Denník N

Nepoznané slasti s Janou Kománkovou: cintoríny, bizarné výšivky a výlet za Pattonom

Foto – Vanda Velkoborská

Publicistka a dídžejka hovorí o svojich osobných obsesiách.

Kto v 90. rokoch fičal na „nezávislej“ hudobnej scéne, nemohol obísť meno Jana Kománková. V časopise Rock & Pop, ktorý mal v časoch najväčšej slávy stotisícový náklad, úspešne potláčala zažité klišé, že o populárnej hudbe môžu písať len muži. Okrem toho bola a je rádiovou i live dídžejkou a v priebehu rokov spolupracovala v oblasti hudobnej publicistiky s množstvom českých médií. Dnes vedie vlastný webový projekt Proti šedi.

Oslovenie Jany Kománkovej pre seriál Nepoznané slasti, ktorý pátra po osobných obsesiách mimo radaru všeobecného záujmu, sprevádzala predstava, že sa vytasí s obskúrnymi nahrávkami z mini-žánrov dnešného mestského undergroundu. Hoci hudba nakoniec úplne nechýbala, jej výpočet nakoniec nabral prekvapivo iné smery a je oveľa osobnejší.

Mike Patton & Uri Caine

Uri Caine a Mike Patton. Foto – záber z videa Teatro Comunale di Modena

Prednedávnom som si urobila výlet do Talianska za mimoriadnym koncertom. V malom opernom divadle v Modene vystúpil Mike Patton s americkým pianistom Uri Cainom. Hrali len oni dvaja a v repertoári boli napríklad staré talianske šlágre z 50. rokov, ale aj Slayer. Bol to úplne fantastický hudobný zážitok, pri ktorom dvaja suverénni hudobníci preleteli sto rokov hudobnej histórie, geniálne spojili najvyššie umenie s pokleslými popevkami a na poslucháčov tak preniesli úžasnú radosť. Myslím, že som nikdy nič lepšieho nevidela.

Mike Pattona sledujem dlhodobo, pretože ma baví a je výnimočná osobnosť. Okrem domovskej kapely Faith No More má množstvo ďalších projektov. Výborná je napríklad kapela Dead Cross, v ktorej tiež pôsobí. V lete sa chystám na ich koncert do Berlína, keďže v Prahe bohužiaľ nevystúpia. Niektoré Pattonove veci sú až príliš extrémne a nedajú sa úplne počúvať, takže je to skôr o tom, pustiť si to a potom odložiť. Raz som však objavila jeho sólový album Mondo Cane (2010), ktorý nahral s veľkým orchestrom a spieva na ňom coververzie talianskeho popu z polovice minulého storočia. Prišlo mi to zábavné, a tak keď teraz na mňa vyskočila informácia, že v Taliansku má špeciálne predstavenie s klaviristom v divadle, hneď ma to zaujalo. A rozhodla som sa ísť.

Mimochodom, keď bol v roku 1992 v Prahe koncert Guns Nʼ Roses, pred ktorými hrali Soundgarden a Faith No More, všetci sme tam išli práve kvôli nim. Bol to skvelý koncert. Medzi mojimi prvými recenziami pre Rock & Pop bola práve ich platňa Angel Dust. Čiže na ich hudbe som sa aj „rozpisovala“, pôsobili na mňa zábavne a kreatívne. Grunge som vtedy napríklad veľmi nepočúvala, prišlo mi to na jedno kopyto a akési ublížené. Faith No More boli, naopak, plní života a tvorivosti. Zdá sa, že všetko, na čo Mike Patton siahne, má iskru.

Cintoríny

Cintorín na Sicílii. Foto – Jana Kománková

Veľmi rada mám cintoríny. Neviem, kde sa to vo mne zobralo, ale mama mi hovorila, že keď som bola malá, chodievala so mnou v kočiari na cintorín. Bola som nepokojné dieťa, nechcela som spať a tam bol pokoj. Bývali sme neďaleko Olšanských cintorínov, čo je obrovský a nádherný priestor. Takže prvý podnet možno vznikol už vtedy.

Neskôr, ako tínedžerka, som počúvala temnú hudbu, chodila som v čiernom kabáte, mala som bielu tvár a k tej gotickej hudobnej scéne cintoríny akosi patrili. Ešte aj Joy Division mali na obale platne Closer náhrobok. Navyše som čítala aj knihy, ktoré boli trochu bláznivé alebo temné. Čiže vtedy téma cintorínov u mňa tiež rezonovala.

Teraz však zisťujem, aké sú cintoríny úžasné miesta aj z hľadiska kultúrnej histórie. Špeciálne na Olšanoch je mnoho náhrobkov, ktoré sú kultúrne veľmi cenné. Robili ich slávni sochári, architekti alebo ateliéry, ktoré mali vlastných kamenárov. Na Olšanoch robí jedna staršia pani náučné prehliadky, venuje sa tomu už veľa rokov. Na tie prehliadky chodím tiež, vždy sú zamerané na nejakú tému. Pani sprievodkyňa rozpráva o rôznych dielňach, výtvarníkoch či špeciálnych materiáloch. Okrem toho je to krásne miesto. Je tam veľa stromov a je to miesto pokoja a rozjímania.

Keďže najbližšie mám Olšany, chodím rada hlavne tam. Alebo na menší Malostranský cintorín. Keď som mimo Prahy, tiež si niekedy idem pozrieť cintoríny, ale nie je to žiadna obsesia. V Paríži je to, samozrejme, Père Lachaise, čo je tiež úžasné miesto. Vidieť hrob Oscara Wildea je zážitok. Aj v Kodani majú krásny cintorín so slávnymi osobnosťami, je to také parkové a ľudia tam chodia relaxovať. Na Sicílii sú na cintorínoch rozsiahle hrobky, ktoré majú niekdy tri podzemné poschodia a niekoľko nadzemných. Ľudia tam chodia za rodinou, a preto túlať sa tam a okukovať to môže pre nich pôsobiť zvláštne. Je to ale súčasť kultúry krajiny a práve to ma na tom zaujíma.

E. T. A. Hoffmann

E. T. A. Hoffmann.

Tohto autora odporúčam každému, koho stretnem. Naozaj ho adorujem a mám pocit, že je veľmi nedocenený. E. T. A. Hoffmann (1776-1822) patrí do nemeckého romantizmu, je to spisovateľ, bez ktorého by zrejme nebol E. A. Poe a ani veľa hororov. Okrem svojich ľahko strašidelných tém bol aj veľmi zábavný a kreatívny, okúzlil množstvo ďalších umelcov – napríklad Čajkovského či Offenbacha. Fascinujúca je aj jeho všestrannosť, okrem písania literatúry bol aj nadaným maliarom, učiteľom hudby a právnikom. Kreslil aj karikatúry, kvôli ktorým mal potom opletačky.

K Hoffmannovi som sa dostala prostredníctvom môjho brata. Mala som pätnásť a brat hovoril, že na toto a Kafku som asi ešte mladá, tak som po tom hneď chňapla. Fascinovalo ma, ako Hoffmann dokáže byť na jednej strane veľmi temný a mysticky exaltovaný – čo som ako dospievajúci človek počúvajúci Joy Division dokázala oceniť – a zároveň mal výnimočný zmysel pre humor. V tom bol úplne jedinečný.

Úplne zásadná je jeho kniha Lebensansichten des Katers Murr (v slovenčine Život nie je pre kocúra). Knihu akože píše kocúr a má to ironický náboj. Kocúr komentuje život svojho pána kapelníka Kreislera a akoby omylom sa do jeho rozprávania dostane rovnaký príbeh písaný jeho pánom. Tieto dva popisy sa stretnú, je to veľká zábava a zároveň je to veľmi hlboké. Čítať túto knihu bolo pre mňa stretnutím s niečím úžasným.

Spomenula by som ešte román Diablove elixíry (Die Elixiere des Teufels), ktorý je dosť temný, je to už naozaj trochu horor. Alebo novelu Majster Blcha (Meister Floh), čo je tiež zábava, pretože ide o blší cirkus a je to veľmi vtipná a skurilná záležitosť. Hoffmannove poviedky sú tiež fajn, pretože vždy dokáže na malej ploche navodiť nejakú atmosféru. Viem to čítať stále dookola, pretože tie texty sú nadčasové a bláznivé.

Súčasná výšivka a pletenie

Foto – Jana Kománková

Pletenie a háčkovanie ma chytili v dobe, keď som pracovala v časopise Report. Bolo to totiž dobré vyváženie práce, ktorá bola občas tvrdá, niesla som zodpovednosť a musela som riadiť veci. Ručné práce sú, naopak, jemné a mäkké, človek sa nikam neponáhľa, neženie ho žiadna uzávierka. Keďže moja mama vždy plietla a mne sa to páčilo, tak som sa ako tínedžerka naučila základy. Potom som na to štvrť storočia nesiahla. Keďže som teraz zhruba vedela, ako na to, tak som sa opäť do toho zažrala a začala si to užívať. Keď som si chcela osvojiť niečo nové, opýtala som sa mamy, a ďalšie veci som si našla na internete.

Potom som zistila, že tieto techniky celkom žijú. Na Facebooku a Instagrame som zachytila príspevky s pletenými graffiti či komiksovými figúrkami, alebo že niekto čosi uplietol pre sochu a podobne. Páčilo sa mi, že je to znovuzrodenie tých remesiel do nejakej modernej podoby. Aktuálne ma chytili zase výšivky. Na Instagrame môžete vidieť, ako niekto vyšije napríklad nejakého rappera, vyzerá to ako maľba a je to zábavný spôsob umelecko-remeselného vyjadrenia. Je úžasné, že tieto techniky vďaka internetu ožili. Ľudia si tie veci zdieľajú, inšpirujú sa a získava to nové podoby. Zaujímavé je, že pôvodne často išlo o regionálne techniky, ktoré poznali napríklad len v Škandinávii. A teraz o tom niekto urobí video a môže to spoznať celý svet.

Ja sama vyrábam všetko možné. Napríklad čudné komiksové hračky, ktoré nie sú určené pre deti. Sú to skôr obludy. Alebo ponožky so zvláštnymi motívmi či rukavice s výkričníkom. Väčšinou všetko rýchlo rozdám. Raz som uplietla cintorín. Bol to taký vankúšik s malými hrobčekmi. Potom som zistila, že na Slovensku sa koná výstava textilných miniatúr, tak som im to poslala a oni to vystavovali. Neskôr si to ešte vyžiadali na výstavu do múzea v Lučenci. Nemám však vyslovene výtvarnícke ambície. Nechcem svetu nič odkazovať, je to skôr dekoratívne a zábavné. A baví ma na tom aj príbeh. Keď totiž môj výtvor niekomu dám, väčšinou sa s ním niečo stane. Rada potom o tom počúvam.

Pôvab českých kúpeľov

Kúpele Luhačovice. Foto – Jana Kománková

Pred pár rokmi som sa ocitla na kúre v Mariánskych Lázňach. Fascinovalo ma, že za tou kúpeľnou fasádou je akýsi zvláštny svet, pozostávajúci zo starých ľudí a dobových interiérov a budov, ktoré dnes už človek inde nevidí. Navštívila som hotel, ktorý mal zariadenie zo 70. rokov, bolo tam veľa dreva a bol úžasný. Dnes je už zrekonštruovaný, pretože nevyhovoval štandardom, ktoré kúpele musia mať. Páčilo sa mi však to stretnutie so svetom minulosti, ktorý ešte trochu prežíva.

Nedávno som bola zase v Luhačoviciach a bývala som vo funkcionalistickom hoteli, ktorý je tiež čiastočne zrekonštruovaný, ale stále má drevené obklady, ktoré už dnes nikto nerobí, a úžasné pôvodné kovania z 30. rokov. Okrem toho sú tam tie domy od Dušana Jurkoviča, ktoré sú solídne opravené. Aj v tomto prípade to bolo také prehupnutie sa do času, ktorý už nie je.

Kúpele majú všeobecne vlastnú atmosféru a svoje tempo. V Luhačoviciach cez týždeň vládla spomalená nálada. Čo súvisí aj s tým, že väčšina ľudí, ktorí tam chodia, je stará. Ja som tam bola najmladšia, hoci už nie som mladá. Počas víkendu sa potom nahrnuli rodiny na bicykloch a páry na wellness pobyty. A priniesli ruch. Cez týždeň opäť nastúpila tá zvláštna pokojná atmosféra, počas ktorej človek vyplní deň úplne inými činnosťami, než zvyčajne. Po pobyte v Mariánkach a Luhačoviciach sa už zase rozhliadam, ktoré ďalšie kúpele by som absolvovala. Chýba mi ten ich zvláštny pôvab.

Foto – Vanda Velkoborská

Jana Kománková (1974) je novinárka, publicistka, vydavateľka a dídžejka. Ako hudobná publicistka začínala v časopise Rock & Pop, kde v 90. rokoch písala hlavne o anglickej nezávislej scéne a elektronickej a tanečnej hudbe. Neskôr bola zástupkyňou šéfredaktora tohto mesačníka. Od roku 1993 pôsobí ako dídžejka v Radiu 1. V rokoch 2006 až 2010 bola šéfredaktorkou časopisu Report. Spolupracovala s množstvom ďalších printových i elektronických médií, hlavne v oblasti hudobnej publicistiky. Od roku 2010 je šéfredaktorkou webu Proti šedi (protisedi.cz).

Nepoznané slasti

Teraz najčítanejšie