to, v čom je PechaKucha naozaj dobrá – a teda, že v relatívne krátkom čase dokáže divákom ponúknuť naozaj množstvo pestrých pohľadov, poznatkov, informácií a inšpirácií. A ak sa to deje v rámci jednej témy, zároveň sa tým človek dostane viac do hĺbky,“ hovorí.

Zaskočí to aj skúsených rečníkov

Mnohí rečníci sa však naozaj dostanú k podstate aj za necelých sedem minút. „To je čaro tohto formátu, jasné pravidlá z neho paradoxne robia zážitok, lebo na základe striktných pravidiel vzniká množstvo spontánnych a neopakovateľných momentov,“ zhodujú sa Katarína Trnovská a Michaela Kučová.

Najväčšími hviezdami sú neraz tí, od ktorých to nikto nečaká a naopak, aj ostrieľaných rečníkov organizátorky varujú, aby si to doma najprv vyskúšali. „Veľa rečníkov pri prezentovaní zažíva stres, aj keď sú zvyknutí hovoriť pred publikom. To, že svoju prezentáciu zrazu nemajú pevne v rukách, ale veľmi rýchlo za nimi beží, ich zrazu vychýli z bežného spôsobu prezentovania, prinúti to človeka správať sa inak, a to je veľmi fajn,“ hovorí Michaela Kučová.

Dnes večer si môžete ísť pozrieť, ako to zvládnu napríklad umelec András Cséfalvay, dokumentarista Dominik Jursa, Ondrej Vrábel, ktorý vytvoril hry pomáhajúce deťom so špeciálnymi potrebami, Zora Kalka Pauliniová známa z komunitného rozvoja a participatívnych projektov, alebo Filip Struhárik z Denníka N, ktorý sa venuje najmä digitálnym médiám a sociálnym sieťam.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie