Denník N

Erik Šille: Nie láska, smútok je silný motor

Výtvarník Erik Šille vo svojom ateliéri. Foto N - Tomáš Benedikovič
Výtvarník Erik Šille vo svojom ateliéri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Príbehy obrazov často hľadá v ponurých vodách. Najradšej sám. Uplynulý mesiac vystavoval v Žiline a onedlho bude v Košiciach.

Posledná séria vašich diel má názov Sleeping Water – Spiaca voda. Gabriela Kisová spomína v kurátorskom texte staré legendy a mýty. Čo je vašou spiacou vodou?

Asi pred trištvrte rokom som letmo započul v rádiu, jedným uchom dnu a druhým von, reláciu o literatúre, kde bola spomenutá kniha, ktorá rozpráva o mýte z oblasti Rumunska, kde sa v dedinách tradovalo, že ak sa človek chystá piť vodu zo studne z krčaha, má ju zamiešať. Pokiaľ ju nezamieša, je to spiaca voda a on tým privedie sebe alebo svojej rodine zdravotné alebo iné nešťastie. Niekde vo mne to zarezonovalo, no následne hneď ustúpilo. Asi po týždni sa mi to začalo vracať do mysle. Je to zaujímavá vec, téma vody sa s nami vlečie celý život, aj my sme približne zo šesťdesiatich percent z vody, všetko sa mi spájalo. Začal som po tom pátrať, nevedel som sa síce dopátrať k tej knihe, ale dopátral som sa k iným veciam. Napríklad že pre Eskimákov je spiaca voda ľad, lebo keď morská voda zamrzne, zbaví sa soli a po rozmrazení ju môžu piť. To je však v protiklade k stredoeurópskemu chápaniu, kde sa o spiacej vode hovorí skôr v negatívnom zmysle. Určil som si nejaké méty a rozhodil k obrázkom rôzne postupy, ktoré sa týkajú vody. Prechádzal som rôznymi vecami, zosobnil som si mýtus spiacej vody a previedol som si ho do tém, ktoré sú mi bližšie.

Tiež skôr v negatívnom zmysle?

Áno, skôr v negatívnom, vo mne tieto témy rezonujú viac ako tie pozitívne. Mnohé z mojich obrázkov tak či onak pôsobia jemne pozitívne, však táto schizofrénia mi ostala, tá ma strašne baví, aj keď v poslednom čase som ustúpil od farebnosti k temnote. Viac ma zaujímal ten prvý moment, ktorý som započul, že človek privedie nešťastie sebe a svojej rodine, ak vodu nemieša. Odtiaľ to celé pramení.

Vopred ste si premyslene určili, koľko diel bude cyklus obsahovať?

Už ho uzatváram. Myslel som si, že sa tej téme povenujem dlhodobejšie, ale mám v povahe, že pracujem na veciach, pokiaľ cítim nadšenie. Keď nadšenie vyprchá, nemá význam maľovať ďalej. A mám pocit, že moje nadšenie zo spiacej vody práve prchá, vyparuje sa pri posledných kúskoch. Vrátil som sa z cesty, mám už nové témy, ktorým by som sa chcel venovať. Táto téma ma však naučila, čo som mal problém ustrážiť doteraz, držať sa v jednej sérii, formálne udržať veci v nejakej polohe. Predtým mi to bolo jedno. Skrátka som pracoval, ako prišlo. Väčšinou, keď som pripravoval budúce výstavy, pozornosť sa mi roztrieštila na viacero tém alebo príbehov.

Niektoré obrazy Spiacej vody majú formát akýchsi kruhových segmentov, pripomínajú nakrájaný melón. Má tento tvar špeciálny dôvod či význam?

Volám ich karička. Pripomínajú mi kúsky pizze alebo syra karička. Som presvedčený, že maľbu nerobí lepšou žiaden iný formát alebo zmena formátu. Dokonca si myslím, že často, keď autor špekuluje nad formátom, tak tým zakrýva absenciu témy alebo maliarskeho názoru. Skúšal som už hexagóny, ale každý si ich interpretoval ako včelie plásty, a teda tie obrazy boli od začiatku zadefinované. Keď som začal škicovať tému spiacej vody, rozkladal som si jednotlivé vrstvy zeme, ako nasledujú pod povrchom. Kreslil som si ich do kruhu, v závere to vyšlo ako pizza. Vyzval som svojho stolára, či dokáže urobiť také rámy, a podarilo sa. Najskôr som urobil dva pokusné kúsky a skončil som pri ôsmich. Osvedčilo sa mi to, ale netuším, na ako dlho. Nemyslím si, že tento formát dokáže udržať moju pozornosť dlhodobo. Nechcem sa skrývať za nejakým formátom. Ten tradičný obdĺžnik, štvorec, mi na maľbu úplne vyhovuje. Ale ako odskok a osvieženie je to veľmi zaujímavé.

Výtvarník Erik Šille vo svojom ateliéri. Foto N - Tomáš Benedikovič
Výtvarník Erik Šille vo svojom ateliéri. Foto N – Tomáš Benedikovič
Z výstavy Spiaca voda v žilinskej galérii Plusmínusnula. Foto - Dalibor Adamus.
Z výstavy Spiaca voda v žilinskej galérii Plusmínusnula. Foto – Dalibor Adamus.

Nebude skladačka?

Nie, ani som to neplánoval. Nechcel som skladať puzzle z pekných farebných obrázkov niekomu do obývačky. Tento formát mi ponúka vytvoriť kruh, ale toho som sa chcel vyvarovať. Zámerom bolo udržať tému. Urobil som síce jeden triptych, ktorý je vlastne polkruh, kde sa to viaže, veci sa prepájajú. Vyšlo to z náhody, keď som tri časti spojil, na milimeter presne sa previazali niektoré polkruhy, ktoré robím voľne rukou. To mi pripadalo ako príjemný fór v rámci inštalovania na výstave. Ale neviem si predstaviť, že by som uvažoval a pokračoval v takomto maľovaní ďalej. Pri skladaní človeku odbieha pozornosť od podstaty maľby. Trošku som z toho ešte zmätený, sám si to musím ujasniť.

Je téma Spiacej vody aj osobná?

Prešlo tam veľa osobných vecí. Ťažko povedať. Nemôžem tvrdiť, že by v nejakej maľbe nebolo nič zo mňa, nič osobné. Ale čo je v Spiacej vode najosobnejšie… Často sa hovorí, že keď v maľbe veľa dekoruješ, tak zakrývaš nedostatky. Dekorovanie bolo aj je viac-menej hanlivé slovo pre súčasnú maľbu. A práve preto, že je to hanlivé, je to pre mňa veľmi príťažlivé. Tak som sa začal venovať dekoru, že ho dám do pozadia, do tretieho plánu miesto čistej plochy. Vyskladám ho z nejakých kytíc, kvetín a bude to najväčší gýč. Hľadal som a zrazu som sa u rodičov, keď som bol u nich na obede, zahľadel na stenu. Od detstva máme na stene malé dedičstvo. Je to zdobený tanier, reliéfny, s kvetinovým vzorom. Povedal som si: Tu to mám! Tak som si ten tanier nafotil a vzor nakopíroval. Na niektorých obrazoch je teda dekor taniera z našej kuchyne. Zrazu som mal pocit, že do toho negatívneho vnášam niečo z nášho rodinného života. Ale tak ako neverím horoskopom, neverím ani tomu, že keď niečo vložím do obrazu, ikonografia spôsobí niečo zlé.

Spiaca voda, 2014.
Spiaca voda, 2014.
Z výstavy v galérii Plusmínusnula v Žiline. Foto - Dalibor Adamus.
Z výstavy v galérii Plusmínusnula v Žiline. Foto – Dalibor Adamus.

Vlani ste boli spolu s inými slovenskými výtvarníkmi na rezidencii v Kalifornii, predtým na rezidencii v Japonsku. Uprednostňujete rezidencie samostatné alebo kolektívne?

Nerád strácam čas. Nerád zneužívam veci, ako je rezidencia, tým, že sa chodím napríklad opaľovať na pláž. Keď už niekde som, využívam ten priestor, to, že som sa hodil do cudzieho prostredia. Aj to nepohodlie. Vo vlastnom ateliéri viem, kde mám všetko poukladané, ako sa tu mám chovať, čo potrebujem, mám na výber z množstva vecí. Na rezidencii sa mi veľmi páči, že sa focus zúži na pár vecí, je tam nejaké obmedzenie, časové, priestorové… Zvlášť sa ponúkajú nové zážitky. Uprednostňujem rezidencie, kde som sám. Nikto ma nevyrušuje, môžem sa viac sústrediť na zoznamovanie s ľuďmi z iného prostredia, nerozptyľujem sa. Mám rád aj blúdenie, putovanie v iných krajinách. Som o to vnímavejší, o to vystresovanejší, keď sa niečo deje, o to viac sa teším, keď niečo vyjde. Emócie sú oveľa silnejšie, keď je človek sám. Zvlášť v takom Tokiu to bolo neuveriteľné. Prvé dni bol zážitok, že som trafil na stanicu metra. A ono sa mi to v tej samote nejako zliepa, večer si nejdem sadnúť na pivo alebo na čaj, ale trávim ho sám maľovaním. Človek vylieva zážitky a aj viac spraví. Ale zas, v Kalifornii nás bolo dosť, ale perfektných ľudí a robili sme celé dni. A to som si myslel, že budem mať zajačie úmysly ujsť k moru, pobehovať po pláži.

Z rezidencií väčšinou prinesiete malé formáty, akvarely. Z čisto praktického hľadiska?

Hlavne z praktického hľadiska. Ale na malom formáte mi vyhovuje, že sa ho človek tak nebojí. Ja sa vlastne nebojím ani veľkého plátna, ale keď som bol študent, bál som sa, že keď začnem maľovať, pokazím to a prídem o investíciu. Dnes už k plátnu nemám takú úctu, čo je fajn, že sa k nemu správam ako k burine. Ale predsa len malé formáty majú jednu super výhodu, sú oveľa rýchlejšie, inak pojmú čas aj prípravu, sú potom údernejšie, hlavne v nich maľujem inak ako bežne, nepoužívam až tak často plochu. Akvarel ma niekam zvláštne posúva. Kedysi som maľoval len akvarely. Dva roky predtým, ako som šiel na maľbu na VŠVU, som na šuvke v Košiciach začal robiť prvé plátna. Bolo to pre mňa drahé, vzácne. No a dnes je pre mňa zmena formátu zvláštnym preskokom v uvažovaní. K akvarelom som sa vrátil v Japonsku. Začal som, akoby som maľoval veľký formát, a v jednej chvíli som si uvedomil, že nemôžem pristupovať k jednému aj druhému rovnako, lebo to nefunguje. Takže som sa vrátil ku koreňom, pred rok 2000, spomenul som si, ako som kedysi maľoval, a vytiahol som svoje staré akvarelky. A odvtedy ich každý deň nosím so sebou v taške, lebo nikdy neviem, kedy ma to opäť pochytí. K malým formátom sa totiž neviem prinútiť. Pri veľkej maľbe si poviem, že mám výčitky svedomia, keď ležím doma, mal by som robiť, tak vstanem a idem. Niektoré veci na veľkých formátoch sú mechanické. Plochy musím robiť na tri- štyrikrát, je to často mechanická práca. Pri malých akvareloch vznikajú veci aj náhodne, je to živšie. Niektoré akvarely z Kalifornie budú teraz na aukcii White and Weiss. Vlani som nebol, tento rok som prijal výzvu. Nemám veľmi rád aukcie.

Prečo?

To by som sám rád pochopil. Nerobí mi to nijako dobre. Dejú sa mi zvláštne veci, dám niečo do aukcie, zakaždým dám aj nižšiu cenu, aby to kupujúcich motivovalo, v aukcii sa to nepredá, ale po nej mi po čase volajú záujemcovia a dúfajú v lepšie ceny. Naopak. V zásade mi nevadí, že mi volajú, ale nechápem to uvažovanie, prečo si to nekúpia tam. Som typ autora, ktorý nemá veľa vecí. Za rok toho veľa nevyprodukujem. Netlačím na pílu. Nemám depozit, kde by som uschovával staré obrazy. Už by som si aj sám rád niečo ukladal. Do minulého týždňa som tu mal jeden obraz, o ktorom som si myslel, že si ho nechám do konca života, no dnes už je opak pravdou. Takže nie že by som nemal rád aukcie, ale pre mňa nie sú v poslednom čase ničím prospešným. Tento slovenský trh mi často nesadne, nikdy som nezískal cez aukciu super zberateľa, ktorý by sa ku mne vrátil. Dielo ide do anonymity a ja sa už k nemu nikdy nedostanem, neviem, kto ten obraz má, nikdy si ho nemôžem požičať na výstavu. Uprednostňujem predaj cez galeristku, galériu, tam síce nemám osobný kontakt, ale aspoň viem, v akých rukách to skončilo. Môžem sa k obrázku kedykoľvek vrátiť. Aukcie mi zaváňajú zvláštnym nezáujmom a apatiou zberateľov.

Z výstavy Erika Šilleho v Žiline. Foto - Dalibor Adamus.
Z výstavy Erika Šilleho v Žiline. Foto – Dalibor Adamus.
 Výtvarník Erik Šille vo svojom ateliéri. Foto N - Tomáš Benedikovič
Výtvarník Erik Šille vo svojom ateliéri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nakoľko dôležité pre tvorbu je prostredie ateliéru?

Uprednostňujem mať ateliér sám so sebou. Jednak preto, že je to útočisko, či už maľujem, alebo nemaľujem a iba sa v ateliéri trošku hrabem a trošku poletujem ako moľa, čo obrázkom niekedy urobí dobre, lebo mi napadnú iné veci. Uprednostňujem byť sám aj preto, že počúvam veľa hudby a kupujem si zlacnené dévédéčka v novinových stánkoch a púšťam si béčkové filmy, potrebujem počuť hovorené slovo. Neviem si predstaviť, kto by vedľa mňa vydržal. Okrem toho mi stále ide kompresor, rachot. Ale mám skúsenosť aj s inými maliarmi. Mal som ateliér s Csudaiom, Frešom, Baffim, Mališom, s mnohými ľuďmi na škole. Ono to môže byť prospešné, ak máš vedľa seba človeka, s ktorým si veríte, ktorý ťa vie v istom momente zastaviť. Kamaráti v ateliéri ti môžu robiť mantinely, keď vidia, že robíš zúfalé kroky. Lebo maľba nie je dané remeslo, človek často experimentuje a často na poslednú chvíľu kazí niečo, na čom dlho robil. Je to také zúfalstvo. Mal som rád aj to, že človek neobeduje sám. Ale dnes mám psa, ktorý je so mnou skoro každý deň, tak si vystačím s dialógmi so psom. Za tie roky sa zo mňa stal dokonalý mizantrop. Mizantropia vo mne rastie, bojím sa, že vekom porastie ešte viac. Keď tu stíchneme, počuješ hodiny. Mám rád hudbu, mám tu bicie, zahrám si, lepím si modely. Takže sa zamestnám. A keď mi je veľmi smutno, na to je fajn telefón, otca mám na dôchodku, dám si ho do slúchadiel a on mi porozpráva, čo za deň spravil na záhrade.

Robíte ešte veci na zákazku, ako bola karta pre Tatra banku?

Nie. Karta pre Tatra banku vznikla tak, že som vyhral cenu Mladý tvorca. A oni každý rok vyberú jedného človeka, ktorému venujú kartu. Nemal som s tým problém, aj keď to bolo honorované, nezdalo sa mi, že by to bol celkom komerčný ťah, čo dnes možno vidím inak. Najväčším problémom bolo umiestňovanie jednotlivých znakov, mien a vecí, ktoré sú na karte. V podstate každý obraz, ktorý som im ponúkol, bol tými atribútmi úplne zničený. A ja som si povedal, že keď je to už rozbehnutý vlak, tak im pripravím niečo osobitné, čo možno nebol najvhodnejší krok, ale už to neľutujem. Určite mi to neurobilo dobre. Spojenie autora s bankou si mnoho ľudí vysvetlilo ako skomercionalizovanie. Pritom to bol v mojom živote jediný prípad. Maľujem každý deň od roku dvetisíc, toto bol môj jediný komerčný krok, nikdy som nenamaľoval ani len srnu na objednávku. Celé sa to aj s kampaňou zliezlo, urobila sa z toho Šillená karta, príliš sa to prefúklo a vznikla veľmi veľká cukrová vata. Tiež som sa cítil veľmi zvláštne, keď som prechádzal podchodom pri Prezidentskom paláci, radšej som sa pozeral doprava ako doľava. Spojenie mňa a banky je čudesné. Napriek tomu si vážim ľudí, ktorí na tom produkte pracovali.

Čas to vyrieši.

Hej, hej. Vravel som si, som rád, že si to v živote nemusím hovoriť často, že ľudská pamäť je taká chabá, že na to zabudnú. Nevadí, bola to skúsenosť. Dokonca mi určite minimálne na pol roka uhradila ateliér. Potom som nemusel robiť nič.

Je všeobecne známe, že veľa varíte. Dá sa aj v kuchyni uvažovať výtvarne?

Nie! Varenie je normálna vec. Varenie sa mi stalo vášňou a asi aj terapiou. Maľba je pre mňa hobby, ale nikdy som ju nerobil vo voľnom čase. Maľujem práve vtedy, keď voľný čas nemám, vďaka maľbe vlastne nemám žiaden voľný čas. A keď sa chcem s niečím vyrovnať, vyhádzať myšlienky a pustiť hladinu endorfínov a chutí, vtedy sa dostávam do kuchyne. Začalo sa to tým, že som vôbec variť nevedel, ale strašne rád som jedol. Prišiel som na to, že nemám ohraničenie, že by mi niečo už nechutilo alebo bolo priveľmi exotické, práve naopak. Začal som skupovať kuchárske knihy a postupovať podľa receptov. Dnes máme tých kníh doma asi sedemdesiat, varíme každý deň. Nebaví ma chodiť do jedální, ani mi tam nechutí, najmä keď vidím múčne veci. Všetko si varíme, teraz prevažne moja žena Zuzka, robí to oveľa rýchlejšie a chutnejšie ako ja. Stalo sa nám to už v dobrom slova zmysle bremenom. Kamkoľvek ideme, aj tento víkend sa chystáme, priatelia chcú, aby sme varili. Robíme to strašne radi a zbierame veci do kuchyne: hrnce, panvice, nožíky, som vášnivý zberateľ nožov. To je asi jediné hobby, čo mám.

Takže žiadne prelínanie žánrov?

Niekedy som rozmýšľal, či viem prepojiť varenie a maľovanie. V kuchyni som to nevedel aplikovať a chcel som to aplikovať v maľbe, ale zdalo sa mi to účelové a strašne hlúpe. Čo teraz, budeš maľovať jedlo alebo rozkrojený koláč? Mladý Meluzin to kedysi tak robieval, nikoho nehodnotím, ale pre mňa je to málo. Keď si predstavíš, ako veľa ti jedlo dokáže dať, a namaľované jedlo nič, ani nevonia, ani nechutí, tak mi to pripadalo ako blbosť. Ale raz som dostal chuť namaľovať si líšku, mám veľmi rád postavu líšky. Tak som namaľoval líšku, ktorá je pri platni s nožom, so sekerkou a všetkými tými vecami, čo mám v kuchyni rád, má aj štetec a zásteru. Hovoril som si, že si to so Zuzkou zavesíme v obývačke na stenu, ale keď som to zavesil na web, tak sa ozval kamarát, ktorý má klienta, čo v kampani používa líšku. Veľmi si ho vážili, chceli mu to darovať, tak sme sa dohodli. Šli Vianoce. Jediný raz som prepojil kuchyňu a maľbu, bolo to účelovo pre mňa, ale nakoniec sa to hádam ujalo u niekoho doma. To je ten príbeh obrázkov.

Doma sa obkladáte vlastnými vecami?

Nie, nemám doma žiadny svoj obraz. Iba jeden, ktorý som daroval svojej žene a volá sa Mr. Tomato. Nikto by neuhádol, že je môj. Je to vyliata červená farba na kruhovom podklade a vyzerá ako paradajka. Veľmi vydarený kus. A mám jednu spoluprácu s Ivanom Csudaiom. Inak mám zbierku, už pomaličky veľkú, Dovičákovú, Mališa, Bindera, Sirku, Csudaia, Haasa, Fabiana, Teddyho Badena, Czinegeho, Bartošovú, Vasilka, Hošeka. Je tam toho už dosť. Zbieram veci, malinké, sme v takom byte, že každý ďalší malý kus by tam robil problémy.

Zbierate len svojich súčasníkov a rovesníkov?

Zberam tých, ktorých mám poruke. Niektoré veci sú dary, niektoré sme si povymieňali. Mám aj veľmi zvláštnu edíciu z prvých rezidencií. Keď som niekam šiel, napadlo mi, že urobím formát, ktorý rozdelím na počet účastníkov. Takže vlastním ojedinelú vec, maľbu, kde som ja, Ján Vasilko, Jakub Hošek, traja v jednom, potom Boris Sirka, Martin Piaček, David Baffi a ja a ešte Csudai a ja. Mám rád fúziu viacerých autorov. Tam sa najviac ukáže, že sú autori, ktorí sa vôbec neprispôsobujú ostatným, idú si jednoznačne svoju polohu, a potom sú takí submisívnejší, ktorí hľadajú cestu, ako nadviazať v rámci obrazu, aby to fungovalo.

Ku ktorým patríte?

Nie som veľmi kompromisný. Ani mi to neumožňuje moja maliarska forma. Všade nejako kričím. Ale z roku 2001 existuje vec, kde sme s Borisom Sirkom blízko seba, Boris ešte robí popové komiskové veci a ja tam mám gýčové delfíny. Keby som sa dnes niekoho spýtal, kto z nás dvoch je na ktorom obrázku, mali by problém identifikovať.

S Borisom Sirkom ste si celkovo blízki.

Máme sa veľmi radi. Občas spolu hrávame a máme spoločný výtvarný projekt SI.SI. Zatiaľ sme ukončili prvú edíciu, linoryty, chceme prejsť jednotlivými grafickými technikami a urobiť spoločné veci. Obaja máme radi temnejšie polohy a nejakú tú bizarnosť, ja mám rád melanchóliu, smútok a on má rád strach alebo neistotu a niekde tam sa navzájom vieme nájsť. Myslím, že asi prvýkrát som to pomenoval správne. Sme kamaráti, chodíme spolu na pivo, hrávame, vymýšľame a dávame NHL na PlayStation, to je naša posledná ročná záležitosť. Naše partnerky, Zuzka s Dorotou, sedia v kuchyni a popíjajú vínko a my sedíme a hráme hokej. Pomaly tridsaťsedemročný chlapec, čo už.

Je vám smútok vlastný odjakživa?

Nikdy som nemal dlhé obdobie života, v ktorom by sa niečo nestalo, do ktorého by mi nevstúpil nejaký smútok. Nemyslím si, že som v tomto výnimočný, asi to má väčšina ľudí. Vždy, keď si hovorím, že už si vydýchnem, niečo sa udeje. A už som aj trošku precitlivený na určité veci, aj v spoločnosti, nie sú mi ľahostajné. Ostávajú vo mne a miesto toho, aby som chodil k psychológovi, vyrozprávam si ich v maľbe. A škicujem oveľa krajšie a divoko pestré, farebné obrázky, ale táto časť zo mňa ich stále ťahá dole, ostať v ponurejších vodách. Smútok ma možno aj trochu upokojuje. Bez neho by som možno bol roztekaný chlapec, nevedel by som, čo so sebou. Prijal som ho ako súčasť života. Preto ma oslovila aj Sleeping Water. Stále sa niečo stane. Táto emócia hrá v mojej tvorbe určite silnejšiu úlohu ako pocit šťastia. Hovorím si – nemôžeš byť taký roztečený chlapec, taký precitlivený, budeš mať tému parné stroje a láska vo vesmíre, ale po chvíli samoty a kreslenia zistím, že to smutné mi je blízke a úprimné. Smútok ide zo mňa a aj veci sa mi potom lepšie skladajú, celé obrázky, je to silný motor. Najviac ma bavia témy ako kŕmenie, hľadanie, to, čo všetci robíme. Hľadáme obživu, hľadáme šťastie, hľadáme niečo.

Popri hľadaní však aj trochu kritizujete, moralizujete, ste občas ekoangažovaný maliar.
Len troška. Rád by som sa vyhol moralizovaniu. Máločo dokáže spôsobiť taký opačný efekt, ako keď niekomu dohovárame.

Erik Šille. Foto N - Tomáš Benedikovič
Erik Šille, absolvent VŠVU v Bratislave, nositeľ Ceny Igora Kalného, víťaz VÚB Maľba, laureát Ceny Tatra Banky Mladý tvorca 2010. Venuje sa maľbe inšpirovanej pop-artom, komiksom, graffiti a populárnou kultúrou všeobecne, nevynímajúc jazyk reklamy a marketingu. Foto N – Tomáš Benedikovič

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie