Denník N

Tam v divočine rastie strom starý tisíc rokov, je to krajina medveďov a útočisko vlkov (+fotogaléria)

Foto – Arolla Film
Foto – Arolla Film

Rozprávanie o zvieratách a stromoch z najväčšej slovenskej divočiny – Tichej a Kôprovej doliny. A o tom, ako Tatry vyzerali pred tisíc, dvesto rokmi a v minulom storočí a o kalamitách, lovcoch a požiari, ktorý spálil všetko, aj pôdu.

Keď ten strom vyklíčil, pod Tatrami sa ešte preháňali divoké kone a v lesoch sa pásli pratury. Medvede boli vtedy aj v nížinách a vlky mali svorky veľké a silné.

Slovensko sa odvtedy zmenilo. Poľovníci vlky vystrieľali a svorky zostali párčlenné, medveďom je lepšie v strmých kopcoch. Z praturov sú zdomácnené kravy a divoké kone už na Slovensku nenájdete. Ten strom zostal, zosilnel. Borovica limba, najstarší strom v Kôprovej doline a zrejme aj v celých Tatrách. Má viac ako tisíc rokov.

Cesta k nemu vedie strmými svahmi, poľovníckymi chodníkmi, na ktoré popadali hrubé kmene stromov, žľabmi, v ktorých je ešte na jar sneh po pás. V tom snehu sú stopy medveďa otlačené aj s pazúrmi.

Tento text je súčasťou nového Magazínu N Divočina, ktorý nájdete v stánkoch (PDF pre členov Klubu N tu). Vznikol po troch výpravách s Erikom Balážom do Tichej a Kôprovej doliny, aj vďaka jeho rozprávaniu, knihám a filmom. Baláž v apríli 2018 vstúpil do politiky, stal sa podpredsedom strany Spolu.

Stojí vysoko, kdesi pod skalou s výhľadom na Kriváň osvetlený dožlta zapadajúcim slnkom. Má kmeň hrubý 1,5 metra, v ňom dutinu, do ktorej by sa zmestil aj človek či medveď. Konáre pri zemi silné, ohnuté, pokrútené. Do výšky z neho rastú silné vetvy na všetky strany a súperia spolu v evolúcii, ktorá z nich by sa stala novým vrcholom, keby sa niečo stalo s hlavným kmeňom.

Je to mohutný strom a má rešpekt, pár metrov od neho si nedovolí rásť žiaden iný.

Vrcholec má limba viacnásobne polámaný. Nikdy tak nevyrástla nad 15 metrov, ale tie zlomeniny ju posilnili. Spevnela, je mohutnejšia a odolnejšia pre prípady, že príde zlé počasie.

Sme v najväčšej slovenskej divočine, na sto štvorcových kilometroch sa rozprestierajú tatranské doliny Tichá a Kôprová, v ktorých po stovkách rokov opäť nie je pánom človek, ale divoká príroda. Z východu ich chráni masív Kriváňa, zo severu a zo západu hrebeň Tatier, po ktorom vedie hranica s Poľskom.

Sme na mieste, ktoré po stáročia menili pastieri aj lesníci, vypaľovali tam lesy a spôsobili aj obrovský požiar, polámané stromy po kalamitách odvážali s koňmi, rúbali, ľudia tam chytali medvede do železných pascí. Aj napriek tomu sa táto príroda dokázala ubrániť a uchovala si aj človekom nedotknuté miesta.

Pod Kriváňom je divočina, ktorú bežne turisti nepoznajú. Foto – N

Prales v hmle. Foto – Arolla Film

LIMBOVÝ PRALES

Les odolných tvorov

Limbový prales Kôprovej doliny je vzácny nielen vďaka tomuto tisícročnému stromu. Je to starý les, stovky stromov tam majú viac ako 500 rokov a také lesy už na Slovensku nenájdete. Limby žijú u nás prirodzene iba v Tatrách a tu v Kôprovej doline je najlepšie zachovaný limbový prales u nás. Len o ňom takmer nikto nevie, pretože ten chodník je zarastený stromami.

Rástli pomaly, konáre majú pokrútené, v nehostinnom prostredí v pásme kosodreviny bojujú každý rok o prežitie. Toto je výška, kde by už podľa lesníckych tabuliek stromy ani nemali rásť. Borovica limba však nie je bežný strom. Na nížine ju vytlačí každý iný druh, tu pod vrcholmi tatranských skalnatých kopcov dokáže prosperovať ako jediná.

A nepotrebuje veľa, len trošku pôdy, trochu machu, hoci aj na skale. Na brale visiacom nad Kôprovou rastie zopár límb, vysoké sú len pár metrov, no sú možno aj staršie ako tá tisícročná limba o pár metrov ďalej. Tieto stromy sú stáročia vystavené vetru, mrazu, korene majú zarastené do skál a rastú ešte pomalšie ako iné. Časť ich kmeňa už možno vyschla, ale stále sú sčasti zelené a prežijú zrejme ešte ďalšie stovky rokov.

Toto je les odolných tvorov. Keď doň preniknú lúče slnka, je svetlo zelený, plný života. Ďatle do kmeňov vyďobali dierky v líniách rovnobežne poukladaných nad sebou. Rastú tu čučoriedky a machy na popadaných kmeňoch. Odtiaľto nikto drevo neodváža.

Vrcholce límb lámu medvede, keď oberajú limbové semiačka zo šišiek. Foto – Arolla Film

Tisíc rokov do minulosti

Pred tisíc rokmi tento prales vyzeral takmer rovnako ako dnes. Všetky ostatné lesy na Slovensku sa výrazne zmenili, ľudia ich vyrúbali a znovu zasadili, prestali tam pásť zvieratá a urobili z nich poľovné revíry a miesta hospodárskej ťažby. Limbový prales v Kôprovej doline sa nemení. Dole pri potoku sú lesy premenené. Kedysi, možno ešte pred tisíc rokmi, tam museli rásť obrovské stromy zmiešaného lesa. Niektoré mohli byť vysoké až 70 metrov a hrubé tri metre. A okolo nich rástli husté ovocné kríky malín, sady divokej ríbezle, kyslejšej, ako je tá, ktorú poznáme dnes, sladké malé divé egreše, brusnice, čučoriedky, lesné jahody, baza, bol tam taký ovocný les. Divoké ovocné kríky nájdete v kopcoch aj dnes, len ich je menej. Najlepšie sa im darí v rozkladajúcich sa kmeňoch svetlých prirodzených lesov.

Na Slovensku vtedy žili zubry, pratury, divé kone, chodili sa zrejme pásť aj na nivu Kôprového potoka.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko

Teraz najčítanejšie