Denník N

Nemá každý také šťastie ako Marianka

Vladimír Kohút (1948). Absolvoval Stavebnú fakultu SVŠT, pracoval v Stavoprojekte, od roku 1991 je autorizovaný stavebný inžinier a vedúci ateliéru pre projektovanie a diagnostiku stavieb PRODIS. Je odborníkom na prípravu projektov obnovy pamiatkových objektov, venuje sa problematike záchrany materiálnej substancie nosných konštrukcií historických stavieb. Je členom Národného komitétu ICOMOS, konzultantom UNESCO, spoluautorom viacerých kníh, prednáša na Stavebnej fakulte a Fakulte architektúry STU. Je nositeľom Ceny Fra Angelica, Ceny Alžbety Güntherovej-Mayerovej a ďalších ocenení. Foto – archív V. K.

Aktéri dobrovoľnej záchrany zdevastovaného kláštora, ktorá je kultovým príbehom bratislavských ochranárov, si pripomenuli tridsať rokov od jeho začiatku.

Príbeh záchrany chátrajúceho kláštora v Marianke neďaleko Bratislavy sa začal koncom zimy 1988, keď sochár Marko Huba s niekoľkými priateľmi skončili jednu z malokarpatských túr práve v tejto pútnickej dedine. Pohľad na ruinu a najmä do jej vnútra ich presvedčil, že ak sa stavbu nepokúsia zachrániť okamžite, bude jednoznačne odsúdená na zánik. Začali sa pravidelné sobotňajšie brigády a po poldruha roku ochranári svoju prácu na statickom zabezpečení havarijného stavu a zakonzervovaní kláštora úspešne ukončili. Jednou z kľúčových postáv tohto (aj podľa samotných aktérov, ktorí nemajú radi silné slová) kultového ochranárskeho príbehu bol aj VLADIMÍR KOHÚT.

Ako si spomínate na rozhodnutie pustiť sa do tohto, možno aj trochu nereálneho projektu?
Ja som bol v tom čase už 15 rokov zamestnaný ako statik v Stavoprojekte, v ateliéri, ktorý bol špecializovaný na obnovu pamiatok, takže som bol na takéto prípady už zvyknutý. Čo však bolo na tejto akcii mimoriadne, bola odvaha pustiť sa do takého náročného statického zabezpečenia extrémne havarijného stavu nosných konštrukcií na „amatérskej“ báze. Dovtedy ochranári zachraňovali objekty ľudovej architektúry a jediným väčším murovaným objektom bol stredoveký dom číslo 207 v Banskej Štiavnici, dnes Vzdelávacie a vedecko-výskumné centrum Fakulty architektúry.

V akom stave bol kláštor, keď ste doň vstúpili?
V žalostnom, strecha bola na mnohých miestach prelomená, tri podlažia niekde preborené až do prízemia, dvere poškodené a poroztvárané, sklá na oknách vybité, zvyšky inventára poškodené.

Interiér kláštora zavalený troskami.
Foto – archív Maňa Hubu

Mala „akcia Marianka“ nejakého šéfa medzi vami? Ako ste organizovali sobotňajšie brigády, veď účasť bola zrejme vždy miernou hádankou…
Jednoznačne hlavným spiritus movens celého priebehu akcie bol Marko Huba. Účasť na brigádach kolísala, od pár ľudí až po niekoľko desiatok dobrovoľníkov. Postupne sa opravovala strecha, vymieňali sa zhnité krokvy, spevňovalo sa murivo a priebežne sa vypratávala sutina po preborených stropoch. Odviezlo sa okolo 50 nákladných áut odpadu. Samozrejme, pritom bolo treba zaručiť bezpečnosť ľudí, takže sme vymysleli veľmi komplikovanú podpernú oceľovú konštrukciu, ktorá dočasne podoprela krov, aby sa pod ním dalo bezpečne pracovať.

To, že išlo o dobrovoľnícku akciu, je jasné, ale nejaké financie predsa len bolo treba mať.
Niečo sa vyzbieralo do fľaše na členských schôdzach či na ochranárskych Vianociach, materiál sme za vlastné peniaze zháňali z rôznych búračiek či v zbere železného odpadu, kde sme lacno kupovali poškodené náradia, lešenia a fúriky, ktoré sme si potom opravovali.

Aké boli prvé reakcie oficiálnych miest? Však ochranári boli režimu podozriví po viacerých akciách, dovolil vám to vlastne niekto robiť?
V 50. rokoch by som si to nevedel predstaviť, to bolo nemysliteľné, že by akísi nadšenci išli zachraňovať nejaký sakrálny objekt, hoci on v poslednom čase bol už svetským objektom, kaštieľom. No v tom čase, koncom osemdesiatych rokov, sme už mali istú reputáciu pri záchrane ľudových stavieb, vedelo sa, že to nie je žiadna podnikateľská aktivita či pridružená výroba. Ale aj tak si to vyžadovalo množstvo vybavovania po úradoch, no pomaly začala prichádzať opatrná finančná pomoc aj z oficiálnych miest.

No režim ste si nenaklonili ani publikáciou Bratislava/nahlas, vy sám v nej figurujete ako autor jednej kapitoly.
Mňa si dal zavolať riaditeľ Stavoprojektu a povedal mi, že dostal príkaz ma pokarhať. Vysvetlil som mu, že ja som to nepísal za Stavoprojekt, ale ako súkromná osoba. To len agilní editori mi tam napísali podnik, v ktorom som pracoval, aby to zvýšilo punc odbornosti. Skončilo sa to tým, že riaditeľ ma poprosil, aby som mu publikáciu požičal. Aj na ŠtB to prebehlo pomerne pokojne, dokonca najskôr si omylom zavolali môjho menovca z riaditeľstva železníc na Klemensovej, ktorého niekoľko hodín vypočúvali. Takže až také hrdinstvo to zasa odo mňa nebolo.

Pracovalo sa na streche aj na prízemí.
Foto – archív Maňa Hubu

Ako reagovali na vaše pravidelné sobotňajšie brigády miestni obyvatelia?
Definitívne sme si ich naklonili na našu stranu po besede v marianskej krčme, kde sme premietali aj diapozitívy z viacerých ochranárskych akcií po celom Slovensku, takže potom prichádzali pomáhať aj Mariančania. A zvesť o prácach na záchrane kláštora sa, samozrejme, rozšírila po Bratislave,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie