Denník N

Číňania sa smiali zo Zemana, keď videli, že chodí za Si Ťin-pchingom ako taký psík

Liao I-Wu v súčasnosti, pred zatknutím a počas väzenia. Foto - Absynt, Mišenka Plantážnik
Liao I-Wu v súčasnosti, pred zatknutím a počas väzenia. Foto – Absynt, Mišenka Plantážnik

Čínsky spisovateľ Liao I-wu rozpráva, ako ho z krajiny dostala vietnamská mafia, aj to, že by sa Čína rozpadla ako Sovietsky zväz, keby padol jej komunistický režim.

„Nezaujímali ste sa o Čínu, a tá medzitým zosilnela a zaujíma sa o vás,“ rozpráva čínsky spisovateľ Liao I-wu, ktorý zavítal na Slovensko na literárny festival BRaK predstaviť svoju knihu Pre jednu a sto piesní. Opisuje v nej svoje kruté zážitky z čínskeho väzenia, kam sa dostal pre báseň Masaker. Po krvavých udalostiach na pekinskom námestí Tchien-an-men v roku 1989 sa šírila medzi Číňanmi na audiokazetách.

Aby sme pochopili príbeh čínskeho spisovateľa, básnika a disidenta Liao I-wu, musíme sa vrátiť do roku 1989.

Ešte predtým, ako po novembrovej revolúcii padne v Československu totalitný režim, a ešte predtým, ako padne Berlínsky múr, sa pokus o revolúciu v Číne v to leto skončil krvavým masakrom na pekinskom Námestí nebeského pokoja, Tchien-an-men.

Zakázaná báseň

Liao I-wu, šokovaný krviprelievaním na siedmom najväčšom námestí sveta s rozlohou Vatikánu, nahrá svoju protestnú báseň Masaker na kazetu, ktorú si Číňania začnú kopírovať medzi sebou a ktorá sa šíri po viacerých mestách.

„A v samom jadre Utópie sa odohráva ďalší masaker. Premiér prechladol a ľudia musia kašlať, stanné právo vyhlasujú opäť a znovu. Bezzubá mašinéria štátu sa valí na tých, ktorí v sebe našli odvahu,“ začína sa báseň.

Liao I-wu, básnik z provincie S’-čchuan (Sečuán), dáva do prednesu vášeň, keď si báseň na magnetofón nahrá jeho kamarát – sinológ z Kanady.

„Bol som básnik, anarchista, neznášal som všetky tie politické mítingy. Nepozeral som televíziu, neotváral listy a osobne som mal pocit, že politika ma absolútne nezaujíma a vôbec sa ma netýka. Môj apolitický postoj však ukončil môj priateľ z Kanady, ktorý začiatkom júna prišiel za mnou do malého čínskeho mesta,“ vracia sa k revolučnému letu 1989 Liao I-wu v rozhovore pre Denník N.

„Pod našimi oknami stáli traja policajti, čo bolo veľmi nezvyčajné, šokujúce a desivé, vzhľadom na to, že išlo o skutočne maličké mesto v zapadnutej provincii,” hovorí.

V krajine už tretí týždeň platilo stanné právo a armáda sa chystala tankmi a ostrými guľkami rozohnať stovky študentov, ktorí sa búrili proti byrokracii a korupcii a volali po dialógu s vládou. Tá odpovedala brutálnym potlačením revolty. Dodnes je v Číne tabu hovoriť o udalostiach z Námestia nebeského pokoja.

Peking v roku 1989 a roku 2014. Foto – TASR/AP

Pre nepokoje v Pekingu mala bezpečnosť v celej Číne pohotovosť. Kým dole pod Liaovými oknami strážili ulicu traja policajti, čínsky básnik so svojím priateľom počúvajú zahraničné vysielanie o tom, čo sa deje v Pekingu.

„Mal som predtuchu, že sa tam niečo stane, že tam bude nejaké vraždenie. Cez kamarátovo rádio sme počuli výstrely a hluk, ktorý sa počas masakra odohrával. V tom šoku som tú báseň rýchlo nahral pre kamaráta,“ rozpráva.

Báseň Masaker sa rozšírila asi do 20 miest, postupne si ju nahrávali Číňania medzi sebou a šírila sa ako nejaký samizdat. Akurát namiesto papiera slúžila ako médium audiokazeta. „Nahrávka sa trochu líšila od toho, čo som napísal, pretože v mojom hlase boli veľmi silné emócie,“ vysvetľuje čínsky básnik, prečo sa nešírila na papieri.

Čínska polícia začala vyšetrovať, ktorý z básnikov by mohol byť jej autor. Podozrievali desiatky rôznych básnikov.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie