Denník N

Ukrajinská zdravica Slovensku – úsmev, páni, vyletí minulosť

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Zákony odsudzujúce totalitné režimy bývajú často len deklaratórne. Vyrovnávanie sa s minulosťou má zmysel len vtedy, keď je adresné. Keď je zrejmé, kto nesie za čo konkrétnu zodpovednosť.

Prijatie antikomunistických a antinacistických zákonov ukrajinským parlamentom neostalo vo svete, a ani na Slovensku bez povšimnutia.

Je to téma dobre uchopiteľná a dobre medializovateľná. Nakoniec ľudské oko a myseľ má symboliku rado a rýchlo ju chápe. Socha masového vraha ležiaca s odbitou hlavou v rohu námestia je symbolom priam učebnicovým. Najmä, keď mumifikovaný ryšavec leží len pár stoviek kilometrov od miesta, kde betónovú hlavu práve sklonil do prachu.
Pre nahnevaného Ukrajinca, ale snáď pre každého súdneho človeka, je to silné gesto. Zvlášť v situácii, keď sú v susednom Rusku Voloďa s Džugašvilim odkojencami Lubianky velebení a ostentatívne využívaní vo vojne symbolov, ktorú vojna skutočná produkuje, živí a prikrmuje.

Otváranie archívov KGB, GRU i strany

Prijaté zákony budia emócie. Diskutuje sa o pokuse legalizovať kontroverzné postavy, prepisovať dejiny. Nové zákony, ak ich ukrajinský prezident podpíše, majú iste i kontroverzné stránky. Sú však jasným symbolom odmietnutia ruskej agresívnej okupačnej politiky.

Je zaujímavé, že sa vášnivo diskutuje o tom, čo prinesie kriminalizácia propagácie komunistického a nacistického režimu, čo spôsobí priznanie legitimity protiruskému odboju v čase 2. svetovej vojny atď.

Za najmenej problematický je označovaný zákon, ktorým sa sprístupňujú archívne materiály o činnosti sovietskych represívnych orgánov v rokoch 1917-1991. To je ale omyl. V skutočnosti to bude práve tento zákon, pre ktorý sa spotia možno nie len čelá tých, ktorých sa týka. A nielen na Ukrajine. Teda ak bude dôsledne dodržiavaný a ak nedôjde v archívoch k veľkému upratovaniu na poslednú chvíľu.

Týmto zákonom sa totiž otvárajú archívy KGB, GRU a straníckych orgánov. A to bez akýchkoľvek ďalších podmienok. Všetky dokumenty z rokov 1917 – 1991 musia byť do dvoch rokov odovzdané do štátneho archívu Ukrajinského inštitútu národnej pamäti. O obmedzenie prístupu k voľnému štúdiu konkrétneho dokumentu, na maximálne 25 rokov, môže požiadať len obeť režimu.

Žiadne obmedzenie prístupu nie je možné, ak materiály obsahujú informácie o porušovaní ľudských a občianskych práv a slobôd, nezákonných skutkoch vládnej moci, o haváriách a katastrofách, o ohrozovaní životného prostredia a o všetkom, čo predstavuje verejný záujem.

Nuly a jednotky sa nestratia

Okamžite sa začne digitalizácia všetkých prameňov. Kopírovanie materiálov bude bez obmedzenia, fotografovanie vlastným prístrojom je bezplatné.

Vyzerá to, že sa možno dozvieme ešte niečo viac o tragédii v Černobyle, ale rozhodne nielen to. Obdobne otvorené archívy sú v susednej Českej republike, kde sa tvorcovia ukrajinského zákona inšpirovali a kde podobu svojho zákona s tvorcami toho českého aj konzultovali. Odtiaľ pochádza aj inšpirácia k digitalizácii. Tú síce v Česku nové vedenie tamojšieho ústavu, spojené s ČSSD, úspešne likviduje, ale myšlienka sa evidentne šíri smerom na východ.

Ukrajinským zákonodarcom zjavne došlo, že nuly a jednotky v počítači, ktoré vzniknú digitalizáciou dokumentov, sa už len tak ľahko nestratia. Ak raz uzrú svetlo sveta, tak sa pália horšie ako papier a uzavrieť ich v archívoch je skoro nemožné.

Kto nesie za čo zodpovednosť

Zákony odsudzujúce totalitné režimy bývajú často len deklaratórne. Pripomeňme, že aj na Slovensku máme zákon o zločinnosti komunistického režimu. Ten je však čistou formalitou. Skutočnú radosť, prinieslo až zverejňovanie mien spolupracovníkov a kádrových príslušníkov ŠtB. Vyrovnávanie sa s minulosťou má zmysel len vtedy, keď je adresné. Keď je zrejmé, kto nesie za čo konkrétnu zodpovednosť. Práve tento prvok je príčinou, pre ktorú pamäťové ústavy trpia takou politickou podporou. Všakže, pán Blanárik.

A prečo môže byť tento ukrajinský zákon bombou aj u nás? Kyjevské archívy neobsahujú len materiály o riadení partizánskeho hnutia na Slovensku počas vojny. V Kyjeve sídlila rezidentúra KGB, ktorá riadila i činnosť agentov, rozumej tajných spolupracovníkov KGB v Československu. Keď sa v Kyjeve zastaví prvý novinár s fotoaparátom, tak sa ešte v podtatranskom regióne zabavíme. Ukrajinský samovar môže obsahovať trochu silnejší čaj, akoby niektorí boli ochotní piť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie