Denník N

Pred vznikom Únie Európa pripomínala dnešný Blízky východ

V diskusii o Blízkom východe som si uvedomil skutočne paradigmatickú zmenu, ktorú priniesla Európska únia do nikdy nekončiacej bojovej geopolitiky.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Po balkánskych vojnách v 90. rokoch sa najbližšou zónou nestability a možnej vojny pre Európu stal Blízky východ. To nie je len vojna v Sýrii, celý región je v ohni, ktorý sa prejavuje v „malých“, ale permanentných vojnách. Afganistan a Taliban, Irak a Islamský štát, Sýria v priamej vojne všetkých proti všetkým, rovnako Jemen; stále živý plameň palestínsko-izraelského konfliktu, ktorý vťahuje do svojich útrob Libanon, Irán, Jordánsko…

A tak keď ma najpopulárnejšia arabská televízia Al-Džazíra pozvala na dvojdňovú telediskusiu, neváhal som, pozrel som si zoznam hostí, spravodajsky preveril „background“ a ocitol som sa v Dohe. Je to supermoderné mesto na zelenej lúke, ktoré sa okázalo vystatuje bohatstvom. Občas vkusne, občas gýčovo… Diskusia však stála za to.

Nikto sa ma vopred nepýtal na moje vystúpenie, nič ani náznakovo nezisťoval. Obsadenie bolo pestré: akademici, profesori a politici z Iraku, Sýrie, Iránu, Jordánska, Sudánu, Británie, Talianska, Kuvajtu, Turecka, Libanonu, Palestíny a ďalších krajín, OSN – skutočne ma prekvapila mnohostranná účasť a potom aj skutočne slobodná diskusia. Inak veľmi vecná a kultivovaná.

Napriek tomu, čo o geopolitike Blízkeho východu viem, predsa len ma diskusia prekvapila: z desiatok rôznych pohľadov konštruované kombinácie spojenectiev, nepriateľstiev, aliancií, osí, samozrejme, vždy s túžbou, aby to bola tá víťazná.

Geopolitické hry, kalkulácie, ľsti, pasce, ako toho, kto sa javí ako nepriateľ, poraziť. A ako vysvitlo z diskusie, v konečnom dôsledku sú si nepriateľmi všetci – a teda logicky, potenciálne je aj každý spojencom.

Neprehľadná geopolitika do seba vťahuje všetky deliace línie, určenia a znaky, len aby ich využila vo svoj mocenský prospech. Delenie moslimov na sunitov a šiitov sa stáva skvelým nástrojom na mocenské ciele expanzívnych štátov, vladárov, klerikov. Svoje štáty nepokladajú za útvary dobrého riadenia spoločnosti, ale majú ich za centrá možnej budúcej svetovej moci, predurčenej na vládu všakovakými legendami, zjaveniami, proroctvami… A kým sa stanú – z vôle Božej (Alahovej) – svetovládnymi pravdami, treba roztiahnuť svoje krídla aspoň regionálne.

Irán a Saudská Arábia sa pokladajú za stredobody celého islamského sveta: Irán chce byť „matkou všetkých islamských miest“ a jeho najvyšší líder je tak zároveň aj „veliteľom všetkých pravoverných“. Saudi nezaostávajú, saudskoarabský kráľ používa honosný svetovládny titul „strážca svätej mešity“.

Lenže nejde iba o honosné rituálne tituly, nie, vyžadujú si lojalitu veriacich svojim rozhodnutiam (a teda nie ich podriadenosť vlastným štátom), disponujú mocou petrodolárov, šíria svoju univerzálnu pravdu naprieč svetom. Balistické rakety a jadrové programy sú insígniami ich moci. Mimochodom, práve v tomto kontexte je Izrael nepriateľom, lebo vnáša do tohto mora geoteológie cudzorodé prvky, a to nielen v podobe rôznych foriem judaizmu, ale práve ako enkláva moderného občianskeho štátu. (Inak som zvedavý, dokedy sa Izrael udrží ako občiansky štát práve pod tlakom náboženskej ortodoxie z vlastného vnútra…)

A táto geoteológia je preťatá síce menej viditeľným, ale prebiehajúcim zápasom medzi reformistami, progresivistami a regresivistami, tradicionalistami. Napokon Arabská jar 2011 bola toho jasným svedectvom a prudký nástup reakcie svedčí o tom, že vyvolala nielen paniku, ale už aj premyslený protiťah v podobe nových autoritatívnych režimov (na spôsob Egypta, ale aj Erdogana); a tam, kde vládnu aspoň trochu osvietení panovníci, tak podobu pomalých a riadených reforiem (ako v Jordánsku či v Maroku).

Keď som toto všetko počúval – nie ako čítanie analytického textu, ale ako živú diskusiu reálnych aktérov -, priam plasticky sa mi vynoril obraz Európy. Tej Európy, ktorá bola dlho takýmto istým poľom desiatok expanzívnych, veľko- i maloimperiálnych túžob a nekonečných špekulácií, ako ich dosiahnuť. Popretkávaná tou istou náboženskou neznášanlivosťou, národnou výlučnosťou a permanentnou „osobitosťou“ podopretou iste vždy Božou vyvolenosťou. A v nekonečných malých a veľkých vojnách sa to na našom kontinente ťahalo prinajmenšom od náboženských vojen 16. storočia cez národné a imperiálne konflikty vrcholiace v dvoch svetových vojnách, ale nekončiac nimi. Spomeňme si na balkánske a kaukazské vojny 90. rokov či na dnes prebiehajúce vojnové rozširovanie ruského „vplyvu“.

A v úplnej plastickosti som si uvedomil skutočne paradigmatickú zmenu, ktorú priniesla Európska únia do tejto nikdy nekončiacej bojovej geopolitiky tým, že zo svojho vnútra postupne geopolitiku vyhnala, neutralizovala mocenské záujmy Nemecka i Francúzska, umŕtvila malé regionálne imperializmy tiahnuce sa od Talianska cez Maďarsko až ku Švédsku – a veľkému kapitálu, ktorý vždy stál za týmito geopolitickými dobrodružstvami, efektívne navliekla a navlieka uzdy racionálnej regulácie.

Pred svojím vystúpením som teda narýchlo zmenil svoj pripravený prejav a skoro vo vytržení som tento model antigeopolitickej únie, tohto skvelého európskeho produktu mieru (nepochybne vykúpeného hekatombami vojnových obetí a holokaustom), predložil auditóriu Al-Džazíry. Aj s takou malo propagandistickou vložkou: nadávate na USA, ale všetci ich chcete mať za spojenca, lebo je to sila, s ktorou vždy kalkulujete ako s tou poslednou oporou svojho víťazstva. Ak začnete budovať európsky model, USA sa vám stanú úplne zbytočné, stratia hodnotu vo vašich kalkuláciách práve natoľko, nakoľko sa zmenia z nepriateľských na kooperačné a integračné. To som si neodpustil z naštvanosti na Trumpa, ale napokon je to pravda.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Komentáre

Teraz najčítanejšie