Hovoríme si, že už bude len lepšie, ale čo ak nie?

Dalibor Bača vytvoril monumentálnu, no krehkú inštaláciu zo skla a asfaltu, z ktorej na konci výstavy neostane nič. Fotiť sa nesmie, dá sa iba zažiť naživo v žilinskej Novej synagóge.

Diváci na balkóne Novej synagógy. Dielo sa nesmie fotografovať. Foto – Orsi Varga

Na dvore chalupy im ostal barel asfaltu. Roky tam ležal, nič s ním nerobil. Iba ho nosil v hlave, vedel, že raz ho na niečo použije. Ten čas prišiel teraz.

V žilinskej Novej synagóge postavil Dalibor Bača dvadsaťštyri veží zo skla a asfaltu. Sú vysoké štyri metre a stoja ako domčeky z kariet. V mieste spojenia drží tabule číreho skla čierny asfalt. Ten asfalt sa vplyvom tepla a vlhkosti topí, tečie, zamotáva sa do uzlov, tuhne a opäť sa topí. A sklené veže padajú.

„Je to o štruktúre ľudských snáh. O nás a o čítaní doby. Nachádzame sa predsa ako ľudstvo v nejakom bode a ja sa pýtam, kde presne. Či sme už náhodou neprekročili vrchol a nespejeme k záhube. Či to už náhodou nezažívame. Či sme si vedomí toho, že o sto rokov tu už možno človek nebude,“ hovorí Dalibor Bača.

Jeho odpoveď nie je optimistická, žiadne lepšie zajtrajšky podľa neho prísť nemusia, ale netreba z toho prepadať panike či dezilúzii. Nie je to ani rezignácia, hoci by sa to tak niekomu mohlo zdať. Je to len mrazivá dotieravá skutočnosť, ktorú sa nám viac či menej darí na dennej báze ignorovať, hoci tí vnímavejší tušia, že to nám aj tak nepomôže.

Dalibor Bača počas inštalácie výstavy v Novej synagóge. Foto – Natália Zajačiková

Rozmerná inštalácia je vytvorená zo skla a asfaltu. Foto – Natália Zajačiková

Asfalt drží v mieste dotyku sklené platne, keď sa však topí, veže zo skla padajú. Foto – Natália Zajačiková

Dalibor Bača počas príprav sklenených veží na výstavu Definitívne nedokončené. Foto – Natália Zajačiková

Čo po nás ostane

Dnes stojí z pôvodných dvadsaťštyri veží už len zlomok. Prvá spadla ešte pred otvorením. Ďalšie sa rúcajú postupne, vstup divákov bol spočiatku možný iba z balkóna, aby nedošlo k zraneniu. Zrútenie veží, okrem toho celkom prvého, nikto nevidel. Padajú najmä hlboko v noci, keď barman v zadnej časti synagógy, v mieste bývalej zimnej modlitebne, zhasína svetlo a odchádza domov. Pohne to celou budovou a ráno vidno iba novú spúšť.

Sklo a asfalt nevybral Dalibor Bača náhodou. „Sú to materiály, ktoré sme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom