Obhajoba vrahov alebo odsúdenie nevinných? Prípad Cervanová a jeho rukojemníci (+nahrávka a rozsudky)
Redaktor Postoja Martin Hanus prichádza s dôležitou knihou. Tvrdí, že materiály z archívov, ktoré objavil, preukazujú vinu siedmich Nitranov v prípade Cervanová.
Podľa súdov sa stalo toto: V piatok 9. júla 1976 večer odchádza medička Ľudmila Cervanová z UNIC klubu v Mlynskej doline v Bratislave na vlak za priateľom do Košíc. Krajský súd v roku 1981 aj v roku 2004, ako aj Najvyšší súd v roku 2006 prípad Kocúr a spol., čo je oficiálny názov prípadu Cervanová, uzavreli takto:
Miloš Kocúr a Milan Andrášik ju asi o 22.30 násilne vtiahli pri internáte v Mlynskej doline do osobného auta FIAT 125 P ŠPZ NRA 15-76 (patrilo Romanovi Brázdovi, ktorý ho aj riadil). Napriek jej odporu ju spoločne s Františkom Čermanom previezli do rodinného domu na Varínskej ulici v mestskej časti Prievoz. Tam sa k nim pridali ďalší ľudia – Stanislav Dúbravický, Pavel Beďač, Juraj Lachman, ako aj iná študentka, ktorá išla s nimi na žúr, Viera Zimáková. Cervanovú proti jej vôli držali v dome, pričom Kocúr, Andrášik, Brázda, Čerman a Dúbravický ju nútili piť alkohol a vyzliekli ju so zámerom ju znásilniť.
Lachman v nočných hodinách priniesol z kúpeľne šnúru na prádlo, ktorou Brázda, Kocúr, Andrášik a Dubravický Cervanovej zviazali ruky a potom postupne vykonávali proti jej vôli a napriek jej odporu s ňou súlož, pričom si pomáhali tak, že si ju vzájomne pridržiavali.
Potom, keď sa vyhrážala, že ich udá, sa na podnet Dúbravického rozhodli ju usmrtiť. Losovaním rozhodli, kto z nich ju usmrtí. Naložili ju zviazanú a s ústami previazanými šatkou do auta Brázdu a spoločne s autom Beďača všetci deviati – teda aj Zimáková – odišli k termálnemu jazierku v Kráľovej pri Senci. Kocúr s Andrášikom a Brázdom ju pod kontrolou ostatných utopili (prvý z nich ešte vykonal súlož s mŕtvolou). Bezvládne telo potom preniesli do neďalekej riečky Čierna voda, do ktorej ho hodili a odišli. Tam aj bola 14. 7. 1976 mŕtvola nájdená.
Zmätok v krajine vášnivých „cervanológov“
Otázka, prečo také emócie vzbudzuje prípad z roku 1976, ktorý už naše súdy opakovane uzavreli s tým, že Nitrania, ktorí si už svoje tresty dávno odsedeli, sú vinní, je opodstatnená. Viacerí tvorcovia, napríklad režisér Robert Kirchhoff, publicistka Ľuba Lesná, redaktor .týždňa Martin Mojžiš či autor tohto článku však už dlhé roky pripomínajú závažné rozpory v preukazovaní viny odsúdených. Iní, ako napríklad sudca Ján Mazák, vyšetrovateľ Peter Vačok či advokát Daniel Lipšic, naopak, teraz v Hanusovej knihe tvrdia, že justícia nezlyhala. Tá socialistická a po roku 1989 ani tá demokratická.
Ako to teda je?
Nikto, kto sa neoboznámil so spismi, s rozhodnutiami súdov, s výpoveďami a so stovkami strán iných dokumentov v tomto nesporne komplikovanom prípade, nemá šancu pochopiť, v čom je jadro sporov. Internetové polemiky a diskusie poukazujú na množstvo „cervanológov“ z oboch strán.
Pravda pritom nie je druh viery, nemôže byť závislá od toho, komu viac veríte – týmito slovami autor tohto textu vlani v júli .týždni začína svoju analýzu prípadu. V trinástich bodoch a podľa časovej osi od diskotéky v Mlynskej doline po údajnú kľúčovú svedkyňu Vieru Zimákovú pomenúva hlavné rozpory v preukazovaní viny.
Žiaľ, presne to, pravda ako forma viery, sa deje. Dôvera v tých, čo o prípade píšu, určuje vieru vo vinu či nevinu Nitranov. Nejde iba o to, či sa uvádzajú nepravdy, ešte väčšiu opatrnosť spôsobuje obava čitateľov, že tá-ktorá strana sporu zamlčiava dôležité fakty a súvislosti. V stávke je pritom mimoriadne veľa. Ak majú pravdu pochybujúci publicisti, kladie to znepokojujúce otázky o našej justícii. Naopak, ak majú pravdu tí, čo rozhodnutia súdov zastávajú, ničí to reputáciu publicistov.
Zmätok plodí aj to, že sa vytrhávajú veci z kontextu. V prípade, ktorý má stovky postáv, sa používajú izolované tvrdenia v prospech tej-ktorej verzie. Mnohí sú nadšení, keď publicista a bývalý siskár Peter Tóth napíše o prípade dve zmätené knihy, ktoré sa hemžia menami a citáciami zo spisov. To vytvára dojem serióznosti. Iba málokto si položí otázku, či sú spisy komunistickej tajnej polície ŠtB z akcie Kamera, teda z operatívneho sledovania podozrivých, dôveryhodné. Samozrejme, nie sú a ani pred rokom 1989 nemohli slúžiť ako dôkaz na súde.
Najväčšia mediálna konšpirácia?
Podobný postup, teda ignorovanie opisu prípadu podľa časovej osi niekoľkých kľúčových hodín skutku (od internátu cez privát po jazierko), ktorý iba plodí ďalší zmätok v mysliach čitateľov, zvolil teraz aj Hanus.
