Dúhová čerň, ktorá hrá všetkými farbami

„Som vraj maliarom pre snobov. Škoda len, že žiadni snobi o tom nevedia,“ píše v jednom z aforizmov moravský výtvarník Vít Ondráček. Hoci bratislavskou výstavou Šlépěj v písku přesýpacích hodin sa na Slovensku predstavuje sólovo po prvý raz, jeho tvorbu poznajú už v mnohých európskych krajinách aj za Atlantikom. A každému je jasné, že pre snobov to veru nie je.

Solitér a priekopník originálnych techník je pokračovateľom umeleckej tradície Kunštátu. „Je to malebné mestečko, kde Vysočina naberá dych, ako vravel vari najslávnejší kunštátsky občan, básnik František Halas.“ On je synonymom genia loci mesta, za ním chodili Jaroslav Seifert, Vladimír Holan, Ivan Blatný. „Neskôr potom genius loci predĺžili Ludvík Kundera a Jan Marius Tomeš,“ hovorí.

Literárne odkazy

„No genius loci nie je daný a večný, ale musí sa kultivovať a obnovovať.“ Dnes sa tú tradíciu snaží udržiavať on s manželkou, okolo nich sa vytvára nový generačný umelecký okruh.

„Literatúra ma sprevádza celým životom, vždy – aj pred príchodom do tohto mesta, som sa priatelil skôr s literátmi než s maliarmi.“ Už ako chlapec začiatkom 70. rokov často cestoval do Tasova, kde sa nadchýňal odkazom Jakuba Demla. Neskôr hlavne vďaka Jiřímu Krchovskému sa spoznal s pražskými umelcami undergroundu či disentu, ako boli Petr a Jan Placákovci či Zbyněk Hejda. No a veľa pre neho znamenali už spomínaní miestni básnici Tomeš a Kundera.

„Je to nejaký vnútorný habitus, ktorý vial týmto smerom. Sám som si nachádzal tých spisovateľov, napríklad keď vyšla kniha Bohumil Hrabal uvádí, v ktorej boli jeho obľúbení autori. Mne sa dostala do rúk ako štrnásťročnému, a tam už bol ten Deml i Holan, ale aj Ladislav Klíma,“ hovorí. Knižiek, ktoré mu pomohli v nasmerovaní, bolo samozrejme viac, určite tiež antológie expresionizmu a dadaizmu.

Knihy však vstúpili do jeho života aj iným spôsobom, rozširovanie samizdatu počas normalizácie ho pripravilo o vysokoškolské štúdium. „Bolo to vo štvrtom ročníku umeleckej priemyslovky v Brne, kde som študoval grafiku, a popritom sme tlačili zakázané knihy. A keď som už mal koncom 70. rokov za sebou úspešné pohovory na pražskú Akadémiu výtvarných umení, zasiahla ŠtB, a tak namiesto školy som striedal rôzne povolania. Ale tiež som organizoval tajné výstavy.“

To už sa venoval voľnej tvorbe, kde nadväzoval hlavne na základy, ktoré dostal od vynikajúceho umelca a pedagóga Dalibora Chatrného. „Mal som s ním skvelý vzťah, on mi dával aj cenné rady o tom, ako sa mám správať na výsluchoch na ŠtB. A potom tam bola ďalšia dôležitá postava môjho života – od dvanástich rokov som sa poznal s bratom básnika Jana Skácela Petrom. Bol takým brnianskym prekliatym maliarom, ktorý prežil celý život v tieni svojho brata, ale bol to naozaj mimoriadny výtvarník chagallovského razenia.“

Čierna dúha

Ondráčkov vývoj bol plný premien v grafike, kresbe, maľbe a v experimentovaní s rôznymi technikami. S nástupom 90. rokov sa začal venovať maľbe na skle, a neskôr pribudli ďalšie hľadania originálnych výrazových prostriedkov. Podľa vlastných slov však skutočná maľba sa u neho začala v rokoch 1993 až 1995. Vtedy sa zriekol farebnosti, obrazy z cyklu Čierna dúha boli len čierne a biele. „Bola to maľba tmou,“ hovorí. A aká bola tá maľba? „Dúhová čerň na Ondráčkových obrazoch hrá všetkými farbami,“ povedal básnik Jaromír Týplt.

S príchodom do Kunštátu sa začína aj Ondráčkova etapa daktylogramov, maľovanie bez štetcov, len hranou dlane a pohybom prstov. „V podobenstve akoby som sa dotýkal najstarších geologických vrstiev planéty, veď medzi živou a neživou prírodou nie je ostrá hranica. Ako vraví básnik, od anatomických atlasov nie je ďaleko k atlasom sveta.“ Štvorročné obdobie daktylogramov, ktorými sa prezentoval v Chicagu, Bergame či Birminghame, sa však skončilo zle. „Začal sa mi vstrebávať do kože kobalt, a tak som dlhší čas strávil v nemocnici.“

S bratislavskými výtvarníkmi zo Skupiny A-R sa zoznámil vďaka Kunderovi, ktorý sa s nimi priatelil ešte v minulom režime. A keď oni po roku 1989 vymysleli cenu Christmas, udeľovanú významným osobnostiam nielen za tvorbu, ale aj za ľudské a mravné postoje ešte v totalite, tak Ludvík Kundera sa stal jedným z prvých laureátov. „My sme ho vždy pred Vianocami na ceremoniál do Bratislavy vozili,“ spomína Ondráček.

Maľby sviečkou

„A keď Ludvík zomrel, zdedil som jeho priateľov, medzi ktorými boli aj ľudia z Galérie 19. Tak sa aj zrodila terajšia výstava. Je to moja slovenská premiéra, teda ak hovoríme o individuálnej výstave, na tých spoločných som už na Slovensku participoval viackrát.“

Jeden blok výstavy predstavujú maľby sviečkou. „Sú to série aktov, ktorým sa venujem asi od roku 2002. Samozrejme, fumáž je stará vec, už v baroku sa začmuďovali plátna a výtvarníci potom do tej čiernej maľovali. Aj teraz sa tejto technike venuje dosť ľudí, ale ja som si našiel originálny spôsob, no ten poodsuňme do milosrdného prítmia, nech tomu zostáva nejaké tajomstvo.“

Niečo však predsa len vyzrádza. „Vychádzam z kresby, nakreslím si predlohu a vyberiem z toho tú časť, kde tomu sviečka dá ďalší rozmer. Vlastne sviečky, pretože maľujem viacerými. A aby som bol úplne presný, maľujem nie sviečkami, ale nad sviečkami. Tie zostávajú stati cké a ja vytváram obraz pohybom papiera nad nimi.“ A skôr, než zaznie očakávaná otázka, dodá: „Jasné, že mi to často aj všetko zhorí. Veľmi často.“

Imitácia plasticity

Druhú časť výstavy zastupujú maľby, ktoré budia dojem trojrozmernosti. „Je to zámer, aby tie veci pôsobili plasticky, a zároveň ponechávali priestor na snívanie, vznášanie sa, čo má vyjadriť ich pominuteľnosť. Vždy som mal vzťah k plasticite, dokonca som chcel pôvodne študovať sochárstvo. Nakoniec som si zvolil grafiku, no a v tých obrazoch sa grafické techniky prejavujú. Ale aj rôzne ďalšie postupy, takže v konečnom dôsledku pod obraz napíšem – kombinovaná technika.“

Experimentuje aj s maľbou dychom (netušiac, že už v 40. rokoch touto vaporizáciou tvorili rumunskí surrealisti), či pri rytinách z korku, kde začal používať mäkký korok, v ktorom rydlo pruží. „Samozrejme, ani ten korok nebol úplne nový vynález, už predtým sa používalo zmrazené korkové linoleum, tak pracoval napríklad výtvarník a spisovateľ Josef Čapek.

A ani Vít Ondráček si nevystačí len s výtvarným umením, píše do literárneho mesačníka Host a reláciu má aj v Českom rozhlase. A k päťdesiatke si ako darček pripravil knižku aforizmov a záznamov Pootočené zrcadlo. V ňom sa vyjavuje aj vzácna pokora: „Svoju tvorbu nepovažujem za maliarstvo, ale len za sen o maliarstve.“