Vedci presvedčili mozog, že telo je neviditeľné

V knihe Ústava antického filozofa Platóna sa nachádza jedno z najslávnejších literárnych spracovaní príbehu o ľudskej neviditeľnosti.

Opisuje osudy pastiera Gygesa, ktorý nájde zázračný prsteň neviditeľnosti a využije ho na to, aby intrigoval, zviedol kráľovnú a zavraždil kráľa. Poučenie je jednoduché – ak máme príležitosť, aby nám naše prehrešky prešli, lebo ich nikto nevidí, strácame zábrany.

Hoci k prsteňu neviditeľnosti sme ešte ďaleko, vedci už dokážu presvedčiť náš mozog, že nás nikto nevidí. Informovali o tom minulý týždeň neurovedci zo švédskeho Karolinska Institutet v štúdii publikovanej v Scientific Reports. Ich primárnym cieľom bolo skúmať vplyv tejto ilúzie na sociálnu fóbiu, čiže úzkostnú poruchu, ktorá vzniká pri rôznych sociálnych situáciách, ako je napríklad vystupovanie pred ľuďmi.

Keď sa gumená ruka stane vašou vlastnou

Výskum vychádza z prelomovej štúdie z roku 1998, keď sa vedcom podarilo vytvoriť u ľudí dojem, že gumená ruka je ich vlastná.

Experiment si môžete vyskúšať sami. Položte ruku na stôl za nejakú zátarasu tak, aby ste ju nevideli. Požiadajte priateľa, aby pred vás umiestnil gumenú ruku a rameno prikryl uterákom tak, aby to vyzeralo, že umelá ruka vychádza z vášho tela.

Potom ho inštruujte, aby vám štetcami hladkal prsty na ruke, gumenej i skutočnej. Pohyby musia byť zosúladené. Po určitom čase by sa váš mozog mal pomýliť a začať si myslieť, že gumená ruka je súčasťou vášho tela. Ukazuje to, ako sú naše zmysly prepojené. V tomto prípade – čo vidíme (gumená ruka vyzerá ako naša) aj cítime (patrí nám).

Ilúzia s gumenou rukou. Zdroj – Youtube

Táto technika sa využíva napríklad pri liečbe bolesti vo fantómovej končatine, keď má človek pocit, že jeho amputovaná ruka alebo noha je stále súčasťou jeho tela. Podobný spôsob liečby, v tomto prípade pomocou „krabice so zrkadlom“ (mirror box), sa na filmové plátno dostal napríklad v jednej epizóde populárneho seriálu Dr. House.

Dr. House lieči bolesť vo fantómovej ruke „krabicou so zrkadlom“. Aj tu, rovnako ako pri ilúzii s gumenou rukou, dochádza k ilúzii presunu časti tela. Zdroj – Youtube

Vedci z Karolinska Institute v Štokholme na uvedený výskum s gumenou rukou nadviazali a vymysleli niekoľko dômyselných pokusov, ako náš mozog dokonale mýliť. Podarilo sa im napríklad vytvoriť ilúzie mimotelových zážitkov, výmeny tela s inou osobou, pribudnutia tretej ruky, zmenšenia tela na veľkosť bábiky alebo, naopak, zväčšenia do obrovských rozmerov. „Iní neurovedci si myslia, že sme tak trošku blázni,“ pripustil Henrik Ehrsson, ktorý laboratórium vedie.

Ilúzia neviditeľnosti celého tela

Najnovší výskum má klinické uplatnenie a sleduje, akým spôsobom možno ilúziu neviditeľnosti využiť v liečbe sociálnej fóbie.

Testovaných 125 ľudí, ktorí sa experimentu zúčastnili, si na hlavu najprv nasadilo zvláštne zariadenie na výrobu virtuálnej reality. Keď sa cezeň pozreli dole, nevideli svoje telo, ale iba prázdny priestor.

Aby vedci v jedincoch vyvolali pocit neviditeľnosti, dotýkali sa ich veľkým štetcom. Pritom robili úplne rovnaké pohyby v prázdnom priestore, kam sa vďaka zariadeniu na svojej hlave pozerali. V ten istý čas a tým istým spôsobom sa teda experimentátor dotýkal tela skutočného človeka a zároveň jeho „neviditeľného“ trupu v priestore.

V prípade, že pohyby zladené neboli, ilúzia nevznikla. Ak však boli, do 1 minúty až okolo 70 percent ľudí ohlásilo vznik ilúzie neviditeľnosti. Niektorí ľudia vypovedali, že mali pocit nielen neviditeľnosti, ale aj „prázdnoty“. Inými slovami, došlo u nich k pocitu úplnej „dematerializácie“.

Že u jedincov naozaj došlo k opusteniu tela a k jeho presunu inam, do voľného priestoru, vedci testovali tak, že do oblasti, kde sa nachádzalo iluzórne brucho testovaných, bodali kuchynským nožom. Ako sa ukázalo, pri tejto manipulácii sa ľuďom zvýšil tep a začali sa viac potiť. Znamená to, že ich telo reagovalo na nebezpečné stimuly, ktoré smerovali úplne inak, ako sa v skutočnosti nachádzalo.

Využitie v terapii

V ďalšom experimente vedci vystavili ľudí stresujúcim sociálnym podmienkam, v tomto prípade priamemu a vážnemu pohľadu davu (11 vedcov) na ich osobu. Jedincov následne rozdelili do dvoch skupín. V prvej ilúziu neviditeľnosti ponechali, v druhej im do zariadenia na očiach premietali telo figuríny (pocit neviditeľnosti tu teda nebol).

Vľavo ilúzia neviditeľnosti, vpravo premietanie tela figuríny. Zdroj – Guterstam a tím (2015)

Bádatelia predpokladali, že ak ľudia pocit neviditeľnosti naozaj prežívajú, malo by u nich dôjsť k redukcii stresu, ktorý plynie z nepríjemného pocitu, že človek je takpovediac „v strede pozornosti“.

Dáta, ktoré získali, ich hypotézu potvrdili. „V prípade neviditeľného tela sme pozorovali zníženie fyzickej reakcie na stres, aj zníženie subjektívne pociťovaného stresu,“ povedal Arvin Guterstam, jeden z autorov štúdie. „Ak metóda naozaj vedie k redukcii stresu, mohlo by možno ísť o nový typ liečby,“ dodal.

Terapia virtuálnou realitou, keď sa pacientovi simuluje virtuálne prostredie, v ktorom za kontrolovaných podmienok opätovne prežíva určitú stresujúcu situáciu, je dnes súčasťou kognitívno-behaviorálnej terapie.

Švédski vedci dúfajú, že ich metóda „liečby ilúziou neviditeľnosti“ pomôže repertoár techník terapie virtuálnou realitou rozšíriť o metódu určenú na liečenie sociálnej fóbie, pri ktorej ľudia trpia stresom napríklad z toho, že musia vystúpiť na verejnosti a podobne.

Prebiehalo by to tak, že pacienti by niekoľkokrát podstúpili procedúru, počas ktorej by boli vystavení stresu práve vo chvíli, keď by v nich bola vyvolaná ilúzia neviditeľnosti. Pretože pri ilúzii k stresovej reakcii nedochádza, po určitom čase by si pacient túto pokojovú odpoveď osvojil a preniesol aj do reálneho života.

Morálka „neviditeľných“

V ďalších experimentoch sa chcú neurovedci z Karolinska Institutet vrhnúť na štúdium morálky. „Máme v pláne vystaviť ľudí viacerým morálnym dilemám vo chvíli navodenia ilúzie neviditeľnosti a porovnať ich reakcie so situáciou, keď vnímajú, že majú svoje normálne fyzické telo,“ povedal Guterstam pre Nature.

Už dnes vieme, že ak máme pocit, že sa na nás nikto nepozerá, stávame sa „čiernymi pasažiermi“, ktorí chcú ťažiť z práce iných bez toho, aby sami priložili ruku k dielu. Šokuje priznanie, že za týchto okolností by značná časť mužov dokázala znásilniť ženu. Samostatnou kapitolou sú potom internetoví trollovia, povzbudení k svojim útokom zdaním anonymity.

Možno je to teda naozaj tak, ako to pred takmer 2500 rokmi v príbehu o Gygesovom prsteni písal Platón – aby sme sa správali morálne, druhí sa proste musia pozerať.

Dostupné z: doi: 10.1038/srep09831

EDIT (28.04.2015): V texte sme pôvodne uviedli, že Dr. House liečil pacienta s využitím ilúzie gumenej ruky. Nie je to pravda, na liečbu využil zrkadlovú krabicu. Ide o podobné techniky, v ktorých sa pracuje s ilúziou presunu tela či jeho časti.