Rozprávali sa kedysi slovenskí oráči na poliach po latinsky?
Prednosťou nepredmetného románu je, že ani čitateľ, ani postavy a ani autor nevedia, čo sa v ňom stane, hovorí vo svojich postilách Eugen Brikcius.
Svoju najnovšiu knihu Eugen Brikcius pomenoval Postila (vyd. Pulchra), čo je aj názov rubriky kultúrneho periodika UNI, do ktorej tento básnik, prozaik, dadaista i chartista, priekopník happeningu, prekladateľ, disident a emigrant každý mesiac v rokoch 2014 až 2017 napísal krátky text, postilu, teda výklad textu či priam sveta.
Ak si pomôžeme etymológiou, postila pochádza z latinského „post illa verba“, čiže „po týchto slovách“, a autor toto spojenie v každom texte s obľubou používa. Samozrejme, v latinčine, veď keď už sa ju stihol celkom slušne naučiť vo väzení (za kolektívne hanobenie republiky spolu s Jirousom a ďalšími priateľmi v 70. rokoch v istej pražskej krčme), škoda ju nevyužiť.
Všetko má otvorený koniec
Ťažko v tejto súvislosti nespomenúť, že svoju fascináciu latinským jazykom doviedol k dokonalosti v predošlej autobiografickej knihe (ešte o nej bude reč) Nepředmětná odysea, ktorú zakončil latinským štvorverším: Non habet sensum, / habere pensum. / Tot habens ens sum, / quod est suspensum.
So zreteľom na (aj) detektívny rozmer tohto románu je táto latinská pointa obzvlášť informatívna. Jednoducho, Brikcius. Ak náhodou nemystifikuje („Kým bežná mystifikácia predstiera, že je to, čo nie je, tá moja predstiera, že je, čo je“), tak pre zmenu poteší čitateľa trebárs práve „latinským riešením“.
Ale späť k Postile. Tým, že texty vznikali v priebehu niekoľkých rokov, istý čas sa prekrývali s autorovým písaním už spomínanej knihy Nepředmětná odysea, a tak sa jej v niektorých postilách útržkovite venuje. Raz sa posťažuje („Po desaťročnej trójskej vojne a desaťročnom blúdení sa kráľ ostrova Itaka vrátil domov, kde na neho verne čakala manželka Pénelopé. Post illa verba dodávam, že po Homérovi a Joyceovi sa na tú patáliu chystám aj ja.“), inde upozorňuje na prednosť budúceho „nepredmetného“ románu – nevie sa, čo sa v ňom stane. „Nevie to čitateľ, nevie to autor, nevedia to jeho postavy.“ Všetko má otvorený koniec, čo, pravda, pri autobiografickom románe nie je práve štandardné.
Problémy s Chartou aj po štyridsiatich rokoch
Ďalším opakujúcim sa motívom niektorých postíl je príprava výstavy k 40. výročiu Charty 77 v pražskej Národnej galérii. Tu sa stretávame – so zreteľom na celkovú pohodovú atmosféru knihy výnimočne – s miernym autorovým znechutením.
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
