Denník N

Doteraz nepublikovaný rozhovor s Dežom Ursinym: Majte sa dobre a žite, ako chcete (audio)

Kazeta so záznamom rozhovoru a Dežov portrét z koncertu v 80. rokoch. Foto – archív Vlada Leksu, dezoursiny.rocks

Prečítajte a vypočujte si rozhovor, ktorý vznikol na jeseň 1992 a doteraz nebol kompletne publikovaný.

V novembri 1992, po vydaní dvojalbumu Ten istý tanec, prijal DEŽO URSINY moje pozvanie do Internátneho rozhlasového štúdia v Mlynskej doline. Náš polhodinový rozhovor som prepísal a upravil z pôvodnej kazety, v kompletnej podobe vychádza prvýkrát.

Kde leží vaša pevnina detstva?

V duši. Ak by som bol, tak ako by som si to veľmi želal, neustále bdelým človekom, tak by som ju tam mal vždy – bol by som na ňu priamo napojený ako na životodarný prameň. Keďže ale nie som bdelý vždy, niekedy som rozháraný, roztržitý, nepozorný a vodený za nos svoji­mi vlastnými slabosťami, tak vtedy sa mi stráca a uniká. Ale našťastie v tých chvíľach ticha, ktoré si ešte môžem z času na čas dopriať, je možné ju znova vyvolať naspäť.

Aká kultúra vás v detstve formovala?

Moji rodičia boli učitelia, a to znamenalo dva mesiace letných prázdnin. Otcovi záležalo, aby mi dával podnety do života, takže ako dieťa som často trávil prázdniny na Liptove v horách; a táto kultúra, ktorú by som nazval prírodnou alebo oveľa prírodnejšou než tá mestská, v ktorej som potom musel stráviť ďalších desať mesiacov, tá ma formovala veľmi; a minimálne to poznávam podľa toho, že som sa v myšlienkach často k nej počas celých tých rokov vracal a teraz, keď už mám štyridsaťpäť preč, tak sa tam vraciam aj fakticky – často tam chodím a nachádzam tam priateľov a s nostalgiou sledujem, jak miesta, po ktorých som voľakedy lozil a behal ako dieťa, podliehajú postupnému rozkladu a únave.

Som presvedčený, že sme ovplyvnení všetkým, čo sa okolo deje, a ja už ako decko som mal veliké odstávajúce uši a tými som chytal tie zvuky, z ktorých hudba pozostáva, a tak je to aj dodnes. Samozrejme boli obdobia, keď niečo pôsobilo tak, že to bola vlastne fascinácia, ale teraz je to už dlhé roky tak, že nič takého nemám a doma vlastne nič nepočúvam, ani nemám žiadnu sústavnú fonotéku a najradšej mám zo všetkého ticho. Myslím si, že nakoniec aj, ak sa niečo má zrodiť naozaj čerstvé a pôvodné, tak je najlepšie

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie