Denník N

Za všetko vďačím anjelom

Výrez z ilustrácie Jakuba Milčáka v knihe Jona Fosseho Básne.
Výrez z ilustrácie Jakuba Milčáka v knihe Jona Fosseho Básne.

Vo vydavateľstve Modrý Peter vyšla kniha básní nórskeho autora Jona Fosseho, ktorého poznáme aj ako prozaika či esejistu.

Kniha Básne predstavuje výber z Fosseho poézie za roky 1986 – 2013 v editorstve Petra Milčáka a v edícii Súčasná svetová poézia. Dizajnérsky sa o knihu postaral Jakub Milčák, ktorý je aj autorom ilustrácií (ukážka na titulnom obrázku).

Jon Fosse (1959) je významný nórsky spisovateľ – básnik, prozaik, dramatik a esejista. Vydavateľstvo Modrý Peter ako prvé vydalo v slovenčine jeho prozaickú knihu Trilógia (2014), v roku 2015 aj knihu pre deti Kant, v roku 2016 jeho Eseje a roku 2017 prózu Lodenica.

Konštruovanie myšlienok vo veršoch pripomína jeho prózy

Fosse je autorom 17 prozaických kníh, siedmich básnických zbierok, vyše štyridsiatich divadelných hier, dvoch zbierok esejí a niekoľkých kníh pre deti. Za svoju objavnú a kvalitnú literárnu tvorbu získal mnohé nórske i svetové ocenenia.

Tento autor má svoju typickú poetiku zvláštnu v štýle a v kompozícii, čo sa premieta aj do príťažlivého rytmu, a to rovnako vo všetkých literárnych druhoch jeho tvorby. Spôsob konštruovania myšlienok vo veršoch pripomína jeho prózy. Členenie veršov i grafické ukladanie slov – to je i forma zdôraznenia ich sémantiky.

A je tu aj odkaz na niektoré reflexie v jeho esejach, napríklad že písmo je všetko napísané, povedané, vyrieknuté slová i tie, čo človek nosí v sebe a so sebou. Preto keď čítame Fosseho verše, príde nám zákonite na um jeho próza či esejistika. Prekladateľke všetkých Fosseho diel do slovenčiny – Anne Fosse (autorovej manželke) – sa vždy pôvabne a príjemne podarilo vystihnúť unikátnosť jeho tvorby vo forme i v obsahu, čo s určitosťou pramení aj z toho, že autora ako životného partnera dobre pozná.

Zbierka Básne pozostáva zo šiestich kompozičných častí, každá z nich má svoje pomenovanie, no až po prečítaní celej 90-stranovej knihy sa utvrdíme v „podozrení“, že by sme ju mohli označiť aj za skladbu, a to z viacerých dôvodov. Tak to azda pochopil i výtvarník pri grafickom označovaní a oddeľovaní myšlienkových blokov. Celou knihou sa tiahnu základné motívy: anjel, pes, chlapec, kameň, zem, svetlo, tma, more, fjord a hudba. Viaceré z týchto motívov, osobitne sugestívne zachytená krajina nórskych fjordov, more, chlapec a hudba zohrávajú dôležitú úlohu aj v autorových prózach Trilógia a Lodenica.

Hudobný rytmus

Fosse svojím zvláštnym štýlom, ktorý má v sebe hudobný rytmus a opakovanie slov, evokuje litanickosť, miestami až modlitbu („Do týchto domov prídu ľudia/ daj, aby do týchto domov prišli ľudia“) a toto opakovanie aj zosilňuje intenzitu javov (napríklad dažďa, smútku,…).

Autor neopisuje, nekomentuje, nie sú to reflexie – sú to zväčša menné konštrukcie s neurčitkami slovies, ktoré naznačujú rýchlosť motívov a obrazov zo spomienok na detstvo, na starodávne prostredie, čo človek časom zanechal, a je mu za tým smutno („mŕtvym patria tieto steny, tieto strechy/ smútok odpočinok priestor/ hudba z rádia zeleň, a všetko/ čo kedy bolo“). Pomocou infinitívov slovies akoby si prezeral nehybné i pohyblivé obrázky z minulosti („naprieč ulicami/ […] moja matka a ja/ stratiť sa/ v meste/ moja matka a ja […] držať sa za ruku/ v meste/ naprieč ulicami“).

Niečo zostalo z detskej minulosti v pamäti dospelého – akýsi dojem – , no málo konkrétne, a teda o to väčšmi príťažlivé („v niečom, čo vždy mizne/ nikdy nemizne/ a práve tam všetci budú/ tým, že nebudú“). Inokedy objavíme miznúci pohyb a v ňom spomienky na „miznúce“ osoby – na blízkych („som/ v tom starom dome a je/ ticho v hudbe“) alebo ide o obrázky smutných chvíľ z detstva vo forme statickostí („dážď rozpráva svoj rovnomerný príbeh/ a my tam len stojíme/ starí/ takmer starí/ tam stojíme a načúvame tomu príbehu“).

Naozajstná alebo fiktívna cesta domov

Lyrický hrdina – to je v minulosti asi 12-ročný chlapec, teraz už dospelý, priam starý muž, ktorý spomína. Nedokáže sa zbaviť spomienok, prežíva jemné depresie z toho, čo už nie je, sprítomňuje tých, čo odišli. („Spite/ vy moji drahí/ A ty im buď dobrý Boh“). Subjekt prežíva pocity v ret­rospektíve – to je detstvo, to sú obrazy matky, starej mamy i otca – , ale sú to aj spomienky na minulostné predstavy a halucinácie.

Zdanlivo dynamické opisy sú v skutočnosti prežívania, ktoré sa priečia realite, lebo sú odrazom predstáv, pocitov i vizuálnych halucinácií z minulosti zväčša vyjadrených formou príjemných metafor. Je to naozajstná alebo fiktívna cesta domov, do minulosti, ale tam je už iba predstava, ktorá vyvoláva ťažkú spomienku („čierny anjel/ roztvára svoje modré krídla/ cez moje srdce“).

Nostalgia za dávnym minulým, no bez sentimentu

Predstava mŕtvej matky alebo mŕtveho ďalekého času – metafory a symboly sú silnejšie ako skutočnosť, ktorú predstavujú –, silný je motív podobenstva osamelého chlapca a osamelého psa, psa a anjela („Chcem načúvať anjelom, ktorí prichádzajú od mojich mŕtvych priateľov“). Podľa Fosseho človek zranený spomienkami na minulosť potrebuje pomoc (to je ten malý chlapec). Reminiscencie a predstavy sú chvíľami až mystické (vnímanie minulého z pozície už neexistujúceho súčasného), dávne, nastal stav ticha. Všetky doterajšie smútky, rozpamätávania sa a pocity z toho vyúsťujú do viery v Boha („A porozprávaj mi ešte raz ten istý príbeh. […] Ten o tom, že aj ja raz budem/ v hudbe/ ostatných/ medzi ostatnými.“)

Lyrický subjekt zápasí s neustálymi protikladmi v živote, hľadá radosť aj v naoko nevľúdnom prostredí, uvedomuje si prepojenosť ľudských vzťahov a javov v prírode. Subjekt – často on a ona – nie je presne ukotvený v priestore a čase, pretože Fosse má v svojom myšlienkovom svete človeka ako takého, s pocitmi osamotenosti i blízkosti („To tie neviditeľné ruky do nás vkladajú svoju/ tichú hudbu/ ako povznášajúcu žiadostivosť/ v ústrety tichu/ kvôli ktorému možno konkrétny deň žiť“).

Nostalgia za dávnym minulým, prírodným a rodinným, no bez sentimentu – to sa často nevyskytuje. Fosse dáva svojim vyjadreniam pomenovania bežných reálií, ale v zaujímavých vzťahoch, skutočné spája s mystickým, do ticha vkladá nepočuteľné hudobné motívy. Od začiatku veršov knihy postupuje oblúkom k podobným záverečným motívom a medzi tým sú základné myšlienky lyrického hrdinu, presvedčenie o zákonitostiach života, o láske vo vzťahoch k minulému, myslenému, predstavovanému, k fjordom i moru, k domu i k mame, … („držať sa toho/ čo je/ pretože to, čo je/ má v sebe aj to, čo/ bolo“). Všetko plynie, ale súčasne zostáva.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie