Za Kotlebov návrh ani v gumených rukaviciach

Autor je verejný teológ

Takto pred dvoma rokmi som sedel s priateľom v jednom z washingtonských bistier – vzdialenom niekoľko blokov od Bieleho domu – a prirodzene prišla reč aj na blížiace sa prezidentské voľby. Priateľ má bližšie k republikánskej strane a súčasne je presvedčený, že okrem dobrých politických postojov by mal byť americký prezident osobou s vysokým morálnym kreditom. Voči prezidentskému kandidátovi Donaldovi J. Trumpovi mal ako veriaci kresťan vážne výhrady, ale nebol súčasťou hnutia „Never Trump“. Povedal, že ak dá pánovi Trumpovi svoj hlas, urobí tak v „gumených rukaviciach“ a potom si dá „dlhú sprchu“.

Hoci sa môj priateľ vyjadril hovorovou rečou, jeho rozhodnutie bolo výsledkom seriózneho morálneho uvažovania, ktorého je – s doktorátom v etike z prestížnej univerzity – nepochybne viac než schopný. To, samozrejme, nezaručuje správnosť jeho etickej teórie ani jej aplikácie na konkrétnu politickú situáciu, no rozumný človek sa nad jeho perspektívou prinajmenšom zamyslí alebo požiada o jej bližšie objasnenie.

V základných kontúrach sa naše prístupy k morálnym otázkam zhodujú – obaja si myslíme, že tak deontologické, ako aj teleologické teórie sú pre politickú etiku neadekvátne, a zastávame prístup, ktorý možno označiť ako „etika zodpovednosti“. Ja som ho v minulosti označil aj termínom „principiálny pragmatizmus“ a čitateľ sa môže o ňom viac dozvedieť z článku O etike zodpovednosti: Havlovej, Šebejovej a iných. Z tohto uhla pohľadu budem pristupovať aj k otázke, či by kresťanskí (konzervatívni) poslanci mali hlasovať za návrh o sprísnení interrupcií z dielne strany Mariana Kotlebu.

Hlavný argument proti hlasovaniu za diskutovaný návrh dobre zhrnul predseda strany Most-Híd Béla Bugár: „S fašistami sa nerokuje ani nehlasuje.“ Poslankyňa Lucia Žitňanská mu sekundovala, keď povedala, že „Most z princípu s fašistami nehlasuje“. Paradoxne, bola to práve táto strana, ktorá po posledných parlamentných voľbách iný dôležitý princíp porušila a čelila preto ostrej i nevyberavej kritike. Jej predstavitelia boli označovaní za „zradcov“, „zapredancov“ alebo ešte horšie.

Snažil som sa vtedy poukázať – bez toho, aby som podporil politické rozhodnutie danej strany –, že môžu nastať situácie, keď je z morálneho hľadiska možné či dokonca nutné princíp porušiť, respektíve „prevážiť“. Či mala strana Most-Híd dodržať svoj sľub daný voličom, alebo novovzniknutá situácia prezentovala dostatočne silný dôvod pre jeho preváženie, je v tejto chvíli irelevantné. Zaujímavé však je, že najskôr princíp porušila, aby sa strana Kotleba – ĽSNS nedostala k moci, a teraz z podobného dôvodu sa na princíp odvoláva. Z pohľadu etiky zodpovednosti takéto rozpory nemusia byť príkladom morálnej schizofrénie či politickej účelnosti.

Prejdime teraz ku „kresťanským politikom“, ktorí – prinajmenšom zdanlivo – čelia rovnakej či ešte závažnejšej dileme. Hoci s extrémistickými stranami štandardne nespolupracujú, majú na stole návrh zákona, ktorý môže zlepšiť situáciu, ktorá je pre nich doslova otázkou života a smrti. Kedy porušiť princíp nespolupráce – môže niekto namietať – ak nie v prípade, keď ide o ochranu nenarodeného života? Navyše ojedinelé hlasovanie za návrh zákona a dištancovanie sa od všetkého ostatného, čo Kotlebova strana reprezentuje, nespĺňa kritériá autentickej spolupráce.

Pre kresťanských politikov nejde teda o úplne jednoduchú voľbu. Aj z politických dôvodov. Ak nezahlasujú za návrh, budú niektorými vnímaní ako „zradcovia“ – tentoraz nielen svojich voličov, ale aj cirkvi či dokonca samotného Krista. A hoci ich asi málokto označí za „zapredancov“, hrozí im nemenej lichotivá nálepka – „zbabelci“. Niektorí jednoducho očakávajú, že sa títo politici v danej situácii zachovajú „principiálne“, alebo inak, že budú ochotní porušiť nižší princíp – nespolupráce s Kotlebovou stranou – v prospech vyššieho princípu – ochrany nenarodeného života.

Z perspektívy principiálneho pragmatizmu existuje málo princípov – ak vôbec nejaký –, ktoré nemožno za absolútne žiadnych okolností prevážiť, hoci diať by sa tak malo len vo výnimočných a dobre odôvodnených prípadoch. Dokonca aj jeden z najdôležitejších a univerzálne platných princípov – „nezabiješ“ – môže byť napríklad v morálne ospravedlniteľnej vojne prevážený. Úlohou štátu je chrániť život a majetok svojich občanov, aj keby to malo znamenať zašpinenie si rúk tým najcennejším – ľudskou krvou. Porušenie princípu sa v tomto prípade stáva tragickou nevyhnutnosťou.

Bez ohľadu na to, či označujeme stranu Mariana Kotlebu za „fašistickú“, „extrémistickú“ alebo nejako inak, hlasovaním za predkladaný návrh si poslanec „zašpiní ruky“ a neochránia ho ani gumené rukavice dobrého úmyslu. Pre niekoho to môže byť dostatočne silný dôvod, aby kresťanskí politici za taký návrh z „principiálneho hľadiska“ nezahlasovali. Nie pre principiálneho pragmatika.

Ten na jednej strane odmieta politiku bez etiky, ale na strane druhej zachovanie čistých rúk „za každú cenu“ nepovažuje za vznešený cieľ – uvedomujúc si, že zodpovedné konanie niekedy vyžaduje ochotu zašpiniť si ruky. Politik je nútený robiť aj morálne nejednoznačné rozhodnutia, keď ideálne riešenie nie je k dispozícii a vlastné presvedčenie musí čiastočne ustúpiť kompromisu. Preto ak má niekto ambíciu byť vyhlásený za svätca, mal by si radšej zvoliť iné povolanie – politika je umením možného.

Aby nedošlo k nedorozumeniu: neobhajujem cynický pragmatizmus, ktorý sa riadi formou etiky na spôsob „účel svätí prostriedky“. Naopak, proti tomu fenoménu na Slovensku bojujeme. Účel prostriedok nesvätí, no jeho zvažovanie je pri morálnej deliberácii dôležité. A sú prípady, keď uskutočnenie dobrého a dôležitého účelu bude vyžadovať použitie prostriedku, ktorý nespĺňa kritériá čistoty chirurgických nástrojov.

Otázka teda stojí, či sa kresťanskému politikovi vo vzniknutej situácii „oplatí“ zašpiniť si ruky. Osvietená kalkulácia je legitímnou súčasťou morálneho uvažovania a k politike neoddeliteľne patrí. Myslím si, že odpoveď je jednoduchšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Hlasovanie by sa kresťanskému politikovi mohlo – z morálneho hľadiska – skomplikovať, ak by jeho hlas „za“ reálne ovplyvnil legislatívnu zmenu a nezostal by iba v rovine gesta. Je však takmer isté, že predmetný návrh zákona je odsúdený na neúspech. Ak zaň kresťanský politik alebo politička zahlasuje, z rokovacej sály odíde nielen so špinavými, ale aj s prázdnymi rukami. Horšiu kombináciu si ťažko predstaviť, najmä ak existujú alternatívy.