Denník N

MS 2006: Mal to byť vrchol neobyčajnej zlatej českej generácie. Nedvěd, Rosický či Baroš však skončili obyčajne

Zľava: Jan Koller, Milan Baroš, Pavel Nedvěd a Tomáš Ujfaluši počas tréningu na MS 2006. Foto – archív TASR
Zľava: Jan Koller, Milan Baroš, Pavel Nedvěd a Tomáš Ujfaluši počas tréningu na MS 2006. Foto – archív TASR

Česi hrali na začiatku 21. storočia najlepší futbal v Európe. Nikdy však nič nevyhrali.

Občas sa to stane: raz za niekoľko desiatok rokov sa v nejakej malej krajine niekde vo svete nájde pár ľudí, väčšinou zhruba päť. Stretnú sa v rovnakom čase na rovnakom mieste a robia tú istú vec, ale robia ju lepšie ako ktokoľvek iný.

Vyrazia do sveta a hrajú futbal, o ktorom sa potom, keď už patria do minulosti, hovorí, že bol najlepší; porazia každého, kto sa im postaví do cesty, a tých piatich si všetci ľudia v tej malej krajine niekde vo svete pamätajú. Pamätajú si, kde boli a čo robili, keď padol ten konkrétny gól. Presne si spomenú, ako sa cítili – väčšinou úžasne.

Trvá to krátko – prinajlepšom niekoľko rokov – a potom je koniec. Nastúpi dlhé a obyčajné obdobie bežných neúspechov. Spomína sa, hovorí sa o tom, čo bolo, aj o tom, čo mohlo byť, ale väčšinou nebolo. Povzdychne sa a čaká sa ďalej, a aj keď sa to jedného dňa zopakuje, už to nie je také, lebo to nie je prvýkrát.  

Takto je to so zlatými generáciami, na ktoré sa potom spomína počas tých dlhých desiatok rokov, keď si tú malú krajinu niekde vo svete opäť nikto príliš nevšíma. Vlastne je to rovnaké ako prvá láska: viete, že sa to deje, a zároveň neveríte, že je to naozaj, tušíte, že jedného dňa sa to skončí, ale nepripúšťate si to. A potom si ju aj tak pamätáte, lebo – no lebo všetko vtedy bolo akési lepšie, jasnejšie a jednoduchšie.

Neveríte? Spýtajte sa Čechov, povedia vám o tom svoje. Začiatkom 21. storočia totiž hrali najlepší futbal v Európe.

Najlepší zápas posledných dvadsiatich rokov

Keď sa Česi prvýkrát mohli kvalifikovať na veľký turnaj, hneď sa im to aj podarilo. Postúpili na majstrovstvá Európy 1996 v Anglicku, porazili Talianov a Portugalcov, postúpili cez Francúzov a prehrali až s Nemcami, až vo finále, až v predĺžení, lebo v predĺžení finále prehrá s Nemcami každý.

Tam niekde sa to však začalo: mladí hráči získali skúsenosti a vybrali sa do sveta, pribudli ďalší mladí a neuveriteľne talentovaní, mužstvo ostalo pokope, a keď prešlo osem rokov a začínali sa ďalšie majstrovstvá Európy, boli pripravení.

Česi hrali v roku 2004 v Portugalsku najlepší futbal v živote. Dvadsať zápasov neprehrali, boli rýchli a tvoriví, komentátori vzdychali pri každom góle, lebo to nebol len obyčajný gól, ale išlo o malé umelecké dielo. V bráne stál mladý, ale už vtedy skvelý Petr Čech, v strede hral fantastický Pavel Nedvěd a malý kúzelník Tomáš Rosický. V útoku sa vo výške dvoch metrov týčila hlava Jana Kollera a popri ňom pobehoval bleskový Milan Baroš.

Pri opise tohto mužstva sa novinárom bežne míňali superlatívy a otvárali synonymické slovníky, deje sa to aj dnes. Boli to hráči toho kalibru, ktorým sa potom stavajú sochy a pri ich mene ani nie je nič potrebné dodávať; stačí ho vysloviť a ľuďom sa vynoria spomienky na tie strely, ktoré sa končili gólmi, a prihrávky, ktoré sa gólmi nekončili, ale aj tak boli neuveriteľné.

Holandsko – Česko 2:3

Česi vtedy na majstrovstvách hrali najlepší futbal na kontinente a zápas s Holandskom patrí medzi najlepšie zápasy posledných dvadsiatich rokov. Prehrávali 0:2, ale mali neuveriteľné množstvo šancí (Holanďania ich mali minimálne rovnaký počet), otočili, vyhrali 3:2, ale, popravde, mali obe mužstvá dať po desať gólov a nikto by nenamietal.

Česi skončili prví v skupine smrti, vyhrali nad Holanďanmi aj Nemcami (pomsta je sladká) a potom len tak mimochodom porazili Dánov. Išli to vyhrať. Nevyhrali. Po jedinom ušmudlanom góle v semifinále vypadli s Grékmi, opäť v predĺžení. Vtedy sa to volalo strieborný gól: ak padne, nie je automaticky koniec, mužstvo má ešte čas vyrovnať do konca polčasu toho predĺženia, lenže Gréci ho dali, keď už plynul nadstavený čas. Hneď potom sa pískal koniec.

A tak im neostávalo nič iné, len čakať ďalšie dva roky na majstrovstvá sveta.

Veľké očakávania

Majstrovstvá sveta 2006 v Nemecku patria medzi najlepšie. Nemci ich poňali ako festival, ako výstavu toho, že krajina sa so svojou minulosťou vyrovnala a ľudí z celého sveta u seba víta. Hral sa výborný futbal, padalo veľa gólov, svietilo slnko.

A Česi boli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História MS vo futbale

MS vo futbale

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie