Denník N

Šéf Medusy Štecko: Zavreli sme dve reštaurácie vo Viedni? No a čo, otvoríme ďalších päť

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nepamätám si roky, že by som nemohol otvoriť polovicu letných terás len preto, že nemá kto obsluhovať, hovorí šéf Medusa Group Peter Štecko.

Hoci musel zatvoriť dve reštaurácie vo Viedni a dať tam návrh na konkurz, šéf Medusa Group Peter Štecko neľutuje, že si to na tamojšom trhu vyskúšal. Priznal, že výber lokality pre podnik Barrock na Václavskom námestí v Prahe bol zlý, preto ho po roku trápenia uzavreli. Aj keď plánovali ďalšie dve reštaurácie v pražskom obchodnom centre, to, že ich napokon neotvorili, považuje za najlepšie rozhodnutie minulého roka. Tvrdí, že nebude tlačiť na otváranie prevádzok v zahraničí len preto, že kedysi hovoril o expanzii. Dnes má totiž problém nájsť sto ľudí do Bratislavy.

V rozhovore si prečítate aj:

  • prečo musel v Rakúsku zatvoriť dve reštaurácie a dať návrh na konkurz,
  • ako sa darilo viedenským reštauráciám,
  • aký je rozdiel medzi platmi v Rakúsku a na Slovensku,
  • koľko stratových reštaurácií dnes majú,
  • prečo nepokračujú v expanzii tak, ako plánovali,
  • aké sú reálne tržby takmer 40 prevádzok, ktoré riadi.

Koncom mája sa objavila informácia, že ste zatvorili dve reštaurácie vo Viedni. Kedy sa to stalo?

Zatvorenie obidvoch reštaurácií vo Viedni sme oznámili v posledné dni a týždne pred ich reálnym zatvorením, čo bolo vo februári. Oznamovali sme to na Facebooku aj cez našu Medusa Card, vyzývali sme ľudí, aby prišli využiť posledný víkend. Tí ľudia, ktorí tam chodili, o tom vedeli. Či sa o tom dozvedel niekto napríklad v Pezinku alebo v Banskej Bystrici, je nám v tomto prípade celkom jedno. Medializuje sa to až teraz preto, že už uplynul istý čas, keď sme museli podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

Širšia verejnosť sa o zatvorení vašich podnikov za hranicami dozvedela cez rakúsky článok zmonitorovaný slovenskými médiami. Nepodcenili ste to, že aj o zatváraní reštaurácií treba viditeľne informovať?

Toto nie je informácia, ktorú by sme veľmi chceli šíriť cez médiá, už len z toho dôvodu, že nie je v samej podstate veľmi pozitívna. Napriek tomu, že dôvod zatvorenia považujeme za trochu skrivodlivý a za taký, za ktorý nemôžeme. Nemyslím si, že by sme razantnejším informovaním predišli tomu, že niekto zneužije slovné spojenia: konkurz – skrachovali – dlhujú 5,5 milióna. To je jednoducho veľmi lákavý úlovok pre médiá.

Zatvorili ste svoje prevádzky vo Viedni preto, že majú vedľa nich tri roky stavať podzemné garáže a reštaurácie by nemohli počas stavebných prác normálne fungovať?

Áno. Je to, ako keď máte čerpaciu stanicu na diaľnici a povedia vám, že tú diaľnicu idú na tri roky rozkopať. Musíte sa rozhodnúť, čo s čerpacou stanicou urobíte. Asi ju zavriete, keďže tam nebudete mať ľudí. Keď toto niekto označí za skrachovanie, tak je to veľmi nefér. Skrachovali by sme za predpokladu, keby sa na tom námestí nič nestalo. Ale ide sa ťažko rozkopať, bude tam deväťmetrová jama, vzniknú tri poschodia podzemných garáží. Aj keď sú voči tomu protesty a obyvatelia s tým nesúhlasia, je to schválené a vydali na to stavebné povolenie.

Peter ŠTECKO (44)

Vyštudoval podnikový manažment na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Podnikať začal, keď mal osemnásť rokov. V roku 1993 založil firmu ZOE, od roku 1995 prevádzkoval rovnomennú sieť obchodov s módou. Príchodom globálnej konkurencie a presunom výroby do Ázie sa rozhodol zmeniť oblasť podnikania. V roku 2003 otvoril prvú reštauráciu v centre Bratislavy s názvom Medusa. Dnes má skupina Medusa Group niekoľko desiatok prevádzok na Slovensku, v Rakúsku a Česku, vyše 1000 zamestnancov a je najväčšou slovenskou gastroskupinou. Peter Štecko je jej jediným majiteľom. Je ženatý, má tri deti.

Vy ste už pred podpisom zmluvy vedeli, že k takej situácii v tej lokalite, kde ste mali podniky, môže prísť. Napriek tomu ste tam pred šiestimi rokmi otvorili prvú reštauráciu Medusa, o pár rokov neskôr kúsok od nej druhú reštauráciu Primi. Rátali ste s tým, že k budovaniu garáží možno nedôjde, lebo ste to nevedeli naisto?

Nevedeli sme to naisto. Myšlienka podzemných garáží a vytvorenia pešej zóny na Neuer Markt bola stará 10 – 15 rokov. Ja som o tom, že sa tam v budúcnosti niekedy plánuje robiť pešia zóna, prípadne s garážami, vedel asi 8 rokov. Lenže to spalo, nikto do toho nechcel ísť, nie je to príjemná vec. Druhý fakt je, že aj variantov výstavby mohlo byť niekoľko. Prvý variant bol, že sa urobí len povrchová úprava a pešia zóna. To by bolo len na pol roka. Bola aj alternatíva, že sa urobí len v časti garážový parkovací dom a urobí sa to na etapy. Bohužiaľ sa prijal ten najhorší variant, že sa naraz vykope jama na celom námestí, bude obohnaná tri metre vysokým dreveným plotom, ktorý budeme mať dva metre od fasády reštaurácie. Nájomné bolo iba v Meduse vyše 50 000 eur mesačne, pritom by sme ju neboli schopní s tými obmedzeniami normálne prevádzkovať. Ak by ste tam mali napríklad predajňu kufrov, možno aj napriek obmedzeniam by ste do nej išli, ale keď idete na večeru, je to iné. Letné terasy by tam vôbec nemohli byť. Ak by sme tam ostali, za tri roky by sme na nájomnom stratili viac ako dva milióny eur, pritom nie je isté ani to, či by išlo len o tri roky. Je to v historickom centre mesta a je tam riziko historických nálezov a vykopávok.

Je to tak, že ste pri podpise zmluvy na 10-ročný prenájom trochu dúfali, že ak aj tam takéto možné riziko je, nemusí nastať počas obdobia, keď tam budete?

My sme dúfali, že nemusí nastať. Ja som veril, že nenastane. A ak nastane, tak nastane v menšom rozsahu – bude to trvať kratšie a nebude to také invazívne: že sa najprv urobí polovica námestia, potom druhá. A zároveň som veril, že sa s prenajímateľmi priestorov dohodnem rozumnejšie.

Podpísali ste s nimi zmluvu, ktorá bola nevypovedateľná. Napriek tomu ste sa spoliehali na to, že ak by k závažným zásahom, akým je výstavba garáží, došlo, bude sa dať dohodnúť na vypovedaní zmluvy?

Ja som ju nikdy nechcel vypovedať. Nechcem, aby to tak vyznelo, že som dúfal, že sa bude dať vypovedať. Veril som, že sa dohodnem tak, aby nás to počas výstavby nezabíjalo. Máme tam ešte stále obrovské investície, ktoré tam, bohužiaľ, ostanú. Ani teraz ju nechcem vypovedať, ale nemám inú možnosť ako dať návrh na konkurz, keďže nie je reakcia na druhej strane. Vezmite si, koľko prevádzok zlikvidovala oprava Štúrovej ulice v Bratislave, a to bolo v menšom rozsahu a platí sa tam nižšie nájomné. Keby bolo naše nájomné na úrovni Štúrovej, tak to na tri roky zavrieme, prečkáme a znovu otvoríme. Ale my sme bavíme o úplne iných sumách. Veril som v príčetnosť mojich partnerov a predpokladal som, že budú reflektovať situáciu na viedenskom trhu. Som presvedčený, že ešte veľa rokov prejde, kým tam niekoho nájdu, pretože momentálne nie je extrémne veľký dopyt po takých veľkých priestoroch, ak všetci vedia, že sa tam bude robiť takáto rekonštrukcia.

Zmluva, ktorú ste podpísali, bola naformulovaná tak, že je nevypovedateľná. To, že ste podali návrh na konkurz, bolo teda jediné riešenie, ako sa z tej situácie dostať?

Podali sme návrh na vyhlásenie konkurzu, je to jediný právny titul podľa rakúskeho práva, ako sa dá vypovedať zmluva na lehotu určitú. Správca konkurznej podstaty má právo zmluvu vypovedať a potom už neplynú žiadne ďalšie nároky z nájomnej zmluvy. Stále pritom ešte nevylučujem, že sa spamätajú, zistia, že nikoho iného nemajú a tak skoro nenájdu, a že sa ešte môžeme dohodnúť.

Na Slovensku sa slovo konkurz spája s problémami, do ktorých sa podnikateľ dostal, ako neúspech. Je to tak, že vy to naopak beriete ako plus, lebo ste našli cestu, ako z tej situácie vykľučkovať?

Áno, právnikov sme sa pýtali, čo máme robiť. Zastupovali nás už v čase, keď sme vznášali požiadavky na prenajímateľov – jednoducho nemôžete niekomu posielať 700 000 eur na účet, keď máte zavretý podnik. Odkiaľ by tie peniaze prišli? Museli by sme ich tam posielať a to by mohlo ovplyvňovať biznis na Slovensku. Posielali by sme tam peniaze za niečo, čoho hodnota bude o tri roky diskutabilná. Keďže s nami nekomunikovali vôbec alebo veľmi neochotne, keď sa vyčerpali všetky možnosti a bolo poslaných asi 150 e-mailov, tak sme uznali, že konkurz je jediná možnosť.

Foto N – Tomáš Benedikovič

V okolí vašich reštaurácií vo Viedni je viacero prevádzok. Ako reagujú oni?

Rozdiel medzi nami a niektorými prevádzkami na tom mieste je, že my sme tam v podnájme. Veľa prevádzkovateľov je vo vlastných historických budovách. Vedľa nás bol zlatník, ktorý povedal, že bude mať problém tri roky prežiť, ale po tých troch rokoch hodnota jeho budovy stúpne, lebo tam vznikne pešia zóna. Môže to zavrieť, lebo je to jeho budova, ale my by sme len sponzorovali prenajímateľa a vytvorili so zatvorenými reštauráciami stratu v sume, za akú by sme si mohli z ušetrených peňazí otvoriť dve nové reštaurácie.

Ako sa darilo vašim viedenským reštauráciám?

Meduse sa darilo veľmi dobre. Je to prevádzka, na ktorú sme boli veľmi hrdí, veľa ľudí vo Viedni ju pozná, mala dobré meno a stabilnú klientelu. Mala aj veľmi dobré referencie v TripAdvisore, bola dobre vyťažená, takže zamestnávala vyše 70 ľudí. Nikdy by nám nenapadlo, že by sme ju zatvorili. Primi nebola až taká úspešná, to poviem na rovinu. Tam nejako chémia nezafungovala. Aj preto sme uvažovali o tom, že ju zmeníme, redizajnujeme a bude tam Wagamama, s ktorou chceme v Rakúsku pokračovať. Už sme mali aj súhlas z anglickej centrály, keď vydali stavebné povolenie, takže plány padli. Ale ani jednu prevádzku by sme nezavreli.

Vaše riziko vo Viedni od začiatku zvyšovalo to, že ste mali obe reštaurácie na jednom, aj keď atraktívnom námestí. Nebola na výber iná lokalita?

Určite nie. Bol zázrak, že sa nám podarilo prvú reštauráciu vybaviť. Vo Viedni je problém dostať sa k vhodným priestorom, nájomné zmluvy sa tam v zásade kupujú, ďalej musíte mať referencie, reputáciu, aby sa s vami niekto bavil. Bol som rád, že sa nám podarilo 30 metrov od Kärntner Straße na námestí nájsť dvojpodlažnú reštauráciu v historickej budove s nádhernou fasádou. To nebolo tak, že by som si mohol vyberať z desiatich priestorov. Aj na tento sme čakali niekoľko rokov, kým sme ho našli, pretože myšlienka reštaurácie vo Viedni bola oveľa skôr. Primi sa k tomu pridalo tak, že sa o pár budov ďalej uvoľnil priestor a priamo sme vstúpili do rokovaní. Keďže tam vznikala synergia z hľadiska manažmentu a logistiky, prišlo nám to ako dobrý nápad. Iste, bolo to riziko, ale vtedy som to nebral tak, že je to niečo, čo nám nakoniec zlomí krk.

Ak by trvala rekonštrukcia námestia len pol roka, stálo by vám to za to, že by ste reštaurácie na ten čas zavreli?

Pokojne by som povedal, že aj rok a pol, ale nie tri. To by bolo niečo, čo by sme finančne určite zvládli. Ponúkal som, že počas toho obdobia budeme platiť nájomné, nebolo by to 50 000 eur mesačne, ale ani nie 1000 eur. Bolo by to v desaťtisícoch ročne, ktoré sme boli ochotní platiť za zatvorené reštaurácie.

Prenajímatelia neboli ochotní zľaviť z ceny?

Trvajú na tom, aby bola dodržaná zmluva v plnej výške.

Rizikové miesto, neústupní obchodní partneri, nevypovedateľná zmluva… Kde ste urobili najväčšiu chybu, že ste podniky museli zavrieť?

Chybu som spravil v tom, že som nebol natoľko konzekventný pri podpise zmlúv, že som si tam nenastavil klauzulu, že v prípade zásadnejšej rekonštrukcie bude možný bezbolestný exit, prípadne budú tvrdo nastavené podmienky zníženia nájmu na to obdobie. Nechal som to trochu byť s tým, že uvidíme, dohodneme sa. Podcenil som, že sa mi partneri otočia chrbtom.

Išlo to v tom čase, keď ste podpisovali zmluvu? Bolo vtedy viac záujemcov o ten priestor, alebo ste boli jediní?

Zmluvu na Medusu sme podpisovali v roku 2010 a vtedy bola situácia v gastronómii zásadne odlišná od tej dnešnej. Nebola taká doničená nedostatkom personálu a hlavne jeho nárokov na mzdy. My sme boli na rakúskom trhu nováčik. Chceli sme zaujímavú lokalitu, nemali sme ideálnu rokovaciu pozíciu. Vtedy som vedel, že by takéto podmienky v zmluvách neboli realizovateľné; dnes si myslím, že som na nich asi mal trvať. Také zmluvy som nemal podpisovať. Ale povedzte niekomu, kto má vízie, kto chce niečo spraviť: Stoj, lebo možno o osem rokov rozkopú námestie.

Ľutujete ten krok?

Stále to neľutujem, lebo keď človek niečo neskúsi, nemá. Budeme teraz desať rokov plakať do vankúša, že sme zatvorili dve reštaurácie? No a čo? Otvoríme ďalších päť. Toto je život. Jeden múdry manažér povedal, že keď človek v nijakom projekte nikdy neskrachuje, neskúša dosť, nejde naplno. Nedá sa vždy trafiť a byť stopercentný. Proste sme urobili chybu, že sme nemali také kontrakty, z ktorých by sa dalo exitnúť, keď príde k takejto udalosti.

Čo je so zamestnancami z Viedne? Väčšina z nich boli Slováci – ponúkli ste im iné miesta?

Všetkým sme ponúkli miesta u nás, lebo chronicky hľadáme ľudí. Reagovalo na to relatívne veľa ľudí. Časť prešla do Wagamamy v Parndorfe, časť do Bratislavy. Obzvlášť sa teším, že hodnotný kuchársky tím aj so šéfkuchárom Petrom Duranským z Medusy prešiel do reštaurácie Rio v Bratislave. Časť ľudí odišla, ale keďže sme vyzbierali šikovných ľudí, nestratia sa – niektorých som už dokonca stretol v bare na viedenskom letisku.

Tí, ktorí prešli do Bratislavy, prešli aj so svojimi viedenským platmi?

Nie plošne. V Rakúsku nie sú zase až o toľko vyššie platy. Systém je iný v tom, že majú viac platov: namiesto 12 ich tam je povinne 14.

O koľko viac tam v priemere zarábal kuchár ako tu?

Budete možno prekvapená, ale rozdiel v kuchárskych platoch už nie je takmer žiadny. Len v ich počte.

Čiže rozdiel je citeľný len pri pohľade na ročný plat?

Áno, majú dva platy navyše, plus majú 5 týždňov dovolenky, plus majú 6 týždňov naplno preplácanej PN-ky. Takže je to takmer 16 platov ročne. Ale kvalitní ľudia sú už v Bratislave momentálne extrémne drahí a ten rozdiel už taký veľký nie je. Pre nás je teda jedno, či robia tam alebo tam. Tým najkvalitnejším ľuďom sme neupravovali platy dole.

Tí, ktorí neprešli do iných vašich prevádzok, dostali odstupné? Vyplatili ste všetkých ľudí?

Už posledný mesiac sme vedeli, že rokovania padli, a postupne sme ukončovali pracovné zmluvy. Boli sme otvorení do konca februára, v Primi ešte 15 dní v marci, ale len pár ľudí. Vyplatili sme celý február a pár ľudí, ktorí robili ešte v marci v Primi, sme už technicky nemohli vyplatiť, lebo výplatný termín je v apríli. V apríli sme už nedisponovali účtom ani sme nezasahovali do aktív firmy. Nato je tam administrátor, ktorý vezme peniaze na účte a vyplatí ich. Budú na 100 % vyplatení, ale my to nemôžeme spraviť. Na účte boli desaťtisíce eur.

Wagamama v Parndorfe bude ďalej fungovať?

To, čo sa deje okolo prevádzok vo Viedni, na to nemá žiadny vplyv, lebo tie aktíva nie sú poprepájané. Bola to separátna právna entita a nemala žiadne záväzky, ktoré by boli zaručené našimi ďalšími aktívami tu.

Ohradili ste sa proti tomu, že sa v médiách objavila informácia o tom, že vo Viedni sú dlhy presahujúce 5 miliónov. Ako tá informácia vznikla?

Ja som nepodával dokumenty na súd, robili to naši právnici. Ale predpokladám, že keď máte súvahu, máte evidované pasíva a aktíva, tak rakúsky novinár vzal celkovú sumu pasív a tam to uviedol. Ale jednoducho nemôžeme označiť za dlhy naše vlastné vklady do firmy, úroky voči nám samým, navyše ešte sumy, ktoré sme povedali, že si nebudeme uplatňovať, a sú vnímané ako vklad do podnikania. To nie je dlh. To je naša investícia. Keď poviete, že niekto dlží 5,5 milióna, nepredpokladáte, že dlží sám sebe. Voči tretím stranám sa ani nedá technicky dosiahnuť taký dlh – dávno by nás zexekvovali. Ani tie prevádzky v súčte toľko nestáli. Navyše suma nebola presná, právnik ju v petite uviedol len približne, neboli tam odpočítané niektoré úhrady a záruky. Administrátor požiada veriteľov, aby presne vyčíslili pohľadávky, a to bude zoznam záväzkov.

Takže reálny dlh vo Viedni je aký?

Voči dodávateľom je dlh menej ako 130 000 eur. Nehovorím, že je to málo, ale je to hravo pokryteľné z toho majetku, čo sme tam zanechali, lebo ten je v miliónových hodnotách. Potom je tam neusporiadaná väzba na prenajímateľov, ktorí ukončením vzťahu môžu vzniesť nároky, a bude to riešiť administrátor. Ale my sme im tie objekty výrazne zhodnotili, pretože v čase, keď sme ich prevzali, boli v dezolátnom stave. My, naopak, očakávame, že z toho ešte môžeme niečo dostať. Administrátor má za úlohu to celé rozdeliť, lebo aj ja sám som veriteľ, nevzdal som sa svojich pohľadávok, ale som až druhý v poradí – najprv sa musia vyplatiť dodávatelia, uzavrieť vzťahy s prenajímateľmi a čo tam ostane, chceme naspäť. Tvrdíme, že hodnota, ktorú sme v podnikoch nechali, je oveľa vyššia. Ale to už neznie tak zaujímavo, ako keď sa napíše, že nechal dlhy 130 000 eur.

Zariadenie a vybavenie v zatvorených reštauráciách zatiaľ ostalo. Foto – archív Medusy

S akými reakciami ste sa stretli, keď sa informácia o konci a dlhoch objavila v médiách? Narazili ste aj na to, že to ľudí potešilo, priali vám ten neúspech?

Moje okolie na to reagovalo so zdvihnutým obočím, lebo vie, aká je realita. Vedia, že sme postupovali extrémne poctivo, máme medzinárodnú právnickú kanceláriu, ktorá nám pri tom radila. Všetko sme tam nechali, nevzali sme ani dekorácie, poháre. A verejnosť – to sa ťažko komentuje. Platí, že môžete priniesť desať pozitívnych správ a nikoho to nezaujíma, ale jedenásta negatívna, tá sa nesie médiami rýchlosťou svetla. Jedna kvapka oleja dokáže pokaziť celý bazén vody.

Pred šiestimi rokmi – pred otvorením prvej reštaurácie vo Viedni – ste povedali, že ste tam chceli byť, vyskúšať si, že na to máte, a aj keby to nevyšlo, považovali by ste to za úspech, lebo ste si to vyskúšali. Povedali by ste aj teraz, že na to máte?

Áno. Vyskúšali sme si, že na to máme. Ak zavrú na tri roky jedno námestie, neznamená to, že sa končí svet. Myslím si, že Slovensko nedozrelo vo vnímaní jednej veci: keď robíte biznis, vždy máte plusy, ale aj mínusy. Ak niekto nemá mínusy, neskúša dostatočne alebo nemá dostatočné sebavedomie, elán a chuť dostať sa ďalej. Mínusy sú súčasťou veľkých plusov. Nedá sa to oddeliť. Nemôže vyjsť všetko. A môžeme sa teraz baviť, prečo to nevyšlo. Ale fakt je ten, že Bratislavčania prišli do Viedne a urobili tam úžasnú reštauráciu. Bodka. Nebudem roky smutný preto, že sa skončilo niečo, na čoho koniec nemám vplyv. Áno, bolí to. Ale pozerám sa dopredu. Iné by bolo, ak by sme to zavreli v dôsledku strát a s tým, že sme tam narobili reálne dlhy.

Pred pár rokmi ste hovorili o masívnej expanzii vo Viedni a v Česku, následne aj v Nemecku a Holandsku. Prečo to nepokračuje tak, ako ste odhadovali?

Áno, v uplynulých rokoch som sa často vyjadroval o expanzii v okolitých krajinách. Ale len úplný idiot nemení názory, ak sa zmenia okolnosti. Keď vidím, čo sa deje posledné tri-štyri roky na trhu práce, je to nezlučiteľné s tým, čo som si pred piatimi rokmi myslel. Nevieme nájsť ľudí u nás doma a už vôbec ich nevieme nájsť vo Viedni a v Prahe, kde je situácia ešte horšia. A nebudem len preto, že som pred piatimi rokmi povedal v médiách, že chcem expandovať do zahraničia, tlačiť ako blázon na otváranie prevádzok v Prahe, keď samotné prevádzky v Prahe zatvárajú, lebo nevedia zohnať ľudí, a tí, ktorých zoženú, sú drahí a nekvalitní. Treba urobiť reflexiu názorov, sústrediť sa na to, čo nám zarába peniaze, čo nás baví a čo funguje. O pár rokov sa môže situácia zmeniť. Kto mohol vedieť, že po kríze, keď sme si mohli vyberať z uchádzačov o prácu, príde rok 2018 s nezamestnanosťou v Bratislave menej ako 3 %? Aktuálne máme otvorených vyše 100 pracovných pozícií, možno aj viac. Mám sa hanbiť za to, že som hovoril o expanzii a dnes neviem nájsť ľudí? Keby som podnikal v technologickom biznise a mohol si kúpiť robotov, tak expandujem, lebo ma to baví. My však robíme s ľuďmi. Napriek tomu poviem – našťastie.

Ako vidíte možnú expanziu dnes? Tento rok ste otvorili Wagamamu v Parndorfe, v Prahe klub Epic. Budú nasledovať ďalšie?

Momentálne potrebujeme zabezpečiť dostatočný počet ľudí v existujúcich prevádzkach a to sa nám chronicky nedarí. Akákoľvek expanzia vo svete aj na Slovensku musí byť podporená tým, že máme s kým robiť. Takže na otázky o expanzii budem vedieť odpovedať, keď sa nám stav ľudí podarí stabilizovať, a to aj na úrovni manažmentu.

Nemáte ani dosť manažérov, riadiacich ľudí, ktorí by nové prevádzky rozbiehali?

Áno, myslím si, že je to ešte dôležitejšie, ako len mať tých výkonných priamo v prevádzkach. Navyše sú dnes ľudia drahší, menej motivovaní a angažovanosť ide prudko dole. Čím máte menej angažovaný tím a čím je ďalej od centrály, tým je to komplikovanejšie. Keď si ľudia robotu vážia a chcú robiť, aj keď je to ďaleko, tak to dokážeme ustrážiť. Ale keď to majú mnohí doslova „na háku“, tak je to „mission impossible“.

O Nemecku a Holandsku už neuvažujete vôbec?

Už neuvažujem ani o Kittsee, pokiaľ nám bude permanentne chýbať 100 ľudí v Bratislave. Z tohto potom pramení frustrácia, nespokojnosť zákazníkov a aj manažérov v centrále. Ja im nemôžem v tejto atmosfére povedať: pozrite, mám takúto ponuku a nápad, poďme to spraviť. Keď sme otvorili Epic v Prahe, prišli ponuky a záujem aj z ďalších metropol. Za mňa: ani za svet. A to ma baví skúšať veci. Nemôžem to spraviť kvôli zodpovednosti voči stovkám ľudí, ktorí tu pracujú.

Ľudí by ste nevedeli nájsť, ani keby ste zvýšili platy? Nezohnali by ste ich, ani keby ste im dali o 300 – 400 eur viac?

Ja si myslím, že financií dávame všeobecne dosť. Teraz sa môže niekto ozvať, že áno, ale bolo by to veľmi nesystémové. Takže nie, nevedeli. Navyše pri určitých pozíciách to už nie je o peniazoch.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Už sa povinne zverejňujú základné mzdy na webe, vy máte na pracovnom portáli viac ponúk. Videla som tam platy v hrubom od 480 eur, 750 eur, niekde 1200 eur.

Neviem presne, ktoré inzeráty ste pozerali.

Myslím miesta pre kuchárov, pizzérov, pomocné sily.

Sú pomocní kuchári, ktorí zarábajú 600 – 700 eur; sú takí, čo majú 1200 eur. A sú pozície, ktoré takto neinzerujeme, lebo ich riešime cez headhunterské firmy a tam to je niekoľko tisíc eur. My už momentálne stredný a vyšší stav headhuntujeme, čo je vcelku absurdné, lebo väčšinou sa headhuntoval exekutívny manažment. Od 1. júna k nám nastúpi veľmi výrazná medzinárodná posila do kuchárskeho tímu a to je čistý headhunt zo zahraničia. A bude ešte jedna. Na určitom leveli už ľudia nie sú. Nehovorím o kuchároch – hovorím o skúsených manažéroch a exekutívnych šéfkuchároch, ktorí poznajú problematiku.

Na bežné pozície zamestnávate aj ľudí zo zahraničia?

Relatívne málo, v gastronómii to nie je také jednoduché. Stále si neviem predstaviť, že by mohol v bratislavskej prevádzke obsluhovať Srb, ktorý nevie po slovensky. Mne by to neprekážalo, ale naši zákazníci sú na to senzitívni.

Kuchára predsa nevidia, nekomunikujú s ním.

Ale to aktuálne nie sú ľudia, medzi ktorými sú dobrí kuchári. Aspoň nám sa ich zatiaľ nepodarilo nájsť. Ponuka je stále v plienkach, pretože reštrikcie boli veľké. Až teraz to začala vláda postupne uvoľňovať, pretože si uvedomila, v akom sme maléri. Je pravda, že máme percentuálne väčší počet cudzincov v celkovom tíme Medusy, ale stále je to malý zlomok.

Obmedzil vám už nedostatok ľudí prevádzku reštaurácií? Museli ste skracovať otváracie hodiny, prípadne obsluhovať len časť podniku?

Áno. Nepamätám si také roky, že by som nemohol otvoriť polovicu letných terás, lebo nemám ľudí. Sú situácie, že naplníme terasu a vnútri už nemá kto obsluhovať – deje sa to vo všetkých reštauráciách s veľkými terasami. Napríklad v Primi v Eurovei potrebujeme takmer dvojnásobný personál na leto a ten nezoženieme za dva týždne, keď sa prudko oteplí. Sú situácie, keď aj na vychytené víkendové dni nemáme úplne pokrytý personál.

Na zvýšenie platov som sa pýtala preto, že ak neviete na trhu nájsť ľudí, lebo noví nie sú, môžete získavať len tých, ktorí už v branži robia, od konkurencie. Tak to robia aj reťazce, ktoré sa predháňajú platmi, aby mali ľudí.

Áno, ale je to špirála, ktorá gastronómiu absolútne ničí. Je to zároveň jeden z problémov, ktorý na slovenskej scéne vytvára blok do budúcna. Pribúdajú ďalšie a ďalšie prevádzky, neviem pre koho, lebo nemám pocit, že by sa sťahovali ďalší ľudia do Bratislavy, vzniká ich relatívne veľa, ale nepribúdajú ľudia na pracovný trh – personál pre gastronómiu. Teraz sa len zamestnanci preťahujú z jednej prevádzky do druhej a špirála sa roztáča. Na druhej strane na to však nereagujú ceny, alebo reagujú len veľmi málo a pomaly. Marže klesajú, počty prevádzok stúpajú. Takže v najbližších rokoch to bude veľmi tvrdé, náročné na manažment, na udržanie zákazníkov a bude veľmi záležať na vnútornej efektivite. Myslím si, že už nebude štandardom mať otvorené od rána do večera a každý deň.

Zákonník práce s nadčasmi a príplatkami vám to ešte skomplikoval?

Zákonník práce nám vytiahol peniaze z vrecka. Nemám nič proti zvyšovaniu výplat zamestnancov. Je super, ak sa zvýšia príplatky na nočnú prácu a víkendy, je to super, nech ľudia zarábajú viac. Ale nech je to viac pre nich, nie pre štát. Pýtam sa: prečo nám štát berie polovičku? Keď sa darí, tak to nepotrebuje. Je to čisté pokrytectvo. Navyše nesúhlasím s tým, aby sa to upravovalo paušálne, pretože sú branže, ktoré fungujú z princípu veci v noci či cez víkendy. Ľudia s tým do práce nastupujú, mnohým to vyhovuje a tá mzda už na to reflektuje. A teraz niekto príde a povie, že je to nadštandard, v prevádzkach, ktoré robia len v noci či cez víkendy. Iné je, ak máte dennú prevádzku a šéf vám povie: idete robiť cez víkend.

Naznačili ste stop expanzii. Týka sa aj Slovenska?

Nemáme žiadny stop expanzii, tak ultimatívne by som to nechcel nazývať. Naším cieľom je v prvom rade naplniť naše prevádzky dostatočným počtom personálu. Potom chceme urobiť rekonštrukcie niektorých známych a výkonných prevádzok, ktoré majú viac rokov. Ďalej pripravujeme nové projekty, o ktorých nechceme detailne hovoriť, najmä vzhľadom na konkurenciu. Pripravujeme minimálne tri veľké projekty v Bratislave, ale budeme o nich informovať, až keď príde správny čas pred otvorením.

Sú nejaké reštaurácie na Slovensku, ktoré sú stratové a plánujete ich zavrieť?

Ak dospejeme do situácie, že nebude niektorá z nich profitovať, tak ju zavrieme. Lebo je to normálne – nebudeme sa tváriť, že sa deje tragédia. Momentálne máme v celej skupine dve stratové prevádzky. Zvažujeme, čo s nimi ďalej. Je pravdepodobné, že ich zavrieme alebo zmeníme ich koncept. Budeme na to reagovať, lebo je, naopak, nezdravé na to nereagovať, tváriť sa, že sa nič nedeje, a potom to po 5 rokoch zapichnúť. Radšej budem mať napríklad 5 ziskových reštaurácií namiesto 7, ktoré sa budú navzájom požierať.

Fungujete na trhu vyše 10 rokov. Koľko reštaurácií ste za ten čas úplne opustili?

Na trhu fungujeme už vyše 15 rokov. Myslím, že úplne sme skončili sme len v Boroch s malým café Mlska, ktoré sme prilepili k reštaurácii Kubu, a v Prahe s podnikom Barrock. Pri ostatných, kde už nie sme, buď vypršala zmluva, alebo sme ich predali.

Barrock v Prahe vydržal ešte kratšie ako reštaurácie vo Viedni. Aj tam sa vám podarilo nájsť zaujímavý priestor – v centre mesta na Václavskom námestí s vysokou návštevnosťou. Napriek tomu sa ukázalo, že tam podnik vašej koncepcie nefungoval.

Mysleli sme si, že je to dobré miesto, a ukázalo sa, že realita je úplne iná. Bol to jednoznačne zlý výber lokality. Chceli sme tam byť, nechal som sa učičíkať známou adresou, tým, že je to Václavské námestie. Neuvedomil som si, že Václavák sa večer mení. My sme gro biznisu robili večer a v noci, keď tam vybiehajú indivíduá, díleri, ľahké devy a nevyzerá to tam dobre. Ukázalo sa, že lokálneho „Pražáka“ tam nedostaneme ani za svet a pre turistov to bolo už trochu „off site“. Už to bolo ďaleko od krčiem, barov a podnikov, ktoré sa koncentrujú okolo Dlouhej a priľahlých uličiek. Paradoxne sa tá lokalita ukázala ako veľmi nešťastná.

Zavreli ste to po akom čase?

Tam sme sa trápili myslím presne rok.

Tam by to nevyriešila ani zmena na inú koncepciu?

Nie, takú ambíciu sme ani nemali. Toto nám skrátka nevyšlo.

Zmluva na dlhodobý prenájom v Prahe sa dala vypovedať ľahšie ako vo Viedni?

Tam sme sa dohodli s prenajímateľom. Museli sme to zavrieť, chvíľu to tam bolo prázdne, kým našiel nového nájomcu. Dohodli sme sa na kompenzáciách za to obdobie.

Barrock skončil po roku, avizované reštaurácie v pražskom obchodnom centre Chodov, kde ste mali byť, ste ani neotvorili, stopli ste už podpísané dohody. Tam sa stalo čo?

Tam sme mali otvoriť reštaurácie Kubu a Wagamama. V čase, keď som podpisoval zmluvy, tri roky pred rekonštrukciou obchodného centra, nám prezentovali, že sa existujúca food-courtová časť zruší a postaví nová, moderná. Tesne pred začiatkom stavebných prác sme ich oficiálne požiadali, aby nám povedali, aké gastronomické prevádzky budú okolo nás, žiadali sme to z dôvodu budúcej cenotvorby. Vtedy sme v šoku zistili, že tých prevádzok tam bude oveľa viac, ako sa prezentovalo, a aj niektoré také, ktoré idú konkurenčne priamo proti nám. Vtedy som si povedal, že v tom v žiadnom prípade nebudeme pokračovať. Keď máte 100 % zákazníkov, plánujete ich mať z dôvodu rozšírenia centra maximálne 110 %, ale zároveň z ponuky gastra urobíte dvojnásobnú, tak vám tržby klesnú na polovicu. Už pokles plánovaných tržieb o 20 % by pre nás znamenal straty. Tak sme sa nakoniec s prenajímateľom dohodli na našom exite. S odstupom času – považujem to za moje najlepšie rozhodnutie minulého roka. Keby sme tam ostali, tento rok by sme mali obrovský problém a o investované peniaze by sme prišli.

V Prahe máte dva podniky Presto, ktoré majú blízko ku kantínovým podnikom, Epic je hudobný klub. Nerezignovali ste tam trochu na vyššiu gastronómiu?

Nerezignovali, priznám sa, že sme tam takú ambíciu ani nemali. Pretože Praha je gastronomicky veľmi vyspelá, je tam extrémne veľa reštaurácií, pritom s personálom má rovnaký problém ako Bratislava. Je to nosenie dreva do lesa. Presto sme otvárali preto, že sme mali blízko k Florentinu, dohodli sme sa na spolupráci, potom pribudol Chodov Park, tak vznikli dve kantíny. Potom malo prísť obchodné centrum Chodov, ale odhadol som, že pretlak ponuky môže byť taký veľký, že nás to môže zraziť na kolená. Život ma naučil, že sa musím naučiť vravieť aj nie, lebo si môžem narobiť problémy. My sme ani nemali ambície ísť do centra Starého Mesta – skôr sme chceli využiť korporátne vzťahy, ktoré sme mali s prenajímateľmi obchodných centier. Barrock mal doplniť večernú scénu a stále som presvedčený, že ak sa mi podarí nájsť adekvátne priestory na Dlouhej ulici, tak sa do Prahy vráti, lebo je to výborná koncepcia.

Kantíny tvoria veľkú časť vašich prevádzok aj na Slovensku. Ako sa im darí? Je to zaujímavá časť biznisu?

Nedá sa plošne povedať, že sú dobré alebo zlé, či sa im darí alebo nedarí. Veľmi veľa závisí od budovy, kde sa nachádzajú, od zloženia nájomníkov a od konkurencie v okolí. Môžete mať veľmi zaujímavú budovu so zaujímavými nájomníkmi, kde v okolí nič nie je, a tá kantína funguje. Môžete mať inú veľmi zaujímavú budovu so zaujímavými nájomníkmi, no keď máte v okolí ďalších 10 podnikov, kantína veľmi rýchlo umrie, lebo ľudia majú tendenciu vyraziť von z budovy, vyvetrať sa. Kantíny, ktoré sú pod veľkým konkurenčným tlakom z okolia, ťahajú za kratší koniec, lebo ľudia chcú ísť prirodzene von, obed si užiť.

Pred šiestimi rokmi ste vraveli, že značka Medusa je už známa, jej znalosť vám pomáha. Ako je to dnes, keď sa už objavili aj negatívne informácie?

Postoj médií je už iný. Z malého a absolútne rodinného podniku výrazne podporovaného médiami sme prerástli do kategórie „korporátov“ (aj keď je to stále rodinná firma a označenie za „korporát“ veľmi nemám rád) – do veľkej firmy s 1500 zamestnancami, ktorá je značne pod kontrolou médií. A je veľa ľudí, ktorí si radi kopnú. Vo svete priameho biznisu je to iné. Keď rokuje niekto z Medusy, má to väčšiu váhu, pretože to znamená určitý objem. Ale faktom je, že z hľadiska médií je to ťažšie. Musím sa s tým jednoducho naučiť žiť. Takto svet funguje a sme pod väčším tlakom a kontrolou.

V médiách nebola úplne dopovedaná ani vlaňajšia razia finančnej správy, keď vám zabavili niekoľko registračných pokladníc. Ako sa tá kontrola skončila?

Za nejaké nedostatky sme dostali pokutu.

Čo zistili? Podozrenie bolo, že máte aj neevidované pokladnice a dvojaké účtovníctvo.

Zobrali pokladnice na analýzu, ešte sme všetky závery nedostali. Boli to vtedy technické veci, za ktoré sme dostali pokutu. Ale to, ako to bolo prezentované v médiách – ten rozsah nezodpovedal pravde.

Preto sa pýtam, kde ste spravili chybu. Nemali ste na bločkoch všetky náležitosti, značku ministerstva financií MF?

MF tam bolo, nesedelo tam číslovanie. Ale nebolo to tak, že nám zobrali 34 pokladníc – bolo ich tuším 9.

Vylučujete, že by ste mali zdvojené účtovníctvo, čierne pokladnice, neodvádzali časť tržieb? Lebo zrejme z toho tá kontrola pramenila.

Tá kontrola pramenila podľa mňa z udania a ja odmietam, že by takéto udania boli opodstatnené. Očakával som, že sa ma na to opýtate, pretože sa ma na to budú ľudia pýtať ešte 100 rokov, podobne ako na Viedeň. Keby sme boli firma, ktorá má dve krčmy pod mostom, tak by sa tým asi médiá nezaoberali.

Sú ľudia, ktorí naznačujú, že ročné tržby, ktoré uvádza Medusa Group v oficiálnom účtovníctve, sú neprimerane nízke pri pohľade na to, aký musí byť obrat toľkých prevádzok, ktoré má. Že skrátka 8 miliónov skupiny Medusa Group za rok 2016 je málo, keď len jeden úspešnejší podnik môže mať obrat aj milión.

Medusa Group, s. r. o., je len jedna z našich šiestich firiem na Slovensku. Bola prvá, pribudli ďalšie. Presto, s. r. o., napríklad prevádzkuje kantíny a VW, to samotné je 20 miliónov. Keď spočítate všetky naše firmy spolu, máme obrat vyše 40 miliónov a sme najväčšia gastronomická firma na Slovensku. Ja som prvú akurát nepremenoval a možno je to chyba. Ale ani vo sne mi nenapadlo, že by to mohol byť reputačný problém. Staral som sa o to, aby zákazníci boli spokojní a firma rástla a fungovala. Nežijem v svete takýchto podnetov.

Sedíme v budove Digital Parku Penty, kde má Medusa sídlo, spomínajú sa vaše prepojenia na Pentu. Sú nejaké?

Nie, nie sú žiadne. Sedíme v tejto budove preto, lebo keď sme sa chceli odsťahovať v roku 2009 z Plynárenskej, tak sa mi tento projekt najviac páčil. Dohodli sme sa aj na otvorení kantíny, a keď Penta stavala v Prahe Florentinum, tak nás oslovili s ponukou na kantínu aj tam. A keďže Penta stavala aj Bory, a na veľa vecí z gastra sa pýtali aj na môj názor, za čo si ich vážim, pretože Bory sa ukázali ako veľmi životaschopný projekt, hoci bol na začiatku problém s návštevnosťou, tak sme tam otvorili reštauráciu. My máme až nepríjemne transparentnú vlastnícku štruktúru, pretože všetko visí na slovenských eseročkách a všade sme fyzické osoby – ja a moja manželka. To nie sú akciovky z Cypru a Belize.

Prepojenie je teda len v tom, ako vás oslovujú do svojich projektov?

Je to úplne prirodzený vývoj, reťazenie udalostí. Najprv sme mali kancelárie, otvorili tu kantínu. Priatelia z Penty mi ponúkli prevádzkovanie kantíny aj v ich centre Rosum, ale povedal som, že ďakujem, neprosím, a otvoril ju tam niekto iný. Ak by sme ju tam otvorili, ešte sa ten názor posilní. Kedy by to malo teda koniec? Navyše Penta má parametre aktív úplne inde, ako je gastronómia, takže ani z biznisového hľadiska to nedáva absolútne žiadny zmysel.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie