Slovensku hrozí kultúrna vojna. Ako jej možno predísť?

Autor je verejný teológ

Komplexné a citlivé kultúrno-etické témy si vyžadujú sofistikovaný a empatický prístup – v opačnom prípade hrozí nebezpečenstvo rozsiahlej a dlhotrvajúcej kultúrnej vojny, ktorá nikdy nezostáva bez obetí a v klasickom zmysle ju nie je možné vyhrať. Dôkazom toho, že v prípade interrupcií skutočne o takú tému ide, je aj 4623 kníh, ktorými som momentálne obklopený v knižnici Chicagskej univerzity, a emócie, ktoré téma umelého ukončenia tehotenstva v pluralitných demokraciách vyvoláva.

Tento text vychádza z troch presvedčení: 1. jedno z najvážnejších ohrození súčasnej demokracie je neschopnosť viesť kultivovaný dialóg vo verejnom priestore, príčiny, ktoré to spôsobujú, a následky, ktoré z toho vyplývajú; 2. stabilná demokracia je podmienkou a najlepším známym prostriedkom na priblíženie sa k ideálu dobrej spoločnosti, ktorá sa opiera o piliere slobody, pokoja a spravodlivosti; 3. kultúrna vojna neprispieva k posilňovaniu demokracie a vzďaľuje nás od ideálu dobrej spoločnosti. A aj z jedného predpokladu: na Slovensku prevláda v kultúrno-etických otázkach nejednotný postoj, ale nezúri tu kultúrna vojna.

Sociológ James Davidson Hunter, ktorý na začiatku 90. rokov minulého storočia – prostredníctvom knihy Culture Wars: The Struggle to Define America (Kultúrne vojny: Boj o definovanie Ameriky) – spopularizoval termín „kultúrna vojna“, venoval časť svojho diela otázke umelých potratov. Téma polarizuje americkú spoločnosť od prelomového rozhodnutia najvyššieho súdu Roe v. Wade z roku 1973, a málo nasvedčuje tomu, že sa v dohľadnej budúcnosti v tejto veci niečo zmení. Perspektívy sú nezmieriteľné a je nerealistické očakávať, že by to mohlo byť na Slovensku inak.

Dobrá a zlá kritika

Základné argumenty prezentované v prospech konkurujúcich alternatív sú dobre známe a netreba ich tu opakovať. Horšie je to s ochotou pozrieť sa na vec očami názorového protivníka a so schopnosťou viesť s ním zmysluplný dialóg. Toto úsilie nie je zbytočné, napriek tomu, že na konci dňa tu stále budeme mať dva tábory, ktoré sú v americkom kontexte populárne označované ako „pro-life“ a „pro-choice“. A tie budú – vcelku pochopiteľne – podporovať legislatívne opatrenia, ktoré sa čo najviac približujú ich etickým a morálnym presvedčeniam.

Na príklade umelých potratov jasne vidíme, že hoci je dialóg mocný nástroj na zbližovanie občanov a budovanie dobrej spoločnosti, nie je všemocný. Napriek tomu je dôležité usilovať sa o jeho zrobustnenie – čo nebude možné, ak na sociálnej sieti a iných miestach strieľame ostrými po tých, ktorí nemajú náš názor. Existuje dobrá a deštruktívna kritika: prvá je darom a posúva nás vpred, druhá ničí vzťahy a páli pred sebou mosty. Budúcnosť jednotlivca, organizácie i krajiny závisí (aj) od schopnosti správne zaobchádzať s kritikou.

Rámcovať predmetnú diskusiu ako spor medzi „liberálmi“ a „katolíkmi“ je príliš zjednodušujúce. Medzi odporcov interrupcií na požiadanie patrí väčšina osôb hlásiacich sa k trom hlavným monoteistickým náboženstvám, ako aj ďalšie osoby náboženskej, ale aj nenáboženskej viery. Mnohí odporcovia legalizovaných potratov nepatria medzi aktívnych členov náboženských komunít a naopak, aj medzi nimi nájdeme zastúpených občanov, ktorí odmietajú prísnu reguláciu umelých potratov. Pravdou však je, že v našom kontexte sa proti voliteľným potratom najhlasnejšie vyjadrujú osoby katolíckej viery.

Tu treba zdôrazniť, že v liberálnej demokracii je irelevantné, z akých náboženských alebo filozofických základov odvodzujú občania svoje morálne postoje. Ak ich odvodzujú od svojho náboženstva a čelia kvôli tomu prejavom neznášanlivosti, ktokoľvek je ich autorom, spreneveruje sa jednej zo základných liberálnych hodnôt – náboženskej slobode – a podkopáva dôveru týchto ľudí v projekt liberálnej demokracie. Nečudujme sa potom, že sa niektorí z nich – práve pre kultúrno-etické otázky – začínajú pozerať smerom na Východ. To, že hľadajú správne ukotvenie na nesprávnom mieste, je v tejto chvíli druhoradé.

Vojna zvyšuje riziko násilia

Ak chceme predísť kultúrnej vojne, musíme začať tým, čo nás s našimi názorovými protivníkmi spája, a nebrať existujúcu zhodu ako samozrejmosť. Na Slovensku existuje široký konsenzus, že umelý potrat by nemal byť braný ako metóda antikoncepcie či výberu pohlavia dieťaťa, alebo že dramatický pokles počtu potratov za posledné štvrťstoročie je vynikajúcou správou. Panuje tiež zhoda, že násilie alebo vyhrážanie sa jeho použitím sú nelegitímnym prostriedkom na dosiahnutie legislatívnej zmeny a zníženia počtu potratov. A tak by sme mohli ďalej pokračovať.

V Spojených štátoch amerických i niektorých ďalších krajinách sme sa stretli s prípadmi hrubého násilia alebo jeho podnecovania proti osobám a klinikám, ktoré vykonávali umelé potraty.

Jedným z najznámejších je vražda lekára Johna Brittona a jeho osobného strážcu (exkomunikovaným) duchovným presbyteriánskej cirkvi Paulom Hillom. Na jednej fotografii sú vyobrazení reverendi Paul Hill a Michael Bray s transparentom, ktorý poukazuje na motiváciu teroristického činu, za ktorý bol Hill odsúdený na trest smrti. V preklade je na ňom napísané: „Je nesprávne použiť silu na zastavenie vraždy nevinných detí?“

Z logiky veci vyplýva, že kultúrna vojna okrem iného zvyšuje riziko aktov násilia proti osobám a majetku. Na Slovensku – napriek pochopiteľne vyhraneným postojom – nebola diskusia o umelých potratoch dosiaľ taká vyostrená ako v Spojených štátoch. Aj zástancovia liberálnejšej legislatívy by mali oceniť slušnosť, ktorou bol charakteristický napríklad Národný pochod za život. Je žiaduce, aby si predstavitelia a stúpenci pro-life hnutia zachovali vysoký štandard prezentácie svojich etických presvedčení a politických požiadaviek a boli súčasne pripravení viesť úctivý dialóg s oponentmi.

Zodpovednosť

Ako sa bude ďalej vyvíjať debata o umelých potratoch, samozrejme, nezávisí len od občanov, ktorí by chceli presadiť prísnejšiu potratovú legislatívu. Tí majú, podľa môjho názoru, zodpovednosť dištancovať sa tak od extrémnych návrhov prezentovaných poslancami legitímnych politických strán, ako aj od umiernenejších návrhov predostretých poslancami extrémistických strán – bez toho, aby sa vzdali svojich najhlbších presvedčení. Zodpovednosť však leží aj na obhajcoch súčasnej legislatívy, médiách a politikoch.

Súboj morálnych vízií je prirodzenou súčasťou pluralitnej demokracie. Kultúrna vojna, ktorá ako každá vojna zanecháva skazu, však jej súčasťou byť nemusí a zodpovední občania by sa jej mali snažiť predísť. V článku Kto stupňuje polarizáciu spoločnosti a ako jej zabrániť? som sa pokúsil načrtnúť niekoľko ďalších myšlienok, ktoré by mohli byť pri uvažovaní o diskutovanej téme užitočné.

Nedopusťme, aby sa zo Slovenska stala „vojnová zóna“, kde panuje nepriateľstvo voči tým, ktorí – vo svojom najlepšom vedomí a svedomí – nezdieľajú naše morálne porozumenie, presvedčenie ani politiku.