Samuel Marec
Tento príbeh sa začína inde a s inými hrdinami. Sme v Anglicku, píše sa rok 1966 a na majstrovstvách sveta hrá Severná Kórea.
Kedysi som si z knižnice požičal a prečítal všetky knihy, ktoré o majstrovstvách sveta v štvorročných intervaloch vychádzali. V tej z majstrovstiev sveta v roku 1966 sa píše aj toto: hráči voľný čas trávili spevom revolučných piesní.
Zrejme im to pomáhalo, pretože futbalisti, ktorých mená si nikto nezapamätal a už ich nikdy ani nevidel, vyhrávali vo štvrťfinále nad Portugalskom po dvadsiatich piatich minútach 3:0. Potom prišiel Eusébio, dal štyri góly, Portugalci vyhrali 5:3 a nakoniec získali bronzové medaily.
Oba tímy sa na majstrovstvách sveta stretli aj v roku 2010. Severokórejčania prehrali 0:7. Povráva sa, že ani týchto hráčov už nikto nikdy nevidel.
Národná trauma – prehra so Severnou Kóreou
Okrem iného však Severokórejčania v roku 1966 dokázali toto: v základnej skupine vyhrali nad Talianmi. Jediný gól dal Park Du-ik, ktorý zrejme usúdil, že tým dosiahol všetko čo mohol, futbal nechal futbalom a stal sa učiteľom telocviku.
Taliani hanebne vypadli – vypadnutie v skupine sa za iné ako hanebné ani nedalo považovať – a išli domov. Aby sa vyhli nahnevaným fanúšikom, lietadlo s hráčmi pristálo v inom čase a inde ako malo. Vlastne pristálo uprostred noci. Nepomohlo to: na prílet čakalo niekoľko stoviek fanúšikov, ktorí hráčov zahádzali paradajkami.
Prehra so Severnou Kóreou sa zapísala do histórie, stala sa národnou futbalovou traumou a keď sa Taliani mali v roku 2002 vo štvrťfinále majstrovstiev stretnúť s Južnou Kóreou, nedalo sa jej vyhnúť.
Nezáležalo na tom, koľko rokov uplynulo, ani na tom, že Južná Kórea nie je Severná. Kórea ako Kórea. Nastal čas ukázať, že to celé bol len akýsi tragický omyl, chyba veľkého talianskeho mužstva.
Varovanie: nie je to veselý príbeh.
Tréner, ktorý si to príliš užíval
V roku 2002 mali Taliani vynikajúce mužstvo.
Alessandro Del Piero, Christian Vieri a Francesco Totti boli na vrchole, v obrane trónili Fabio Cannavaro a Alessandro Nesta, v tom čase možno aj dvaja najlepší obrancovia na svete. Dopĺňal ich Paolo Maldini, hrajúca legenda a chodiaca encyklopédia, a vzadu to všetko istil Gianluigi Buffon, práve vtedy najdrahší brankár na svete. O mnoho mnoho rokov neskôr, v roku 2018, keď v reprezentácii skončil, o ňom hovorili ako o jednom z najlepších brankárov histórie.
Pravda, na papieri boli Taliani skvelí, ale v realite neočarili. Vyhrali nad Ekvádorom, ale to sa považovalo za samozrejmosť, prehrali s Chorvátskom a remizovali s Mexikom. Sotva oslnivé, lenže takí sú Taliani. Sotva oslnia a vidíte – majú štyri tituly majstrov sveta.
Južná Kórea na tom bola úplne inak.
Holandský tréner Guus Hiddink prišiel s reputáciou takou veľkou, že väčšie boli len očakávania. Kórea spolu s Japonskom majstrovstvá organizovala, hrala doma, čakal sa úspech. No a Guus Hiddink prišiel, videl a hneď v úvode prehral s Francúzmi 0:5.
Nebolo ani zďaleka všetko – Juhokórejčanom jednoducho nesedel. Nerozumeli si. V kultúre postavenej na zásluhách vyberal hráčov podľa výkonov. Zakázal im sedieť pri stoloch podľa veku a mladých podporoval v tom, aby vyjadrili svoj názor namiesto toho, aby počúvali starších a skúsenejších. Neslýchané!
Navyše, päťdesiatročný Hiddink bol stále slobodný! K dobru mu slúžilo aspoň to, že mal priateľku, lenže, ďalšia neslýchaná vec, verejne s ňou chodil na rande! Akoby to nestačilo, keď reprezentácia cestovala do USA na prestížny Gold Cup, zobral ju so sebou a Kórea potom na turnaji dvakrát remizovala a trikrát prehrala. Skrátka, ako napísal New York Times, v krajine, ktorá považuje za dôstojné vynechať dovolenku na úkor práce, sa zdalo, že Guus Hiddink si to príliš užíva.
Mohla to byť azda aj pravda, keď však prišli majstrovstvá sveta, Kórea remizovala s USA, porazila Poľsko a dokonca aj Portugalsko. Hoci to nikto nečakal, vyhrala svoju skupinu a to znamenalo, že sa v osemfinále mala stretnúť s Talianskom.
Tak veru. Na jednej strane Taliani, silní ale zatiaľ pomerne biedni a s jednoznačným poslaním zmazať historické zlyhanie. Na strane druhej Južná Kórea: objektívne slabá, ale rozbehnutá a navyše na domácej pôde.
Namiesto pomsty nová trauma
Favorit bol jasný. Kórejská vláda vyzvala občanov, aby sa v prípade zlého výsledku správali slušne – akoby to sporiadaní Kórejci potrebovali. Park Du-ik, strelec víťazného gólu v roku 1966, sledoval celé majstrovstvá v televízii a držal Južnej Kórei palce.
No a Južná Kórea na Talianov vybehla. Bola im vyrovnaným súperom, rozhodne vyrovnanejším ako čakali. Po štyroch minútach kopala penaltu, ale Ahn Jung-hwan ju nepremenil – namiesto toho dal gól Christian Vieri. Kórejčania sa však nevzdávali. Ďalej neúnavne behali, boli menší, ale rýchlejší, vtedy niekedy vznikol pojem motorové myši. Dve minúty pred koncom Sol Ki-hjun vyrovnal. Nasledovalo predĺženie.
Skráťme to: Taliani prehrali. Tri minúty pred koncom predĺženia, keď sa oba tímy už chystali na penalty, Ahn Jung-hwan, ten, ktorý hneď v úvode nepremenil penaltu, prehlavičkoval Paola Maldiniho, hoci od neho bol takmer o desať centimetrov nižší. Možno bol Paolo Maldini predsa len už pristarý. Možno bol na konci predĺženia predsa len príliš unavený a vyskočil o tých pár centimetrov nižšie.
Nezáležalo na tom: Taliani prehrali, namiesto pomsty nová trauma. Kórejčania vyhrali a Park Du-ik povedal, že priniesli hrdosť celému národu. V Soule sa v uliciach zhromaždili tri milióny ľudí. A kým oslavovali, Taliansko zúrilo. Problémom nebol samotný výsledok, boli aj väčšie prekvapenia. Problém bol spôsob, akým k nemu došlo.
Zlodeji!
Rozhodcom v tom zápase bol Ekvádorčan Byron Moreno a, buďme jemní, zápas mu celkom nevyšiel. Penalta, ktorú odpískal hneď v úvode, bola prinajmenšom diskutabilná; talianski komentátori už vtedy povedali, že ich čaká ťažký zápas a presne vedeli, čo tým myslia.
Rozhodca za úder do tváre Alessandra Del Piera nevylúčil Kim Tae-junga. Francesco Totti dostal druhú žltú kartu za filmovanie, hoci opakované zábery ukázali, že ak nešlo o faul, bolo to určite procházkovské pol na pol. Namiesto penalty bol vylúčený.
Vzápätí sa Tomassi sám rútil na brankára a rozhodca odmával neexistujúci ofsajd. Aj unaveného Maldiniho tréner nemohol striedať, lebo posledné striedanie minul na Zambrottu, ktorého pri surovom zákroku zranil jeden z Kórejčanov.
Prirátajte k tomu štyri regulárne góly, ktoré Talianom neuznali v predchádzajúcich zápasoch, a pochopíte, že boli o niečo viac ako len trochu rozhorčení. Rozhorčení je vlastne slabé slovo. Keď denník Corriere dello Sport na titulke napísal ZLODEJI, hovoril za všetkých.
Južná Kórea však postúpila a akoby chcela potvrdiť svoju povesť čierneho koňa turnaja, na penalty vyradila Španielov. Namiesto toho však len potvrdila dohady: postúpila len preto, že egyptský rozhodca Španielom neuznal dva regulárne góly.
V semifinále už Kórea prehrala s Nemcami 0:1.
Príliš veľa náhod? Možno.
Južná Kórea – Španielsko:
https://youtu.be/rnDO49vI02o
Tragédia ekvádorského rozhodcu
Legendárny Paolo Maldini s Talianskom nikdy nevyhral majstrovstvá sveta. V reprezentácii skončil, ale za AC Miláno nastupoval ešte po štyridsiatke.
Strelec víťazného gólu Ahn Jung-hwan v tom čase zhodou okolností hral za taliansku Perugiu. Jej prezident mu povedal, že sa ani nemá vracať. Odpovedal mu, že by sa aj tak určite nevrátil.
Južná Kórea nakoniec skončila štvrtá. Z Guusa Hiddinka sa stál národný hrdina a štadión, na ktorom porazil Taliansko, nesie jeho meno. Tento úspech už nikdy nielen nezopakovala, ale sa k nemu ani nepriblížila.
No a rozhodca? To je tá smutná časť.
Byron Moreno využil svoju popularitu a v Quite kandidoval za poslanca. Jeho heslom bola červená karta korupcii, už onedlho sa však opäť ocitol v problémoch.
Jeden zo zápasov ekvádorskej ligy naťahoval tak dlho, až tím, ktorý mal vyhrať, dal dva góly a vyhral. Hralo sa o trinásť minút dlhšie, Byron Moreno dostal dištanc na 20 zápasov. Krátko po jeho uplynutí dostal ďalší.
V Taliansku sa stal celebritou, ak za slávu považujeme nenávisť.
V talianskej televízii sa objavoval často, vždy ako terč výsmechu a urážok. Ako píše Guardian, zakaždým výmenou za peniaze prišiel o ďalší kúsok cti. Objavil sa na karnevale vo Ferrare a publikum ho zahádzalo vajíčkami, ako hosť rozhodoval turnaj v malom futbale a jeden z divákov mu na hlavu vylial pohár vína.
Ak Taliani potrebovali dôkaz, že Byron Moreno je skorumpovaný zločinec, dostali ho. V roku 2010 ho na letisku v New Yorku zadržali so šiestimi kilogramami heroínu a odsúdili na 30 mesiacov väzenia. Po prepustení povedal, že konal v zúfalstve, pretože nedokázal splatiť dlhy za liečbu svojho chorého syna. Pravda? Nepravda? Záleží na tom.
Stiahol sa z verejného života, ale vždy trval na tom, že nebol podplatený a zápas neovplyvnil. Tvrdil dokonca, že sa nedopustil žiadnych chýb. Bol jediný, kto si to myslel. Južná Kórea skončila v roku 2002 na majstrovstvách sveta štvrtá, mohol to byť pekný príbeh, ale nie je. Začal sa však v roku 1966, keď hráči Severnej Kórey porazili Taliansko a vo voľnom čase spievali revolučné piesne.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
