Adolf Hitler: z úbožiaka diktátor a surovec

Muž zodpovedný za tragédiu tohto sveta je nevrlý, zádumčivý, nevábny 49-ročný v Rakúsku narodený askét s fúzikmi Charlieho Chaplina,“ napísal na začiatku roka 1939 časopis Time v profile muža, ktorého vyhlásil za osobnosť roka 1938. Bolo to deväť mesiacov pred začiatkom druhej svetovej vojny. Skončila sa síce jeho smrťou a porážkou, ale zanechala po sebe desivý zoznam obetí, krutostí a nenahraditeľných strát.

Spolu s otázkami, prečo tohto muža nikto nezastavil, prečo mu dlho ustupovali a prečo spočiatku nikto neveril, že jeho nenávistné tirády nie sú len výplodmi mocibažného fanatika, ale politickým programom, ktorého vybavené položky si spokojne odškrtával. Za hlasnej podpory davu a tichej viery tých, čo ho šokovaní sledovali, že už ďalej nebude pokračovať. Lebo to, čo robil, im pripadalo ako import z inej dimenzie.

Prísny otec, milujúca mama

O Adolfovi Hitlerovi a o jeho životnej ceste z rakúskeho Braunau pri nemeckých hraniciach, kde sa 20. apríla 1889 narodil, do berlínskeho krytu, kde 30. apríla 1945 spáchal samovraždu, sa popísali a ešte sa popíšu tisíce strán poctivých analýz, ale aj totálnych bludov, pokusov vyviniť ho či dokonca obdivných článkov.

Aj najkomplexnejší, najobjektívnejší a faktami podkutý obraz Adolfa Hitlera však bude mať pramalý zmysel, ak sa z neho nepoučíme a nenaučíme, ako identifikovať zlo a ako mu čeliť.

Adolf Hitler zrejme nemal práve najšťastnejšie detstvo. Jeho otec, colník Alois, nebol láskavý ani rodinne založený typ. Na pomery rakúskeho vidieka 19. storočia nežil trikrát ženatý Alois Hitler usporiadaným spôsobom života. Povážlivý bol aj jeho pôvod, keďže bol nemanželským dieťaťom. To neskôr bude vyvolávať rozličné špekulácie a Adolf požiada popredných nacistických genealógov, aby dokázali, že jeho predkovia boli skrz naskrz príslušníkmi árijskej rasy.

Otca sa Hitler bál a už v útlom detstve sa rozhodol, že nebude nasledovať jeho kariéru štátneho úradníka. V nie neobvyklom rodinnom modeli s dominantným a násilníckym otcom sa Hitler primkol k matke, ktorá ho ochraňovala. Kým smrť otca (Hitler mal vtedy 13 rokov) ho príliš nezasiahla a bola vyslobodením od bitiek, vážnu chorobu a bolestivé umieranie svojej matky niesol veľmi ťažko. Klara Hitlerová zomrela v roku 1907 na rakovinu prsníka.

Jej lekárom bol doktor Bloch a okolo jeho osoby sa tiež sústreďuje niekoľko legiend. Niektorí historici a publicisti (napríklad Rudolph Binion) tvrdili, že židovského lekára Hitler vinil zo smrti matky, čo prispelo k jeho nenávisti voči tomuto etniku, iní (Ron Rosenbaum, Brigitte Hammanová) však uvádzajú, že Bloch od Hitlera dostal po anšluse Rakúska špeciálnu ochranu do času, kým si zariadil vysťahovanie do Spojených štátov.

Zhnusenie z Viedne

Viedeň pred prvou svetovou vojnou, kam sa po matkinej smrti presťahoval, aby si splnil sen študovať maliarstvo, Hitlera neoslovila, ba čo viac, odpudzovala ho. Dá sa to pripísať neúspešným prijímacím pohovorom, prázdnym vreckám, neschopnosti zamestnať sa, nájsť si vzťah, nejaký životný cieľ.

Flákač Hitler si frustráciu z priemernosti a z toho, že nie každý ho bezmedzne miloval ako jeho matka, riešil tak, že hľadal vinníkov svojej mizérie. Raz to boli socialisti, potom odborári a sústavne Židia. Cítil k nim až fyzický odpor. K chudobným židovským prisťahovalcom z proletárskych štvrtí, rovnako ako k viedenskej intelektuálnej elite, kde mali Židia silné zastúpenie.

Takých bezprizorných, nenávistných, neschopných mladíkov veriacich v židovské sprisahanie bolo v tých časoch mnoho, ale len Hitler dokázal preraziť. Pomohla mu prvá svetová vojna. V nej dobrovoľne bojoval na strane Nemecka, hoci vojenskej službe pre Rakúsko-Uhorsko sa vyhýbal.

Porážku Nemecka a tvrdé podmienky víťazov vrátane obrovských vojnových reparácií Hitler pripísal Židom. „Jeho hlboké predsudky sa ešte pretavili do patologickej fixácie, ktorá ho nikdy neopustila, do presvedčenia, že Židia sú zodpovední za všetky problémy Nemecka,“ napísal britský historik Ian Kershaw.

 Hitler je monštrum zla, nenásytný vo svojej túžbe po krvi a pľundrovaní.

Winston Churchill

Hitlerovi sa proti Židom, ktorí tvorili len jedno percento nemeckej populácie, podarilo poštvať významnú časť občanov. Stalo sa to aj preto, lebo protižidovská rétorika bola v tom čase bežným repertoárom, akýmsi nutným zlom. Hitler však nehovoril do vetra.

Po prvých politických neúspechoch, väzení za nepodarený puč a premene bezvýznamnej nacistickej strany na silného hráča nemeckej politickej scény sa v roku 1933 stal ríšskym kancelárom. Treba povedať, že hoci sa často hovorí, že ho k moci dostali demokratické voľby, platí to skôr pre formálne dodržanie volebných pravidiel.

Inak nacistov Nemci volili zo strachu z komunistického puču, ktorý šírila Hitlerova propaganda. Krajina bola na pokraji krízy, Hitlerovi verní mlátili nepohodlných komunistov a socialistov, prezident von Hindenburg bol evidentne senilný a do toho ešte prišiel požiar Ríšskeho snemu pripisovaný komunistom. Voľby v roku 1933 boli koncom demokracie, ktorú Hitler tak nenávidel.

Kancelár – diktátor

Odvtedy sa správal ako diktátor. Najprv zničil ľavicovú opozíciu, odbory. Ľudí, ktorých označoval za asociálov, nechával posielať do táborov spolu s politickými aktivistami.
Židom zakázali výkon niektorých povolaní, a to bol len začiatok procesu ich spoločenskej a potom aj fyzickej eliminácie.

Norimberské zákony, eutanázie, nútené sterilizácie, prenasledovanie skupín, ktoré Hitler a jeho „vedci“ považovali za menejcenné, to všetko spustil Hitler na ochranu árijskej rasy. Nemcom správneho pôvodu sľuboval prosperitu, prácu pre všetkých, solídny nemecký automobil svištiaci po poctivých nemeckých cestách.

Stále pracoval na svojom imidži. Neoženil sa, lebo vedel, že ako slobodný muž viac priťahuje nemecké ženy, pritom však mal blízke priateľky. Vyhlasoval, že je vegetarián, hoci si vraj dal rád aj bavorskú klobásku. Hovorilo sa, že je milovníkom zvierat, aj keď už ako dieťa k nim bol krutý a nechal utratiť všetky domáce zvieratá, ktoré museli úradom odovzdať židovské rodiny. Lož bola jeho pracovnou metódou.

Keďže svet príliš nekričal, keď Hitler likvidoval nemeckú demokraciu a nerešpektoval medzinárodné dohody ani organizácie, nič mu nebránilo, aby sa nepokúšal o výboje do susedných krajín. Najprv obsadil Rakúsko, potom Československo pripravil o Sudety.

Niektorí odvážnejší z jeho okolia sa mu snažili ďalšie dobrodružstvá vyhovoriť. Lenže Hitler nepočúval. Opájal sa mocou, bol presvedčený, že je génius predurčený zachrániť Nemecko. Počítal aj s neochotou Británie a Francúzska púšťať sa do vojenského konfliktu.

Prvého septembra 1939 prepadol Poľsko. To bol len začiatok. Do leta nasledujúceho roka dobyl veľkú časť západnej Európy a chystal sa na Britániu. Potom sa obrátil na východ, k Sovietskemu zväzu. Ignoroval výstrahy pred krutou ruskou zimou, myslel si, že zdecimovaná sovietska armáda nebude klásť odpor. Na konci roka 1941 po japonskom útoku na Pearl Harbor do vojny vstúpili aj Spojené štáty.

Konečné riešenie

Napriek problémom na fronte Hitler stále pracoval na ústrednej téme svojho života: zničení Židov. Na konferencii vo Wannsee v januári 1942 padlo rozhodnutie o konečnom riešení židovskej otázky. Zo zabíjania sa mal stať priemysel.

Ian Kershaw vo svojej knihe Osudové voľby píše, že Hitler urobil rozhodnutia, ktoré mali aj napriek tragédiám, čo spôsobili, istú racionalitu či logiku. „Rozhodnutie pozabíjať všetkých Židov bolo úplne odlišné. … Patológia démonického antisemitizmu, ktorá stála pri jeho zrode, popiera racionalitu,“ opisuje historik.

Hitler neplánoval len elimináciu Židov, za menejcenné považoval aj iné skupiny obyvateľstva. V roku 1942 jeho vojská pri Stalingrade vyprášili práve „podradní“ Východoeurópania. Hitler musel cítiť, že sa začína jeho pád.

Náladovosť, paranoja, depresie a zúrivosť sa len prehĺbili. Americký úrad strategických služieb (predchodca CIA) si nechal vypracovať psychologický profil Adolfa Hitlera. Bol to zoz­nam psychiatrických porúch s deviatimi možnými scenármi vývoja. Psychológ Henry Murray okrem iného predpokladal aj to, že Hitlera sa pokúsia odstaviť jeho vlastní ľudia alebo spácha samovraždu. Stalo sa to aj to.

Po stratách na východnom fronte a ešte viac po vylodení Spojencov v Normandii v lete 1944 bolo zrejmé, že Nemci nemajú šancu vojnu vyhrať. V Hitlerovom okolí vzniklo niekoľko pokusov spáchať naňho atentát. Hitler ich tvrdo potrestal. V posledných mesiacoch sa stále zabíjalo v koncentrákoch, čoraz väčšie utrpenie dopadalo aj na samotných Nemcov.

Tridsiateho apríla 1945 sa Hitler zabil. Jeho telo a telo jeho manželky Evy Braunovej potom podpálili pred ich bunkrom, aby sa nedostali do rúk sovietskych vojakov. O pár dní Nemecko kapitulovalo.

Muž, čo dotlačil Západ k priepasti

Historik Louis Leo Snyder napísal, že Hitler priviedol západnú civilizáciu na pokraj zničenia. Pohŕdal demokraciou, slobodou, pravdu nahradil donekonečna opakovanými lžami. V ľuďoch vedel prebudiť najnižšie pudy, dokonale ovládal umenie manipulácie. Vycítil aj slabosti Západu.

Neochotu bojovať za svoje ideály, predhadzovanie „iných“ ako koristi pre lačnú šelmu, naivitu, pohodlnosť, neschopnosť vzdať sa kúštička v prospech všetkých. Svet sa nemôže utešovať tým, že zlo, ktoré priniesol Adolf Hitler, bolo nepostihnuteľné rozumom, že nikto nemohol tušiť. Svet spal, aj keď sa hromadili tvrdé dôkazy, svedectvá aj volanie o pomoc.

Mohol niekto Adolfa Hitlera zastaviť? Je to možné, bol to napokon zbabelý slaboch. Stačila však ekonomická kríza, skorumpované inštitúcie, pocit občanov, že na nich všetci kašlú, bieda, vyčerpanie po vojne, neistota a hlas muža, ktorý mal jasno v tom, kto je škodná, a mal riešenia, ako sa jej zbaviť, prekričal veľkú kultúru, čo sa vždy vystatovala svojou usporiadanosťou, solídnosťou a elementárnou slušnosťou.

Napokon sa našli štátnici, armády aj jednotliví občania, čo sa Hitlerovi vzopreli. Cena za ich počiatočné váhanie, otáľanie a špekulovanie bola drastická a straší dodnes